Bez Jána Budaja by nepadla Železná opona

Podľa Tomeka z nájdeného zväzku rozhodne nevyplýva, že  Ján Budaj bol aktívnym spolupracovníkom. „Naopak, je tam rad podivností. Spis nebol založený štandardným spôsobom. To čo ma zarazilo je, že to, čo je považované za sľub k spolupráci, je v skutočnosti sľub o mlčanlivosti,“ zdôraznil Tomek. Navyše, na papieri, kde sa Budaj zaväzuje pomáhať ŠtB, je sfalšovaný dátum.

Čo sa teda konkrétne našlo? Rukou napísané prehlásenie s Budajovým podpisom, kde stálo:

„Podpísaný Ján Budaj prehlasujem, že o veciach, ktoré sa mi stanú známe v súvislosti s protištátnou činnosťou Tomáša Petřivého a Gabriela Levického zachovám prísnu mlčanlivosť. Skutočnosti, o ktorých sa dozviem v súvislosti s protispoločenskou činnosťou uvedených osôb, oznámim orgánom štátnej bezpečnosti, a to písomne alebo ústne,“ doslova uvádza sa na lístku z  23. júna 1979. Ostatné dokumenty zo spisu sú skartované.

Jedným dychom treba doplniť, že v čase, keď sa Ján Budaj zaviazal mlčať o Tomášovi Petřivom a Gabrielovi Levickom, už naozaj mohol o nich len mlčať, pretože sa s obidvomi nemal ako kontaktovať.  Gabo Levický bol už emigrovaný v USA a Tomáš Petřivý  v tom čase narukoval na povinnú vojenčinu a vzápätí ho vojenský súd odsúdil kvôli sebapoškodzovaniu za vyhýbanie sa vojenskej službe. Vo väzení bol až do roku 1980.

Ján Budaj vzápätí po podpise získal pas a ušiel do zahraničia. V zahraničí dlho nevydržal. Vrátil sa na Slovensko.  On sám síce vraví, že tak urobil kvôli manželke, ktorá ostala v Bratislave, pretože jej sa utiecť na Západ nepodarilo. Ale podľa všetkého mal aj iný motív.

Vychádzajúc z udalostí jeho života tým motívom mohlo byť aj presvedčenie, že sa nemá utekať pred monštruóznosťou vtedajšieho komunistického režimu s absurdným názvom – normalizácia, ale treba sa mu postaviť  zoči voči. Treba s ním otvorene bojovať,  odhaliť jeho obludnosť, ktorá tresce akúkoľvek inakosť a  zakazuje slobodu pohybu, slobodu slova, slobodu zhromažďovania. Aby sa už nestalo to, čo sa prihodilo jeho kamarátovi a jemu, že ich so samopalom v ruke zatkli  na Šumave len preto, že chceli  prekročiť hranice, a potom ich na niekoľko mesiacov uväznili. A to vlastne mali šťastie, pretože nielen na Šumave, ale na celej československej hranici počas totality bolo zabitých niekoľko stovák ľudí. Postaviť sa zoči voči režimu, ktorý od neho vymámil podpis donášať na svojich priateľov. Nech už jeho podpis vymámili vydieraním, či hrozbami, alebo si naivne myslel, že eštebákov svojím podpisom oklame a vďaka tomu získa cestovný pas.  Zvrátené predsa v prvom rade bolo to, že sa čímsi podobným štátny orgán, teda Štátna bezpečnosť, vôbec zaoberala.

Ján Budaj mohol ostať v zahraničí, nájsť si zamestnanie a pokúsiť sa zabudnúť na totalitné väzenie, na ktoré sa po okupácii sovietskych vojsk premenilo celé Československo. Veď sa mu z neho podarilo ufrnknúť. A keď už sa potreboval vrátiť, mohol sa stiahnuť z verejného života a žiť si nenápadný tichý život kuriča proti svojej vôli, ktorý sa stará len o seba a svoju rodinu. Tak, ako to v tom čase robila veľká väčšina obyvateľov. Lenže on po návrate spravil presný opak. Ten v mnohom absurdný podpis mlčať o svojich dvoch  priateľov, s ktorými už aj tak nemal ako byť v kontakte, ho podľa všetkého  motivoval vyhlásiť otvorený boj s totalitnou quasi normalizáciou.

Na začiatku osemdesiatych rokov spolu s Tomášom Petřivým a Ráchelom Archlebom založil Dočasnú spoločnosť intenzívneho prežívania, ktorá sa sústredila na undergoundové umenie a organizovala uličné happeningy, čosi celkom nevídané v tých časoch, keď už hlúčik troch štyroch ľudí na uliciach vyzeral pre eštebákov podozrivo. S Martinom Milanom Šimečkom prinášal zo zahraničia – najmä z Poľska – zakázanú literatúru, pretože pre režim základnou zbraňou na manipuláciu občanov bolo odstrihnutie ich od nepohodlných informácií, teda tých, ktoré nekorešpondovali s tézami komunistickej strany.  Zakladal  a spoluzakladal samizdatové periodiká a bol aj ich prispievateľom.  Časopisy  sa prepisovali na domácich písacích strojoch a tajne sa roznášali. Samotná ŠtB preto už necelý rok po Budajovom prísľube  skonštatovala, že ho síce od júna 1979 do októbra 1981 evidovala ako tajného spolupracovníka s krycím menom DOMOVNÍK, ale už nasledujúci rok, teda počas roku 1980 ho vnímala ako neseriózneho. Ďalší rok ukončila s ním spoluprácu a v roku 1986 ho prekvalifikovala za nepriateľskú osobu.   V internom dokumente ŠtB z 9. januára 1981 sa uvádza: „U tajného spolupracovníka DOMOVNÍK sa zistilo, že tento  o získaných poznatkoch v plnom rozsahu neinformuje a že bez vedomia riadiaceho orgánu sa angažuje pri organizovaní nelegálnych kultúrnych podujatí.“

V čase, keď už sa pre eštébé stal nepriateľskou osobou, Budaj spoluorganizoval a zostavil známy zborník Bratislava nahlas, ktorý otvoril pandorinu skrinku diskusií o udržateľnosti totalitného zriadenia. Bratislava nahlas vyšla na šesťdesiatich štyroch stranách  v júni 1987.  Obsahovala materiály od dvadsiatich troch autorov, ktoré analyzovali katastrofálny stav životného prostredia a kultúrnych pamiatok v Bratislave, ale aj  aj zdravotný stav obyvateľov.  Zborník Bratislava nahlas podľa Ústavu pamäti národa nazval Hlas Ameriky najväčšou fackou, akú dostal režim od roku 1968.

Áno, Ján Budaj nesporne tú zmluvu s diablom, ako sa vyjadril Gabriel Levický,  podpísal. Aj keď jeho zmluva s diablom bola od začiatku  skôr nezmyselným zdrapom papiera, ako ozajstnou zmluvou. Ale na druhej strane našiel v sebe dostatok odvahy túto zmluvu zrušiť, ŠtB sa celkom obrátiť chrbtom a úplne otvorene usvedčovať režim z klamstiev, pretvárky, potlačovania základných ľudských práv. Stal sa aktívnym bojovníkom za slobodu, demokraciu, a to aj  napriek tomu, že ho eštébé sledovala, odpočúvala jeho byt a telefón, vyhrážala sa mu, že ublížia jeho malým synom, predvolávali ho neustále na siahodlhé výsluchy, zatvárali do väzenia. Popri tom všetkom robil kuriča a medziiným sa staral aj o čoraz väčšmi chorého Dominika Tatarku, ktorý mal zakázané publikovať a s ktorým práve preto, že sa stal persona non grata, už málokto udržiaval styky. Pomáhal Tomášovi Petřivému, ktorý upadal do čoraz väčšej depresie.

A v novembri 89 sa stal spolu s Milanom Kňažkom tribúnom Zamatovej revolúcie a spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu. Pokračoval ďalej aj po Nežnej revolúcii, bojoval za udržanie parlamentnej demokracie, proti korupcii, za zrušenie Mečiarových amnestií.

Na záver

Príbeh o podpise Jána Budaja nie je výnimočným príbehom. Čosi podobné sa počas komunizmu stávalo pomerne často. Predstavitelia ríše zla totiž aj týmto spôsobom cez vydieranie, vyhrážanie sa, či zastrašovanie umlčovali a ponižovali svojich oponentov. Lenže nedarilo sa im tak urobiť u všetkých. Niektorých – ako to bolo v prípade Jána Budaja, Antona Srholca, Milana Kunderu, či ďalších ešte väčšmi utvrdili, že ide o zvrátený systém, ktorému treba nastaviť zrkadlo a pomaly dielik po dieliku ho rozoberať a tým ničiť.  Miesto toho, aby sme sa im poďakovali za ich hrdinstvo, či úplné odhalenie komunistickej obludnej mašinérie, miesto toho, aby sme pochopili, že bez nich by najpravdepodobnejšie  Železná opona neskorodovala a v tom osemdesiatom deviatom by tak bezbolestne a ľahko nepadla, miesto toho im kladieme za vinu, že na chvíľu zlyhali. Odsudzovaním ich chvíľkovej slabosti zrejme prekrývame naše dlhoročné kolaborovanie s režimom. Veľká väčšina z nás nešla kúriť, nenosili sme zakázanú literatúru z Poľska. Odmietli sme čo i len pomyslieť na to, že by tajná polícia mohla kvôli našim protestom ublížiť našim deťom. Že by sa naše deti kvôli nám nemohli dostať do škôl. Neboli sme to my, čo sme sa postavili na tribúny. Bez nich, veď si to priznajme,  by sme totalitu neporazili.

Ešte na záver

Nedá mi nedodať ešte jednu vec. Prečo vlastne  s rovnakou vehemenciou, ako sa mnohí pustili do Jána Budaja, nebojujú voči tým, ktorí niesli plnú zodpovednosť za obludnosť tohto režimu? Nie je chybou nás všetkých, že bývalý šéf zločineckej Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc sa na Slovensku  nedostal právoplatným súdnym rozhodnutím do väzenia? Prečo Gustáv Husák ako generálny tajomník Komunistickej strany Československa, teda najvyššie postavený politik, neniesol trestnoprávnu zodpovednosť za to, že minimálne 44 ľudí bolo zabitých pri pokuse o prekročenie slovenských hraníc?  Prečo prokurátor Ján Pješčak, ktorý je priamo zodpovedný za rozsudok smrti a následnú popravu dnes už rehabilitovaného čatára Aloisa Jeřábka, uviazol bez trestu a dokonca mu v jeho rodnej obci nedávno odhalili pamätnú tabuľu?  Prečo Vasiľ Biľak,  jeden zo signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk sovietskych vojsk, ktorý sa stal zámienkou na okupáciu Československa v auguste 1968, nebol odsúdený za vlastizradu? A tak ďalej a tak podobne.

Miesto toho slovenská spoločnosť už týždeň rozoberá zdrap papiera s Budajovým podpisom, ktorý ale nedokazuje vôbec nič. A možno význam toho zdrapu papiera je v tom, aby sme si uvedomili, nakoľko je slovenská spoločnosť zaviazaná Jánovi Budajovi za jeho osobné hrdinstvo a odvahu.