Ako vybrať šéfa Slovenského národného divadla
Žijeme v dobe výberových konaní. Tendre na záchranky, na zbraňové systémy, na dodávky IT služieb, na diaľnice, ale i výberové konania na riaditeľov v štátnej správe sú často skloňované udalosti verejného života. Výberové konanie je ušľachtilý spôsob ako zamedziť korupcii, ba čo len pochybnostiam o transparentnosti procesu. Chce to od nás aj Brusel, prečo by sme mu nevyhoveli. Veď dobre, pokiaľ ide o kvantifikovateľný predmet zadania, rozhodovanie týmto spôsobom môže byť na prospech verejného záujmu s relatívne objektívnym výsledkom.
Ale čo ak ide o zadanie, ktoré je založené na hodnotových kritériách? Napríklad pri výbere šéfov kultúrnych inštitúcií. Tu aplikujeme slovenské špecifiká vysoko nad rámec európskych zvyklostí. Príkladom je Slovenské národné divadlo, kde sa za posledné obdobie uskutočnilo množstvo výberových konaní, vydarených, menej vydarených i anulovaných. Na riaditeľskej stoličke sa vystriedalo osem generálnych riaditeľov či poverených generálnych riaditeľov, množstvo riaditeľov súborov či poverených riaditeľov súborov s obligátnymi víziami (tých operných už aj ťažko zrátame), pričom nejeden opúšťal svoju stoličku neslávne. Jeden môj priateľ prirovnal SND k pokazenému autu, v ktorom neustále menia šoférov. Parafrázujúc Júliusa Satinského: Kto ešte nebol riaditeľom SND, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. Bezbrehé kritériá, ktoré umožňujú uchádzať sa o post riaditeľa SND hocikomu, postupne devalvovali prestíž inštitúcie, až sa dostala tam, kde sa momentálne nachádza. V dejinách riaditeľský post v SND zastávali divadelné osobnosti ako Oskar Nedbal, Antonín Drašar, Andrej Bagar, Miloš Pietor či Dušan Jamrich. Dnes môže zasadnúť na riaditeľskú stoličku aj človek, ktorý o fungovaní divadla počul iba z historiek zo zákulisia. Prestávame si uvedomovať, že poslanie prvej scény v štáte je tvorba špičkových kreácií s najlepšími inscenátormi a nie vykazovanie činnosti a uspokojovanie potrieb zamestnancov. Neviem o príklade zo zahraničia, že by sa riaditeľ prvej scény vyberal týmto spôsobom.
V tejto situácie nie je isté, či sa do výberového konania prihlási kandidát, ktorý by divadlo skutočne vedel dôveryhodne viesť. Akoby na tom už ani veľmi nezáležalo. Vyberie sa z tých, čo prídu. Niekto vždy príde. Ministerstvo kultúry dlho pripravovalo manuál nového a prelomového spôsobu výberu riaditeľov pod názvom „transparentné výberové konanie,“ ktorý aplikovalo aj v prípade SND. Víťaz výberového konania však po dvadsiatich dvoch mesiacoch hlučne a za prispenia pani ministerky opustil stoličku generálneho riaditeľa, aby sa následne prihlásil na tú istú funkciu, a síce teraz už na „verejné vypočutie.“ Je to trochu zložité, musíme sa viac sústrediť. „Transparentné výberové konanie“ sa teda neujalo? Alebo je v tom nejaké právne huncútstvo? Keďže tých výberových konaní bolo až neúrekom, začínajú byť viditeľné aj zákulisné mechanizmy, ktoré sa nie vždy musia zhodovať s proklamovanými tézami o panenskej transparentnosti.
Takže čo sa udeje po vyhlásení výberového konania? Uzavreté skupinky začnú okamžite hľadať toho „správneho“ kandidáta. Každá skupinka, samozrejme, háji záujmy divadla v boji proti „zlu,“ ktoré reprezentuje kandidát iného tábora. Urgentne sa začne hľadať človek, ktorý má dosah na ľudí „tam hore.“ „Tam hore“ nie je len rezortný šéf/ka, môže to byť aj nejaký kmotor z politického či podnikateľského výslnia. Nasledovne sa začnú analyzovať kombinácie pri zostavovaní výberovej komisie. Rôzne odporúčania a dobré nápady zaplavia ministerstvo od vrátnika až po šéfa. V divadle sa začne boj medzi odborárskymi organizáciami a záujmovými skupinami pri nominovaní zástupcov do výberovej komisie, pričom neprehľadný kľúč pri výbere umožňuje použiť rôzne triky, ako dobehnúť protivníka. K tomu všetkému ešte treba prirátať spriatelených žurnalistov a lobistov v médiách, ktorí pred výberovým konaním vypichnú toho „pravého“ kandidáta. Zíde sa samozrejme aj nejaký šikovný úradník na ministerstve, ktorý všetko pripraví. A je to. Výsledok bude ďalšie skvelé výberové konanie, už nerátajme koľké.
Čitateľa týchto riadkov by som rád ponechal v domnienke, že ide o čistú mystifikáciu. Žiaľ, všetky výberové konania v divadle, ktoré som zažil, mali znaky hore uvedených absurdít. Protagonisti tendrového spektákla boli predovšetkým ambiciózni jednotlivci z divadelnej komunity, ministerstva kultúry ale i členovia výberových komisií, ktorí boli vybraní podľa ťažko dešifrovateľného, nie vždy odborného, kľúča. Akoby nešlo iba o divadlo. Dôležité je vždy, aby sa dosiahol „správny“ výsledok. Preto by bolo úprimnejšie a presvedčivejšie, keby minister/ka vzal/a na seba zodpovednosť a menoval/a riaditeľa priamo. Legislatíva to umožňuje. Samozrejme, za predpokladu, že minister/ka alebo niekto z najvyššieho kultúrneho úradu vie, kto je v danom odbore mienkotvornou osobnosťou. A práve v tom môže byť problém. Ale skrývať sa za – vlastnoručne zostavenú – výberovú komisiu, ktorá s neznesiteľnou ľahkosťou určí toho správneho kandidáta, bez toho, že by za rozhodnutie niesla zodpovednosť, je cestou tam, kde sa divadlo už aj tak nachádza. À propos, pamätá si ešte niekto, kto bol členom výberovej komisie pred dvoma rokmi? A pred tým? A pred tým?
