Skeptikov sprievodca Fenoménom: Časť šiesta – Absurdnosť ako integrálna súčasť Fenoménu

V roku 2008, v jednej z prednášok TED, sa jeden z popredných svetových fyzikov veľmi stručne vyjadril k tomu, či niečo nepoznané, ako je Fenomén na našej planéte skutočne je. Hawking vtedy stručne povedal: „Správy o UFO ignorujem. Prečo by sa zjavovali len bláznom a čudákom? […] Vydávanie poistiek proti únosu mimozemšťanmi sa zdá byť celkom bezpečný biznis.“ Nemožno poprieť, že Hawking bol vynikajúcim vedcom a vizionárom, no zároveň trpel jednou vlastnosťou, ktorou trpí väčšina vedcov. Popravde, netuším či je tento jav ustálený v terminológii psychológie, sociológie alebo filozofie, no ja ho pracovne nazývam racionálnou slepotou. Ide o neduh ľudí, ktorí svet okolo nich vnímajú striktne cez prizmu racionality, teda ľudskej schopnosti uchopiť, pospájať a pripísať zmysel všetkému, čo okolo nich vidia. Samo o sebe je to v poriadku, pretože len takto vieme interagovať s naším okolím, no vedci to však často vedú do extrémov, pretože okolo seba vytvoria ochranný múr, ktorý k nim neprepúšťa nič, čo sa nezhoduje s ich zmyslovým a kognitívnym nazeraním na svet. Skutočne viem o čom hovorím, pretože som bol a do značnej miery aj stále som jedným z týchto ľudí. Napriek tomu, že pôsobím v oblasti humanitných vied, ich základná metodologická uchopiteľnosť danej študovanej paradigmy sa vo svojej bazálnej podstate od prírodných vied nelíši, pretože vzorce uvažovania sú u akademikov rovnaké. Tieto vzorce ale predstavujú nemalú prekážku pre problém, akým je Fenomén.

Či už v médiách alebo v postupne sa prebúdzajúcej vedeckej obci je súčasná celá doterajšia debata o Fenoméne úplne redukovaná na jeho fyzikálne charakteristiky, ktoré sú reálne, hmatateľné a skúmateľné, no napriek tomu tento samotný fakt vede, ako aj spoločnosti vo všeobecnosti nestačí. Samozrejme, dá sa tomu úplne rozumieť, no na druhej strane by od nás bolo poctivé urobiť aj reflexiu toho, prečo to tak je. Vedecká obec by si mala začať brať príklad od amerického námorníctva, ktoré do značnej miery destigmatizovalo jeho nazeranie na hlásenia neidentifikovaných lietajúcich objektov od jeho príslušníkov, aj keď je potrebné poznamenať, že sa to stalo až po značnom verejnom tlaku a stále nemáme istotu, že to niekam povedie. Pri vede ako takej to však bude náročnejšie, pretože tá má na rozdiel od vojska povinnosť skúmať celú podstatu Fenoménu, čo znamená, že sa musí s chladnou hlavou ponoriť do každého jedného z jeho aspektov. Jedným z týchto aspektov, ako som už spomínal v jednom z predchádzajúcich príspevkov, je absurdnosť. V tomto kontexte je absurdnosť potrebné chápať ako spektrum, ktoré je charakterizované mierou disociácie odohrávajúcej sa udalosti od toho, čo o realite predpokladá základná ľudská racionálnosť. Práve takáto absurdnosť je zakaždým neoddeliteľnou súčasťou Fenoménu a je aj principiálnym dôvodom ľudskej skepsy voči nemu.

Pri dnešnom a nasledujúcom príspevku sa miera absurdnosti vystupňuje poriadne vysoko a budete mať čo robiť, aby ste nasledujúce incidenty nejakým neindiferentným spôsobom spracovali. Odporúčam teda opäť si nasadiť naše alobalové čapice. Pred tým, než sa do toho pustíme však musím upozorniť na ďalší problém, na ktorý v rámci Fenoménu narážame neustále, a to, že tieto incidenty majú veľmi málo fyzických dôkazov na to, aby vyvážili ich absurdnosť a do veľkej miery závisia od svedectiev ľudí. Prosím Vás teda o to, aby ste ich dôkladne absorbovali, odhliadnuc od ich absurdnosti. Môžem Vám s tým však pomôcť krátkou poznámkou.

Vyššie uvedený citát z Hawkingovej prednášky bol skvelým príkladom sily celospoločenského konsenzu. Ten je totiž v rámci tejto tematiky nastavený tak, že o „ufónoch“ hovoria len ľudia s vážnymi psychickými poruchami deformujúcimi percepciu reality. Čo ak Vám však poviem, že takých ľudí je len veľmi málo. Pokiaľ chceme tvrdiť, že svetoví hudobníci, celebrity, minimálne dvaja americký prezidenti, množstvo špičkových svetových vedcov, politikov, astronautov, armádnych príslušníkov, biznismenov, a pod. sú všetci len šialencami, tak ako Hawking, to môžeme urobiť, no nie ak chceme hovoriť o Fenoméne v intenciách reality objektívnej ale len tej, na ktorej sa väčšinovo zhodujeme, teda tej konsenzuálnej. Iní spôsob ako sa pri chápaní Fenoménu dostať ďalej neexistuje.

…

Dnes si však nepovieme o ľuďoch, ktorých každý viac či menej pozná, uznáva a akceptuje, no povieme si o sociálnej pracovníčke a poštovom úradníkovi, farmárovi, dvoch skladníkoch, robotníkovi a drevorubačovi. Skrátka o vzorke ľudí, z ktorých bol každý jeden úplne normálnym a produktívnym členom spoločnosti. Ide o ľudí, ktorí sú ich správaním, osobnostnou výbavou, životným príbehom a všetkým ostatným tak obyčajní, ako bežní ľudia na ulici v meste či na vidieku. Teda všetkým, až na jednu vec, ktorú majú všetci spoločnú. Tvrdia, že boli vo veľmi úzkom kontakte s Fenoménom, a to dokonca až v tak úzkom, že boli unesení entitami.

…

Často je skutočne náročné, niekedy aj nemožné, dostať sa k primárnym zdrojom o incidentoch, ktoré sa odohrali pred vyše polstoročím, čo je aj prípad nášho dnešného prvého príbehu. Napriek tomu, že ide o jeden z najexponovanejších prípadov v rámci Fenoménu vôbec, je skutočne náročné nájsť zdroj informácií, ktorý by tento prípad dokumentoval do čo najpodrobnejších detailov, bez toho, aby vynechával podstatné časti príbehu, ktorých fundamentom je spomínaná absurdnosť. Toto nie je v rámci zverejňovania incidentov ani zďaleka ojedinelé a má to jediný dôvod, no o ňom si povieme viac ku koncu dnešného príspevku.

Jeden z najstarších, najlepšie zdokumentovaných a skutočne objektívnych zdrojov informácií ohľadom prípadu únosu Betty a Barneyho Hillovcov je záznam vyšetrovateľa incidentov Waltera N. Webba, ktorý sa prípadom Hillovcov zaoberal na požiadanie neziskovej organizácie, ktorá v tom čase skúmala „UFO“ incidenty, zvanej NICAP. V tomto prípade išlo o vôbec prvý zdokumentovaný prípad únosu ľudí entitami v rámci Spojených štátov a o jeden z prvých takýchto prípadov vo svete.

Betty a Barney Hillovci sa dňa 19. septembra 1961 vracali do ich domu v štátne New Hempshire zo svadobnej cesty strávenej pri Niagarských vodopádoch. Po 22.00 zbadali počas cesty na oblohe pohybujúce sa svetlo, ktoré bolo žiarivejšie ako vtedy pozorovateľný Jupiter a Mesiac. V tom čase si mysleli, že ide o meteor, lietadlo alebo družicu. Počas cesty niekoľko krát zastavili, aby sa mohla Betty cez ďalekohľad pozrieť na objekt. Ten napokon zmenil smer letu a zamieril k nim. Keďže ani jeden z manželov netušil o čo ide a mali z toho zlý pocit, Barney pri jednom zo zastavení vytiahol z kufra pištoľ a položil ju pod sedadlo. Napokon sa k nim objekt priblížil natoľko, že Betty v jeho svetle uvidela siluetu disku, ktorý sa pohyboval veľmi nezvyčajne (podobne ako Tik tak z incidentu USS Nimitz). Následne Barney zastavil auto, pištoľ si dal do vrecka kabáta a ďalekohľadom sa pozeral na to, ako disk plynule a bez vydávania akéhokoľvek zvuku preletel vo vzdialenosti asi 30 metrov popred ich vozidlo. Na stranách disku videl výstupky, ktoré mali na svojich koncoch malé červené svetlá a po obvode disku bol rad okien, v ktorých videl 8-11 postáv, ktoré sa na nich pozerali. Zrazu sa však všetky okrem jednej postavy otočili chrbtom a vyzerali, akoby vnútri objektu poťahovali nejaké páky. Betty ostala aute, ktoré Barney zaparkoval uprostred cesty. Počula iba ako jej manžel dookola opakoval slová „Nemôžem tomu uveriť…Toto je absurdné“. To bol však iba začiatok.

Barney opísal postavy, ktoré videl vo vnútri objektu cez ďalekohľad ako humanoidné, oblečené v lesklých čiernych uniformách a čiernych dôstojníckych čapiciach so šiltom. Barneymu ich pohyby pripomínali „chladnú presnosť nemeckých dôstojníkov [Barney slúžil počas Druhej sv. vojny v Európe, kde bol aj zranený, následkom čoho mal v ústach umelý chrup]; pohybovali sa plynulo a efektívne, bez emócií, až na jedného. “ Až na jedného z nich, ktorý sa otočil a usmial sa naňho. Potom sa objekt k Hillovcom priblížil ešte viac. Tú jedinú postavu, ktorá sa im neotočila v oknách chrbtom a ostala sa na Hillovcov pozerať, označil Barney za ich vodcu. Obaja Hillovci si zároveň všimli, že svetlo z objektu nedopadalo na zem (veľmi časté pozorovanie). Potom sa Barney vydesil, kričal, že ich chytia, skočil do auta a šliapol na plyn. Betty sa cestou pozerala z okna, či nezazrie, ako ich objekt prenasleduje, keď obaja odrazu začuli sériu rytmických pípajúcich a bzučivých zvukov, ktoré ich otupili natoľko, že stratili vedomie. Keď ho následne za sprievodu rovnakých zvukov nadobudli,  zistili, že prešli 2 hodiny a 56 km bez toho, že by si to pamätali. Keď napokon Hillovci prišli domov a plne precitli, všimli niekoľko nezvyčajných vecí. Pútko na ďalekohľade bolo roztrhnuté, Barney nemal pištoľ v kabáte, špičky jeho topánok boli ošúchané a Bettyine šaty boli na rôznych miestach roztrhané. Tá si na nich všimla aj  ružový prášok, ktorý sa ale manipuláciou s nimi roztrúsil. Šaty boli časom postúpené na podrobnú analýzu, ktorej výsledky preukázali, že na ňom boli stopy organickej látky pozostávajúcej z proteínu a esterového oleja. Táto štúdia zároveň vylúčila, že by nájdená látka bola Bettinym potom, močom alebo zvratkami. O niekoľko dní neskôr začala mať Betty sny, ktoré trvali po dobu piatich nocí a, čo je zaujímavejšie, ich obsah sa zhodoval s neskorším svedectvom, ktoré podali obaja Hillovci počas klinických sedení v stave hypnózy.

Toto je len prvá časť príbehu, no na to, aby sme sa mohli ponoriť do tej druhej je potrebné povedať si niekoľko krátkych poznámok o hypnóze. V prvom rade je nevyhnutné podotknúť, že sa tu budeme zakaždým baviť len o klinickej hypnóze a nie o pódiovej „hypnóze“ v Las Vegas alebo inde. Klinická hypnoterapia je úplne legitímny nástroj psychologickej intervencie, pričom hypnoterapeut v zásade uvedie klienta do stavu zvýšenej relaxácie, no zároveň aj zvýšenej uvedomelosti za účelom zlepšenia koncentrácie. V tomto stave môže zručný hypnoterapeut dostať klienta do roviny, v ktorej je schopný vrátiť sa a znova prežívať cieľovú spomienku, a prinavrátiť si o nej detaily, ktoré si nemusí pamätať. Hypnóza je v kontexte skúmania Fenoménu skutočne nenahraditeľná, pretože častým sprievodným javom pri únosoch je selektívna amnézia pri spomienkach bezprostredne súvisiacich s takto blízkym kontaktom s Fenoménom. Na druhej strane je v tomto smere hypnóza aj veľmi kontroverzná, a to z troch zásadných dôvodov: 1. túto metódu používajú aj neskúsení a neškolení vyšetrovatelia incidentov spojených s Fenoménom z rozličných svetových organizácií, čo je veľmi nebezpečné, 2.  pretože v hypnotickom stave môže dôjsť k rozličným komplikáciám od zrýchleného pulzu až po zástavu srdca a samo o sebe to marí akúkoľvek výpovednú hodnotu, 3. pretože v hypnotickom stave je vedomie človeka náchylné na sugescie a sugestívne otázky, a teda človek v stave hypnózy si je na základe takýchto otázok schopný fabrikovať udalosti bez toho, aby si toho bol vedomý. Osobne sa teda držím prípadov, v ktorých bola hypnóza po prvý krát zakaždým vykonaná skúseným klinickým hypnoterapeutom.

Druhá časť príbehu teda pozostáva zo spomienok prerozprávaných Betty a Barneym Hillovcami počas mnohých hypnoterpautických sedení. Pre zvedavcov pripájam aj kompiláciu častí pôvodnej nahrávky hypnózy Betty Hillovej (časť 1, časť 2) aj Barneyho Hilla (časť 1, časť 2), no pred tým než si to vypočujete Vás musím upozorniť, že na niekoľkých miestach je to dosť náročné na počúvanie kvôli emocionálnemu rozpoloženiu oboch manželov. Pre tých z Vás, ktorí majú menej času, prípadne nemajú žalúdok si to vypočuť, sa pokúsim stručne zhrnúť čo sa obom stalo počas časového úseku, ktorý si nepamätali.

Keď Hillovci vyštartovali po tom, čo Barney v panike naskočil do auta, pustili sa ďalej po ceste a Betty sa pokúšala vykláňať z okna, či neuvidí, kde sa nachádza objekt. Keď sa pozrela hore, nad vozidlom už nevidela hviezdy, len tmu, čo interpretovala ako objekt, ktorý blokoval svetlo z nočnej oblohy. Barney v jeho mysli počul hlas, ktorý ho inštruoval, aby zišiel z hlavnej cesty a po chvíli narazili na skupinu postáv, ktoré stáli v strede cesty a napravo od nich v lese videli silné svetlo. Autu sa odrazu vypol motor a Barney ho nebol schopný znova naštartovať (znefunkčnená elektronika v rátane vozidiel je častým sprievodným javom Fenoménu). K obom dverám auta sa vydali dve skupinky troch postáv. Barneymu sa opäť ozval hlas v jeho mysli a povedal mu, aby zavrel oči a uistil ho, že sa mu nič nestane. Barney tak urobil a cítil ako mu z auta pomáhajú vystúpiť dve postavy, ktoré ho cestou podopierali po jeho stranách. Cítil, ako mu niekto z nich vybral pištoľ, ktorú mal vo vrecku a hodil ju na predné sedadlo. Betty z auta vystupovala sama, pričom jej jedna z postáv podržala dvere, a následne zaspala. Keď sa prebudila, videla ako všetci spolu kráčajú smerom k objektu v lese. Za ňou vliekli dve postavy Barneyho, o ktorom Betty tvrdila, že vyzeral akoby spal. Barney zasa tvrdil, že sa bál otvoriť oči. Obaja Hillovci sa zhodli, že postavy boli vysoké približne 1,5 m, kaukazského typu, so sivou pokožkou, veľkými nosmi, šikmými očami, širokými hruďami a tenkým pásom. Oblečené mali tmavé uniformy pripomínajúce námornícke kabáty. Následne tieto postavy Hillovcov voviedli do objektu a jedna z týchto postáv im angličtinou s neznámym prízvukom vysvetlila, že na nich chcú urobiť len niekoľko testov. Manželov potom rozdelili a každý z nich šiel do inej miestnosti.

Betty počas hypnózy uviedla, že v miestnosti uvidela vyšetrovací stôl, stoličku, skrinku, nástroje a modrasté stropné svetlo. Postava, čo vykonávala vyšetrovanie ju posadila na stoličku a nejakým prístrojom jej pozerala na pokožku, odobrala vzorky pokožky, vlasov a nechtov, vyšetrila jej oči, ústnu dutinu, zuby, uši, ruky a nohy. Následne si Betty spustila šaty, ľahla si na stôl a postava, ktorá ju vyšetrovala nad ňu posunula prístroj, ktorý obsahoval množstvo ihiel, a uistila ju, že chce len pozrieť jej nervový systém a že ju to nebude bolieť. Následne sa rozličných miest jej tela niekoľko z týchto ihiel dotýkalo a postava ju požiadala, aby sa otočila na brucho. Vyšetrenie sa zopakovalo najmä na jej chrbtici. Betty uviedla, že toto vyšetrenie ju nebolelo, no niekedy vyvolalo mimovoľné pohyby svalov. Potom vyšetrujúci zobral do roky veľkú ihlu a Betty vysvetlil, že ide o tehotenský test, ktorý nebude bolieť a vsunul jej ihlu do brucha, pričom Betty pocítila ostrú bolesť, čo prítomné postavy prekvapilo. V miestnosti bola prítomná aj tá postava, ktorú Barney označil za vodcu a v tom momente sa nad Betty zohol a rukou jej prešiel popred tvár a bolesť náhle zmizla. Povedal jej, že keby vedel, že to bude bolestivé, nikdy by to vyšetrenie neurobili.

Kým vyšetrujúci z miestnosti odišiel k Barneymu, Betty sa medzi tým rozprávala s vodcom. Hovorila mu, že to bola zvláštna skúsenosť a že jej to nikto neuverí. Potom sa ho opýtala či by si niečo nemohla zobrať. Vodca s tým súhlasil a povedal jej nech sa po niečom poohliada. Betty si na skrinke všimla knihu s neznámymi symbolmi a opýtala sa, či si ju môže vziať. Vodca s tým súhlasil. Potom sa ho Betty opýtala odkiaľ pochádzajú a on jej ukázal trojdimenzionálnu mapu, na ktorej boli zaznačené rozličné obchodné cesty medzi planétami, a planéty a hviezdy kam občas chodia. Vodca sa jej opýtal, či vie kde na mape sa nachádza, čo nevedela, a teda jej povedal, že nemá zmysel jej ukazovať odkiaľ sú oni.

Medzitým Barney v miestnosti otvoril oči a  počas hypnózy ju popísal ako „operačnú sálu“ osvetlenú modrastým svetlom. Stálo tam s ním niekoľko postáv. Následne si ľahol na stôl, dali mu dole topánky a spustili mu nohavice. Okolo jeho genitálií mu nasadili nejakú hlavicu a myslel si, že cez ňu nejako odobrali vzorku spermií. Z ľavej ruky mu odobrali vzorky pokožky a vyšetrili mu ústnu dutinu a uši. Potom ho otočili a do análneho otvoru mu vsunuli valcovitý objekt. Barney si opäť myslel, že mu bolo niečo odobraté.

Po Barneyho vyšetrení za Betty a vodcom prišiel vyšetrujúci s niekoľkými vzrušenými členmi posádky a v ruke držal Barneyho umelý chrup. Otvoril Bettyne ústa a potiahol ju za zuby, no nič sa nestalo, na čo mu Betty vysvetlila, že na príklad starnutím ľuďom zuby vypadávajú prirodzene. Členovia posádky nerozumeli, čo je to starnutie, a teda im to Betty vysvetlila. Následne si vymenili ešte niekoľko banálnych informácií a zvyšní členovia posádky priniesli Barneyho. Betty a vodca z miestnosti vystúpili a celá posádka sa medzi sebou začala rozprávať. Vodca Betty potom zobral knihu a povedal jej, že s tým ostatní nesúhlasili. Povedal jej, že je lepšie keď si na ich skúsenosť nebudú Hillovci pamätať, na čo Betty protestovala a povedala, že si na to spomenie. Vodca jej potom povedal, že si to pamätať nebudú a ak aj áno, ich spomienky budú rozdielne a nikto im to neuverí. Nakoniec obaja manželia vystúpili z objektu, prišli k autu a pozerali sa na to, ako objekt odlieta. Nastúpili do auta a vydali sa na cestu domov, počas ktorej sa im spomienky na tento incident postupne vytrácali.

Tak toto je príbeh Hillovcov. Znie to neuveriteľne a šialene, nie? Je tu však niekoľko problémov. Ani jeden človek z obrovského počtu ľudí (novinári, psychológovia, psychiatri, vedci, vojaci, atď.), ktorí sa s Hillovcami zhovárali, nekonštatoval, že Hillovci by vykazovali akékoľvek známky psychickej poruchy alebo že by si ich percepciu tohto incidentu vymysleli. Navyše, okrem Bettiných šiat a Barneyho topánok, ktoré boli podľa neho zošúchané keď ho dve postavy podopierali a vliekli smerom k objektu, sa do značnej miery zhodujú aj ich výpovede počas hypnózy. Tie vykonal licencovaný hypnoanalytický psychiater v Bostone, dr. Benjamin Simon. Hypnózu oboch Hillovcov vykonal úplne oddelene bez toho, aby jeden z manželov počul to, čo ten druhý počas hypnózy rozprával. Zároveň je potrebné podotknúť, že po hypnóze si subjekt nepamätá na to, čo sa počas sedenia dialo. Simon dal neskôr Betty posthypnotickú sugesciu, aby nakreslila mapu, ktorú jej vodca ukázal, čo Betty aj urobila, akurát že sa sústredila na časť tejto mapy, o ktorej si myslela, že je domovom tých entít. Výsledok správy bol prinajmenšom zaujímavý. Amatérska astronómka Marjorie Fish sa pokúsila o interpretáciu Bettyinej kresby, keďže Betty tvrdila, že mapu videla ako trojdimenzionálnu projekciu, a jej výsledky boli v pomerne veľkej zhode s binárnym hviezdnym systémom, ktorý poznáme ako Zeta Reticuli. Podľa vedcov sú ale obe hviezdy tohto binárneho systému pri sebe príliš blízko na to, aby pri nich mohol vzniknúť život, čo na sklonku jej života uznala aj Fish.

…

Vyššie uvedená Webbova správa pre NICAP obsahuje aj incident, ktorý je v niečom podobný tomu, ktorý sa stal Hillovcom  a týka sa muža menom Antonio Villas-Boas. Oba incidenty majú spoločné niektoré prvky, ako aj to, že ich kredibilita je napriek ich absolútnej neuveriteľnosti veľmi solídna, no v jednom tento konkrétny incident vyniká. Dovolím si tvrdiť, že úrovňou svojej absurdnosti prevyšuje aj príbeh Hillovcov.

Dňa 14. decembra v roku 1957 bol Villas-Boas (ďalej len VB) 23 ročným farmárom v Brazílii. Keďže je december na južnej pologuli a ešte aj pomerne blízko rovníka veľmi horúci, VB pracoval s bratom na poli v noci. Asi o 23.00 upozornil VB brata na jasné svetlo na nočnej oblohe, ktoré neustále menilo pozíciu, až sa k nim napokon priblížilo. Bratia sa ho zľakli a odišli domov. Nasledujúcu noc (alebo až tú ďalšiu, zdroje sa rozchádzajú) bol VB na poli opäť, tentoraz sám. Okolo polnoci sa žiarivý objekt v priebehu niekoľkých sekúnd priblížil k VB a vzniesol sa nad pole do výšky asi 90 metrov. VB sa pokúsil odísť na traktore, no nepodarilo sa mu to a motor traktora sa zastavil. Objekt sa odrazu pohol, pristál asi 20 metrov od farmára a hneď z neho vystúpili dve entity. Tie sa rozbehli za ním a chytili ho. Keďže sa VB bránil, napokon ho muselo spacifikovať päť až šesť entít, ktoré boli vysoké asi 1,5 metra. Napokon sa im ho podarilo nalodiť na objekt a zavrieť ho do miestnosti.

Potom mu na bradu nasadili dve ohybné striekačky a vzali mu krv, vyzliekli ho a odviedli do ďalšej miestnosti, v ktorej bola len pohovka, ktorá bola z nejakého plastového materiálu. Na tú pohovku ho položili a celého ho poutierali špongiami, v ktorých bola nejaká osviežujúca tekutina. V tejto miestnosti ostal VB následne sám niekoľko desiatok minút, až začal cítiť nepríjemný zápach, z ktorého mu prišlo nevoľno. Potom dve z týchto entít do izby doviedli ženu vysokú menej ako 1,5 metra, ktorú VB podľa správy popísal nasledovne: „mala riedke svetlé vlasy, žiadne mihalnice, ani obočie. Mala malé uši, jemne tvarovanú bradu, pery a nos, jej oči boli ako oči ,Číňanov’, líca mala veľmi výrazné (podobné slovanským ženám) a jej zuby boli biele. Vážila asi 40 kilogramov“. VB v tejto správe nechcel hovoriť o tom, čo sa potom stalo, pretože sa veľmi hanbil, a teda v príbehu pokračoval o niečo neskôr.

Žena potom vyšla z miestnosti, pričom sa pred ňou dvere otvorili automaticky, čo obyčajný brazílsky farmár z ďalekého vidieka, akým bol VB nedokázal pochopiť. Vtom uvidel niekoľkých členov posádky, ktorých opísal ako odetých v bielych, tesných odevoch z metalických šupín, majúcich okolo pása hrubé opasky s červeným svetlom umiestneným vpredu. Na rukách mali pevné rukavice a na hlavách helmy s nepriehľadným sklom okrem priehľadného pása v mieste očí. Na chrbte im z obleku trčali po oboch stranách dve hadice, ktoré viedli do helmy.

VB bol následne odvedený späť na pole, kde mal možnosť poriadne si pozrieť samotný objekt. Ten mal priemer asi 15-20 metrov, vystúpenú prednú časť so zeleným svetlom na jej konci, výstupky s oranžovým svetlom na ich koncoch po stranách objektu, na jeho vrchole bola veľká kupolovitá štruktúra, ktorá sa neustále otáčala a na jeho zadnom konci bola vertikálna platňa pripomínajúca kormidlo.

Jedna z entít, ktorá ho vyprevadila von z objektu urobila do pooranej zeme dve diery, pričom ukázala prstom na jednu z nich a následne hore na oblohu, a na druhú len ukázala, čo VB nepochopil. Následne sa objekt vzniesol nad pole a obrovskou rýchlosťou odletel preč. VB potom odišiel domov a na druhý deň sa vrátil na pole, kde boli stále badateľné stopy po pristáti, ako aj šľapaje, ktoré po sebe zanechal farmár aj entity. Traktor naštartoval normálne. Po dobu niekoľkých týždňov od incidentu sa VB cítil nevoľno, bolela ho pečeň a na pokožke sa mu vytvorili malé vredy, ktoré sa ale rýchlo zahojili. Vpichy na brade boli stále viditeľné po dobu asi troch rokov. VB o incidente povedal okrem brazílskych armádnych vyšetrovateľov len jednej ďalšej osobe. Zároveň sa zdôveril  s tým, že pred incidentom sa v ich rodinnom dome v noci dva krát odohrali zvláštne veci. Prvý krát jeho dom zaplavilo svetlo, čo videla aj jeho matka a druhý krát svetlo zaplavilo celý dvor, čoho bol zasa svedkom VB aj jeho brat. Ľudia žijúci v dedine taktiež videli žiarivé svetlá pri niekoľkých príležitostiach.

Teraz asi poviete, že síce išlo o bizarný incident, no určite nie zvláštnejší ako ten v prípade Hillovcov. Mali by ste aj pravdu, keby sa neskôr predsa len nedostalo na svetlo sveta to, čo sa VB zažil vo vnútri objektu s tou drobnou ženou s čínskymi očami a slovanskými lícami. Nevypovedaný zvyšok príbehu vyrozprával VB až dr. Olavovi Fontesovi. VB dokončil opis ženy, ktorá mala modré oči, svetlú pokožku, pehy na rukách, krvavočervené ochlpenie v podpazuší a na ohanbí, bola celá nahá a atraktívna. Pristúpila k nemu úplne potichu, náhle ho objala a zo strany na stranu si začala obtierať jej tvár o tú jeho. Ani raz ho nepobozkala, no v jeden okamih otvorila ústa a jemne ho uhryzla na bradu. Následne sa VB nekontrolovateľne vzrušil a mal so ženou pohlavný styk. Počas toho si VB všimol, že (uznáte sami, že to musím citovať) „z úst tej ženy vychádzali niektoré chrochtavé zvuky, ktoré takmer všetko zastavili, čo ma napĺňalo nepríjemným pocitom, že som bol s nejakým zvieraťom“. Po styku bola žena unavená a rýchlo dýchala, no VB, podľa jeho slov, chcel pokračovať. Žena sa mu snažila ujsť a vyhýbala sa mu, a tak sa farmár napokon upokojil. Zakrátko pre ženu prišla jedna z entít v obleku s helmou na hlave. Žena sa pri odchode z miestnosti na VB obzrela, pohladila si brucho a prstom ukázala smerom k oblohe.

…

Ďalší dnešný prípad bude z podobného súdka, ako predchádzajúce dva, no tento sa odohral v období kulminácie jednej z najväčších vĺn pozorovaní neidentifikovaných objektov v histórii Spojených štátov. Dňa 11. októbra 1973 sa dvaja priatelia a kolegovia, Charles Hickson, ktorý mal v tom čase 45 rokov a Calvin Parker, ktorý mal len 19, dohodli na tom, že pôjdu na rybačku k neďalekej rieke Pascagoula, ktorá sa nachádza v štáte Mississippi. Bola noc a obaja muži sedeli na brehu rieky so spustenými udicami vo vode. Odrazu začuli silný bzučivý zvuk a neďaleko od nich uvideli „vesmírnu loď“ s jasnými blikajúcimi modrastými svetlami. Z objektu náhle vyšli tri bizarne vyzerajúce entity, ktoré obaja muži zhodne popísali ako bytosti, ktoré boli bledosivej farby, mali pokrčenú metalicky vyzerajúcu pokožku (podobnú kožným záhybom na slonovi), na koncoch rúk mali klepetá, namiesto uší a nosa mali kužeľovité výstupky, namiesto očí a úst mali len úzke podlhovasté štrbiny, nemali žiaden krk, boli vysoké asi 1,5 m a ich nohy boli oválne a bez výstupkov. Tieto entity sa pohybovali plynule, keďže obaja muži zhodne vypovedali, že sa po celý čas vznášali asi 30 cm nad zemou. Jedna z týchto entít zároveň vydala bručivý zvuk, ktorý pôsobil mechanickým dojmom, na základe čoho si Hickson myslel, že ide o robotov.

Entity oboch mužov rýchlo spacifikovali, pričom Parker odpadol. Hickson vypovedal, že najskôr ho entity nejakým spôsobom znehybnili tak, že mohol hýbať len očami a následne ho so svojimi klepetami jemne zodvihli zo zeme a oboch mužov vzali na palubu objektu. Hickson tvrdil, že ho dve z entít odniesli do miestnosti, v ktorej nebolo vôbec nič okrem silného svetla, ktorého zdroj nevedel určiť. Potom ho postavili do naklonenej polohy, pričom levitoval nad zemou a nikdy sa jej nedotkol. Následne uvidel nejaké zariadenie, ktoré mu pripomínalo oko o priemere 25-30 cm, ktoré sa pohybovalo okolo jeho celého tela akoby ho snímalo. Krátko na to miestnosť obe entity opustili a nadnášajúceho sa Hicksona vrátili na pôvodné miesto k Parkerovi, ktorého do objektu pravdepodobne odniesla tretia entita. Parker sa prebral až po tom, čo objekt odletel preč.

Obaja muži išli tento incident najprv oznámiť do miestnych novín, no keď ich redaktor odmietol, išli vypovedať na policajnú stanicu, kde boli podrobení výsluchu. Vyšetrujúci šerif, Fred Diamond, neskôr povedal médiám, že robili všetko, čo mohli, aby spochybnili ich svedectvo, no nepodarilo sa im to. Po vypočúvaní nechal Diamond oboch mužov vo vyšetrovacej miestnosti, v ktorej zároveň nechal aj skrytý diktafón. Na jeho prekvapenie však nahrávka obsahovala rozhovor oboch mužov, ktorý bol vzhľadom k okolnostiam, ktoré uviedli úplne prirodzený a v súlade s ich citovým rozpoložením po ich nočnej skúsenosti. O niekoľko dní neskôr sa prípadu chopili dvaja páni, z ktorých jedného už trochu poznáme.

J. Allen Hynek zasvätil značnú časť svojho života skúmaniu Fenoménu a pokračoval v tom aj po skončení projektu Blue Book. Bol zakladateľom Centra pre štúdium UFO (CUFOS), ktoré bolo prvým serióznym civilným vedeckým projektom skúmania Fenoménu. V čase incidentu pri Pascagoule zároveň pracoval na svojom stálom mieste na univerzite Northwestern v štáte Illinios. Spolu s jeho ďalším akademickým kolegom, dr. Jameson A. Harderom z Kalifornskej univerzity v Berkeley, ktorý zároveň pracoval aj pre APRO (Výskumná organizácia vzdušných fenoménov, čo bola celoštátna nezisková organizácia) sa vydali za Hicksonom a Parkerom, aby si s nimi o ich skúsenosti pohovorili a zistili či hovoria pravdu. Dňa 14. októbra, len tri dni po incidente dr. Harder oboch mužov oddelene uviedol do stavu hypnózy, ktorá potvrdila ich skoršie tvrdenia. Dr. Harder konštatoval, že „skúsenosť, ktorú prežili bola naozaj skutočná. Veľmi silný pocit teroru [ktorý obaja muži počas incidentu aj hypnózy zažili] je v stave hypnózy prakticky nemožné napodobniť“. O vyše dva týždne neskôr Hickson súhlasil s testom na detektore lži, ktorý uskutočnila detektívna agentúra v New Orleans. Scott Glasgow, operátor polygrafu, strávil s Hicksonom dve a pol hodiny, po čom konštatoval nasledovné: „Ten hajzel hovorí pravdu“. Parker sa polygrafu nemohol zúčastniť, pretože sa po incidente psychicky zrútil a bol hospitalizovaný v nemocnici. Rekonvalescencia mu trvala niekoľko týždňov. Keď Hynek s Harderom ukončili vyšetrovanie, Hynek to uzavrel nasledovne: „Nemám žiadnu pochybnosť o tom, že títo muži zažili niečo skutočné a desivé; niečo, o čoho fyzickej podstate si nie som istý“.

Za normálnych okolností by to bolo všetko. Tento incident sa nikdy nevysvetlil, no ani nijako inak nepotvrdil. Teda až do roku 2018. Osobne som presvedčený, že práve udalosti v Spojených štátoch spojené s prasknutím bubliny tajností okolo Fenoménu a následnému destigmatizovaniu témy neidentifikovaných lietajúcich objektov rok pred tým, boli dôvodom pre to, aby pred verejnosť predstúpili ďalší traja svedkovia, ktorí potvrdili, že v tú októbrovú noc v roku 1973 videli ten istý objekt, ktorý si údajne prišiel pre Hicksona s Parkerom.

…

V októbri roku 1974 si manuálny pracovník v ropnej firme v štáte Wyoming, Carl Higdon, požičal firemný pick-up a vydal sa na poľovačku do časti lesa, kam niekedy chodieval. Cestou však stretol dvoch mužov, ktorým sa pokazilo auto a pomohol im ho naštartovať. Tí mu poradili, aby šiel do inej časti lesa, kde bol lov na jelene o niečo jednoduchší. Higdon tam síce nikdy nebol, no súhlasil, šiel tam a auto zaparkoval na lesnej ceste nad údolím, kde hodlal loviť, keďže pod kopcom bola cesta príliš rozbahnená na to, aby tam mohlo ísť akékoľvek vozidlo. Cestou stretol ešte jedného človeka, s ktorým sa chvíľu zhováral, až napokon s jeho puškou ráže 7mm zamieril dole údolím. V tom čase bolo niečo po 16.00. Krátko na to, ako vstúpil do lesa v ňom zazrel skupinu kopytníkov pozostávajúcu z jedného jeleňa a štyroch laní, no niečo sa mu na nich nezdalo. Ako skúsený lovec však vedel, že niet na čo čakať a vystrelil priamo na jeleňa.

Potiaľto sa nedialo v zásade nič zvláštne, no od momentu Higdonovho výstrelu to išlo samospádom dolu vodou. Zároveň musím upozorniť, že Higdonovo svedectvo bolo veľmi kusé, pretože mal problém rozpamätať sa na celý incident, a to aj pod hypnózou. Výsledkom bola výpoveď incidentu, ktorý pozostáva len zo spomienkových fragmentov a nutne na seba nenadväzujú, no pokúsil som sa ich logicky pospájať tak, ako to len bolo možné.

V momente keď vystrelil z pušky videl, ako náboj letel vzduchom, až napokon narazil na niečo mimoriadne tvrdé a podľa neskoršej laboratórnej analýzy náboja, aj veľmi hladké. Náboj spadol zdeformovaný na lesnú pôdu a Higdon si všimol, že skupinka jeleňa a laní sa ani nepohla a stála tam akoby bola zamrznutá. Zároveň si všimol, že opodiaľ sa niekoľko centimetrov nad zemou vznášal objekt hranolovitého tvaru o dĺžke 2 m a šírke 1,5 m. Objekt bol takmer neviditeľný a Higdon bol na ňom schopný rozoznať len obrysy jeho hrán, inak bol takmer úplne priehľadný. Následne Higdon začul prasknutie konára a otočil sa smerom k zvuku. Niekoľko desiatok metrov od seba uvidel postavu odetú v lesklej čiernej kombinéze, na ktorej boli skrížené pásy, opasok s emblémom hviezdy a kapsička visiaca na opasku. Postava bola približne jeho výšky, nemala žiadnu bradu, mala riedke svetlé vlasy podobné slame, širokú hruď a úzky pás, jednu ruku nemala vôbec a namiesto tej druhej mala akýsi kužeľovitý výstupok. Táto postava sa Higdona opýtala, či je hladný, na čo jej odvetil, že je, a odrazu sa k nemu vzduchom vznášali akési štyri obaly, z ktorých každý obsahoval jednu tabletu. Postava mu povedala, že sa volá Ausso (čítaj Ouzou) a oznámila mu, že ak si jednu z tých tabliet vezme, bude sýty štyri celé dni. Carl, dodnes netušiac prečo, si jednu z tabliet vzal.

Higdonove spomienky na tento incident pokračovali až vnútri objektu, kde sa ocitol priviazaný k sedadlu, spolu Aussom a druhým členom posádky, ktorý vyzeral rovnako. Higdon zároveň stoj čo stoj trval na tom, že za ním bola aj tá skupina kopytníkov, na ktorú strieľal, napriek tomu, že si bol zároveň úplne istý približnými rozmermi objektu, ktoré som uviedol vyššie. Objekt bol rovnako transparentný zvnútra ako bol aj zvonku, a teda z neho bolo vidieť všetko v jeho okolí. Okrem sedadiel, kopytníkov, Higdona, Aussa a jeho kopilota sa v objekte nachádzal akýsi riadiaci mechanizmus, na ktorom boli 3 páky podobné manuálnym prevodovkám v autách, ktoré sa pohybovali iba vertikálne. Na jednej z týchto pák bolo niekoľko veľkých písmen v latinke. Po chvíli sa objekt začal vznášať do výšok, až napokon pod jeho nohami videl Higdon akúsi vzďaľujúcu sa guľu a po chvíli pochopil, že ide o planétu Zem. Počas cesty sa zhováral s Aussom, ktorý mu vysvetlil, že na Zem chodia pre potravu vo forme zvierat, ktoré chcú na ich planéte chovať, ako aj pre ryby z mora, ktoré však v ich moriach nežijú, pretože tie v sebe obsahujú chemikáliu, ktorá prežívaniu rýb zamedzuje. Ausso mu taktiež oznámil, že, a to citujem, „ich planéta je vzdialená 163 tisíc svetelných míľ“. Takúto jednotku síce nepoznáme, no Higdon trval na tom, že Ausso povedal práve túto jednotku, čo popravde nie je o nič absurdnejšie ako čokoľvek, čo sa mu do toho momentu prihodilo. Zaujímavý postreh tu je, že Ausso evidentne používal kombináciu ľudského merania vzdialeností vo vesmíre a imperiálny jednotkový systém.

Po ceste na Aussovu planétu urobili Higdonovi vyšetrenie pomocou akejsi helmy, ktorá v sebe mala drôty. Potom dorazili na miesto, ktoré Higdon nazval ich planétou, no pri jeho hypnóze vyšlo najavo, že išlo o niečo, čo Higdon prirovnal k letisku. Išlo v podstate o osvetlenú plochu obkolesenú temnotou, kde bola pristávacia plocha a vysoká kužeľovitá silno osvetlená veža, ktorej svetlo Higdonovi silno podráždilo oči. Pri nej Higdon videl stáť päť ľudských bytostí, ktoré sa medzi sebou zhovárali. Išlo o dve malé dievčatá, mladú ženu, mladého muža a staršieho pána. Ausso Higdona následne zobral do tej veže, nastúpili na výťah a vstúpili do prázdnej miestnosti.  Zo steny sa potom vysunul sklenený netransparentný štít, ktorý tam bol niekoľko minút. Neskôr sa zasunul späť do steny.  Higdon sa potom opäť ocitol na palube objektu, kde mu bolo oznámené, že ho nakoniec nepotrebujú a vrátia ho na miesto, odkiaľ ho zobrali. Higdon nevedel povedať prečo ho nepotrebovali, no mal silný pocit, že to nejako súvislo s jeho vazektómiou.

Najbližšie sa rozpamätal na to, ako ho jemne spustili na zem na miesto, z ktorého ho vzali. Higdon si v tom momente vôbec nevedel spomenúť kde sa nachádza a dokonca ani kto je. Neskôr našiel lesnú cestu, po ktorej sa pustil a obišiel auto, na ktorom prišiel a pokračoval niečo vyše kilometra pešo, kým sa k nemu napokon značne zmätený vrátil. Zároveň neskôr uviedol, že vozidlo nebolo zaparkované na kopci, kde ho pôvodne nechal, no bolo v rozblatenom teréne pod ním. Terén na tom mieste bol v stave, ktorý vozidlu neumožňoval sa tam vôbec dostať a Higdon sa neskôr rozpamätal, že Ausso tým kužeľovitým zariadením, ktoré mal namiesto ruky auto dematerializoval a premiestnil ho na miesto, kde ho Higdon neskôr našiel, no nevedel uviesť, či sa to odohralo pred alebo po jeho výlete do kozmu. Každopádne, keď sa vrátil k vozidlu, vysielačkou v aute zavolal záchranné zložky, ktoré po ňom začali pátrať, až ho napokon o niekoľko hodín neskôr našli. Súčasťou pátracej skupiny bola aj jeho manželka a jej kamarátka s manželom. V čase keď ho záchranári našli bola jeho manželka a manželský pár od toho miesta vzdialení niekoľko kilometrov a v lese medzi stromami zazreli objekt, ktorý vyžaroval svetlá rozličnej farby. Higdona previezli do nemocnice, kde ho celého vyšetrili a urobili mu snímky celého tela. Všetky testy boli negatívne a Higdon bol fyzicky úplne v poriadku, čo bolo dosť zvláštne, keďže niekoľko rokov pred incidentom prekonal tuberkulózu a na snímkach pľúc z toho obdobia mal na mnohých miestach zjazvené pľúca. Snímok jeho pľúc po incidente bol však úplne čistý.

Zakrátko po tom, čo sa Higdonov príbeh dostal na verejnosť sa vyšetrovania prípadu ujal dr. Leo Sprinkle, psychológ a jeden z prvých akademikov vôbec, ktorý sa otvorene venovali prípadom únosov ľudí neidentifikovanými lietajúcimi objektami. Mimochodom, Sprinkle v roku 1969 pracoval ako psychologický konzultant pre Edwarda Condona. Toho Condona, ktorý vyhlásil, že vedecké skúmanie objektov nemá zmysel na základe siahodlhej správy, ktorej obsah sa absolútne nezhodoval s jej závermi. Sprikle je už druhým členom Condonovho tímu, ktorého som v tomto blogu spomenul, no rozhodne nebol posledným. Po Condonovej hrubo zavádzajúcej správe sa množstvo bývalých členov jeho vlastného tímu rozhodlo skúmať Fenomén na vlastnú päsť.

Celé jeho vyšetrovanie zhrnul Sprinkle vo vedeckom zborníku UFO Phenomena and the Behavioral Scientist (1979), kde popísal stretnutie s Higdonom a jeho rodinou a proces a metódy hypnoterapie, ktorú použil. Tento príspevok zahŕňa zároveň detailný dialóg medzi Sprinklom, Higdonom a jeho najbližšou rodinou, ako aj podrobné výsledky a ich analýzy pozostávajúce z Higdonovych lekárskych správ, testu na detektore lži, a psychotestov. Závery lekárskej prehliadky nepreukázali nič výnimočné, okrem toho, že Higdonove oči boli mimoriadne citlivé na svetlo a že mu bola diagnostikovaná nešpecifikovaná forma amnézie, ktorá trvala 2 dni od prijatia do nemocnice. Higdon si nepamätal nič z jeho života, v rátane jeho vlastnej ženy, no po dvoch dňoch sa mu odrazu vrátili úplne všetky spomienky. Výsledky testu na detektore lži boli nekonzistentné, pretože na otázky ohľadom jeho únosu Higdon odpovedal spôsobom, ktorý naznačoval možné klamanie, no technik, ktorý vyšetroval Higdona na polygrafe Sprinklovi potvrdil, že toto zariadenie nie je spoľahlivé pri určovaní pravdivého vypovedania udalostí, o ktorých realite má samotný subjekt pochybnosti. Závery psychologického vyšetrenia a rozličných psychotestov preukázali, že Higdon netrpel žiadnou psychickou poruchou, bol osobnostne vyrovnaným jedincom priemerného intelektu. Higdon jeho svedectvo o tom dni nezmenil dodnes.

Z toho, čo sa mi podarilo zistiť, Carl Higdon je stále nažive a žije s jeho ženou vo Wyomingu. V roku 2022 poskytol rozhovor producentovi série dokumentárnych filmov o zmiznutiach ľudí v amerických národných parkoch, Davidovi Paulidesovi, konkrétne vo filme Missing 411: The UFO Connection. Tento film je relatívne klasickým dokumentárnym filmom o UFO a nechýbajú tam nepodložené tvrdenia, divoké špekulácie a až úsmevné hypotézy a závery, no napriek tomu, ak máte tú možnosť, Vám vrelo odporúčam pozrieť si aspoň Paulidesov rozhovor s Carlom Higdonom, pretože je veľmi zaujímavý. Môj záver po preštudovaní si celého prípadu a vzhliadnutí jeho nedávnej výpovede je, že buď je jedným z najlepších klamárov a zároveň hercov na svete alebo hovorí pravdu, teda aspoň takú, o ktorej si skutočne myslí, že sa stala.

…

Posledný vybraný incident je stále považovaný za jeden z najdôveryhodnejších prípadov únosu vôbec. Ide o prípad Travisa Waltona, drevorubača z mestečka Snowflake v Arizone. Dňa 5. novembra 1975 mal Walton 22 rokov a bol v práci s ďalšími šiestimi kolegami. V ten chladný novembrový deň cestovali všetci v jednom vozidle a lesnou cestou sa vracali domov. Medzi stromami zazreli jasné svetlo a ako sa k nemu približovali, zazreli, že to svetlo pochádza zo zvláštneho objektu, ktorý sa vznášal tesne nad zemou. Kým vodič vôbec stihol auto úplne zastaviť, Walton z neho v nemom úžase vyskočil a priblížil sa k objektu. Odrazu z jeho spodnej časti vystrelil modrastý lúč svetla a zasiahol Waltona priamo do hlavy, čo spôsobilo, že Waltona odhodilo niekoľko metrov na zem. Jeho kolegovia, premknutí strachom a nemohúcnosťou, vyštartovali z toho miesta ďalej po lesnej cestne a podarilo sa im precitnúť asi o 15 minút neskôr. Neskôr sa na to miesto vrátili späť. Po Waltonovi a objekte nebolo ani stopy, a tak sa všetci šiesti muži vrátili do mesta a ohlásili incident na policajnej stanici. Miestny šerif im prirodzene neveril, zatkol ich a začal ich vyšetrovať pre podozrenie z úkladnej vraždy. Hľadanie tela Travisa Waltona patrilo medzi najextenzívnejšie pátrania vôbec v histórii Arizony, no nenašla sa po ňom ani stopa.

Po extenzívnom pátraní, vypočutí Waltonových kolegov a opakovaných testoch na detektore lži ich však šerif prepustil, pretože, okrem jedného, každý z nich polygrafom prešiel, z čoho nakoniec šerif usúdil, že hovoria pravdu. Jediný človek, ktorý testom neprešiel bol Alan Dalis, ktorý sa s Waltonom v ten deň ráno pohádal a počas polygrafu bol rozrušený, pretože bol presvedčený, že naňho chce šerif hodiť vraždu Waltona. Navyše, to, že Waltona kolegovia predsa len nezavraždili sa potvrdilo, keď sa o päť dní neskôr, 10. novembra 1975, Walton prebral na okraji cesty a prvé čo videl bolo, ako sa nad ním vznáša metalicko-sklovitý objekt, ktorý odletel preč. Začal kráčať po ceste až kým nenašiel telefónnu búdku a nezavolal jeho rodine, ktorá mu oznámila, že bol nezvestný päť dní. Hneď, keď pre neho prišli jeho rodinní príslušníci, zobrali ho do nemocnice, kde sa preukázalo, že bol dehydrovaný, na pravej ruke mal stopu po vpichu, schudol 6 kg a nemal v moči žiadne stopy po drogách alebo iných substanciách. Zároveň taktiež podstúpil polygraf, ktorý determinoval, že o jeho skúsenosti vypovedal pravdu.

Waltonove spomienky z času, keď bol nezvestný boli kusé a nejasné, až kým mu ich nepomohol priviesť späť rovnaký James A. Harder, ktorý sa angažoval pri hypnóze Hicksona a Parkera v prípade pri Pascagoule. Ako inak, prítomný bol aj J. Allen Hynek, ktorý v tom čase už dva roky intenzívne skúmal Fenomén v rámci jeho organizácie CUFOS. Waltonove psychotesty nepreukázali žiadnu osobnostnú alebo psychickú poruchu. Regresívna hypnóza Waltona prebehla v prísne kontrolovanom prostredí a boli pri nej okrem Hardera prítomní traja lekári a jeden psychiater. Po vykonaní hypnózy Harder konštatoval, že vo Waltonovom prípade sú dôkazy „nad rámec primeraných pochybností […] a tak presvedčivé, že by boli prijaté akýmkoľvek americkým trestným súdom“.

Po tom, čo Waltona zasiahol lúč svetla upadol do bezvedomia a prebral sa až vo vnútri objektu v ležiacej polohe na kovovom stole. Prvé, čo uvidel boli tri bytosti, ktoré naňho zvrchu pozerali. Podľa opisu, išlo o už ikonickú podobu malých sivých „mužíčkov“, vysokých asi 1,5 m, s veľkými hlavami, veľkými hnedastými očami a chudým telom. Oblečené mali oranžové tesné overaly. Hneď ako ich Walton zbadal, postavil sa zo stola a jednu z tých podstáv pomerne ľahko odsotil do druhej, ktorá stála neďaleko. Následne odniekiaľ vzal nejakú tyč z priehľadného materiálu a začal sa ňou oháňať a kričať. Bytosti po chvíli z miestnosti vyšli a Waltonovi sa z nej podarilo dostať tiež. Ocitol sa však v inej miestnosti, ktorú popísal ako „planetárium,“ kde sa nachádzala hviezdna mapa. V tom do miestnosti prišli dve ľudsky vyzerajúce postavy odeté v modrých kombinézach, ktoré ho premiestnili niekde inde. Walton tvrdil, že má pocit, že ho vzali na iný objekt. Potom mu na tvár nasadili nejakú plastovú masku, a po chvíli opäť upadol do bezvedomia.

Tento prípad je veľmi zaujímavý hĺbkou jeho vyšetrovania a rozličných kredibilných svedectiev, ktoré je veľmi náročné spochybniť. Od roku 1975 Walton rozpráva svoj príbeh úplne konzistentne. K jeho prípadu sa vyjadril aj samotný Hynek, keď konštatoval: „Podstúpil Minnesotský multifázový osobnostný inventár a prešiel ho s dobrým výsledkom. Preukázalo to, že netrpí psychickou poruchou ani nemá sklony ku klamaniu. Ak je to teda tak, ide o bod v jeho prospech. To, čo som si vždy o tomto prípade myslel, by som rozdelil na dve časti. Prvou je tá, ktorá zahŕňa všetkých siedmych. Všetci podstúpil test na detektore lži a prešli ním. Sedí to do vzorca. Viete, ak by bol toto jediný zaznamenaný prípad, potom by som musel konštatovať, že tomu nemôžem uveriť, no v súčasnosti máme v Centre pre štúdium UFO vyše 20 podobných prípadov únosov, ktoré momentálne objasňujeme. Niečo sa deje…“ A skutočne sa to aj dialo. V prvej polovici 70. rokov sa v Spojených štátoch odohrala obrovská vlna incidentov spojených s Fenoménom v rozličných podobách. Únosy boli tou najextrémnejšou z nich, no rozhodne neboli až také ojedinelé, pretože podobných prípadov, ako bol ten Waltonov a ostatných, ktorých sme tu dnes spomenuli, sa na celom svete udialo niekoľko stovák. Po incidente s Waltonom sa prípady únosov do veľkej miery prestali diať, aj keď sa stalo, že z času na čas sa podobný prípad niekde vyskytol, čo je veľmi zaujímavý postreh, pretože samo osebe je tento fakt porovnateľne zvláštny so samotnými prípadmi únosov popísanými v tomto príspevku.

Waltonov príbeh mal ešte zaujímavú dohru. V roku 2021 bol Travis Walton hosťom v podcaste Joea Rogana, kde sa okrem množstva iných informácií rozhovoril aj o tom, že keď bol jeden z jeho synov malý a spal na poschodovej posteli vo vlastnej izbe, uprostred noci sa prevalil nabok a jeho telo prekĺzlo pomedzi posteľ a bočnicu, no hlava mu v tom priestore ostala zaseknutá tak, že sa začal dusiť bez toho, aby mohol vydať nejaký zvuk. Walton tvrdí, že sa v tom momente zobudil a, netušiac prečo, sa ponáhľal do synovej izby, kde mu stihol zachrániť život. Túto udalosť pripísal Walton entitám, ktoré ho roky pred tým uniesli.

…

Tak čo? Stali sa tieto udalosti alebo nie? Z môjho pohľadu tu existujú 3 možnosti: 1. Každý z týchto ľudí si to jednoducho vymyslel a trpia nejakou ťažkou formou psychózy, ktorá ale nastala krátko pred týmito incidentmi a zmizla bezprostredne po nich; 2. Tieto veci sa skutočne udiali, tak, ako boli svedkami popísané, čo by potvrdzovalo tzv. extraterestriálnu hypotézu (ETH), ktorá postuluje, že nás navštevujú entity pochádzajúce z mimozemských civilizácií. Na prvý pohľad to tak aj môže vyzerať a je to tak prezentované ľuďmi, ktorý v existenciu Fenoménu veria a často aj samotnými svedkami. Ľudia, ktorí Fenomén viac či menej laicky skúmajú v intenciách ETH a ktorých je v rámci tejto komunity najviac, však majú zväčša tendenciu zamlčiavať alebo minimalizovať tie aspekty Fenoménu, ktoré som v tomto príspevku bez okolkov popísal, pretože mám silné tušenie, že absurdnosť je jeden z jeho aspektov a rozhodne nie je niečím, čo si pri jeho skúmaní môžeme dovoliť vynechať. Navyše, tým, že sa integrálny aspekt Fenoménu, akým je práve absurdnosť minimalizuje, v atmosfére spoločnosti sa neustále udržiava bludný kruh, ktorý má priamy dopad na budúcich svedkov takýchto incidentov.

V praxi to vyzerá nasledovne: osoba O má nejakú skúsenosť s Fenoménom, o ktorej sa rozhodne rozprávať. Prípadu sa ujmú nejaký „ufológovia,“ (neznášam toto slovo, pretože má nulovú výpovednú hodnotu) ktorí osobu O vypočujú. Keďže osoba O je skalopevne presvedčená o realite svojho zážitku, no vie, že ľudia, ktorí v minulosti o niečom podobnom prehovorili boli stigmatizovaní a označení za šialencov, bude sa, úplne prirodzene, zdráhať vypovedať úplne celú skúsenosť a tie najabsurdnejšie, no často veľmi podstatné časti svedectva si nechá pre seba. To zasa „ufológov“ utvrdí v tom, že nás skutočne navštevujú mimozemšťania a v ich práci pokračujú v týchto intenciách a prípadným absurdným aspektom skúsenosti svedkov s Fenoménom nevenujú pozornosť. Takýto scenár sa v posledných dekádach stal nespočetne veľa krát a to je problém, pretože ak urobíme presný opak a aspekt absurdnosti zlegitímnime a zrovnoceníme s tými z jeho charakteristík, ktoré sú racionálnejšie, dostaneme omnoho komplexnejší interpretačný rámec, ktorý, prekvapivo, do veľkej miery spochybňuje práve extraterestriálnu hypotézu.

Keď sa teda nad tým skutočne komplexne zamyslíme a vezmeme do úvahy úplne všetko tak, ako je svedkami vypovedané bez toho, že by niečo zamlčiavali, naskytne sa nám aj tretia možnosť, a to, že 3. sa tieto udalosti udiali, no zároveň sa aj neudiali; inými slovami, pre tých, ktorí tieto udalosti prežili sa stali tak, ako ich popísali, no v objektívnej realite sa takto vôbec neudiať nemuseli. Jediné, čo pri takejto interpretácii prichádza do úvahy je nejaká forma hyperrealistickej projekcie takýchto udalostí, či už manipuláciou vedomia týchto ľudí alebo dokonca manipuláciou fyzickej reality prostredníctvom nejakej neznámej formy inteligencie, prípadne bytostí, ktorých podstata je ale ďaleko komplexnejšia a presahuje naše rácio, ako aj materiálno-biologické chápanie reality. Ak by sme pripustili tretiu možnosť, tak môžeme konštatovať, že vysvetlenie ETH vôbec nemusí sedieť a absolútne nemusí ísť o návštevníkov z iných planét. O tejto hypotéze si však povieme podstatne viac v neskoršom príspevku, pretože pre jej pochopenie potrebujeme ešte viacej dát, ktoré Vám sprostredkujem v niekoľkých najbližších príspevkoch. Je to nevyhnutné, pretože faktom je, že oproti tretej možnosti, ktorú som tu predostrel je hypotéza o mimozemšťanoch, ktorí sa tu premávajú hore dole a robia úplne náhodné veci ešte slabým odvarom. Musíte sa obrniť, pretože to bude ešte o dosť divokejšie a neuveriteľnejšie.

Prirodzene tu ešte stále máme prvú možnosť, a to, že si to tí ľudia jednoducho vymysleli. Dnes budem nebývalo neobjektívny a dovolím si Vám tu sprostredkovať svoj osobný názor. Nie som totiž veľmi presvedčený o tom, že skúsenosť týchto ľudí sa nezakladá na ich subjektívnom vnímaní udalostí, ktoré prežili, napriek tomu, že tejto možnosti pri každom z popísaných prípadov ostávam otvorený. Dôvod pre môj názor je v podstate jednoduchý.  Tá obrovská úroveň absurdnosti týchto prípadov podľa mňa hovorí skôr v prospech toho, že ich svedkovia tie udalosti prežili tak, ako ich popísali. Problém je v tom, či bola ich objektívna podstata v súlade s ich subjektívnymi skúsenostnými tvrdeniami. Mám zato, že samotná úroveň absurdnosti, ktorá preniká každým jedným aspektom týchto príbehov má silný potenciál negovať aj hypotézu o tom, že títo ľudia si všetko jednoducho vymysleli. Z toho, že sa o ich skúsenostiach predsa len rozhodli hovoriť im v očiach spoločnosti a aj ich blízkeho okolia nepriniesla nič iné, ako poníženie, výsmech a obťažovanie od tých zlomyseľnejších jedincov v spoločnosti. Nič tým nezískali a ak aj im niekto dal nejaké peniaze za to, že o ich skúsenostiach napísal knihu alebo natočil film, je to nič v porovnaní s tým, koľko toho stratili v dôsledku spoločenského nastavenia v rámci témy Fenoménu. Tu s najväčšou pravdepodobnosťou nejde o bláznov alebo patologických klamárov, práve naopak, boli a sú to vyrovnaní a psychicky zdraví jedinci, ktorých intelektuálna kapacita nebola na takej úrovni, aby si dokázali vymyslieť niečo až takto absurdné.

Presne o tomto písal jeden z popredných svetových psychiatrov z Harvardskej univerzity, prof. John Mack, ktorý jeho neskoršiu klinickú prax zasvätil práve takýmto ľuďom. Na sklonku jeho života zdokumentoval viac ako dvesto pacientov, ktorí tvrdili, že boli unesení entitami. Časť z toho zdokumentoval aj v jeho knihe Abduction: Human Encouters with Aliens (1994). Mack nebol žiaden šarlatán, no uznávaný profesor psychiatrie, ktorý napriek tomu, že za to, čomu sa venoval zaplatil jeho reputáciou a takmer aj kariérou, do konca života si stál za svojím, a to, že drvivá väčšina týchto ľudí netrpí žiadnym psychiatrickým ochorením a skutočne vypovedá o tom, čo si myslí, že je pravdou. K Mackovi sa určite ešte vrátime v neskoršom príspevku.

Pred tým než tento celý blog zabalíte a budete premýšľať nad tým, čo preboha ste to práve čítali (a mrzí ma, že Vám musím oznámiť, že ten budúci bude miestami ešte absurdnejší), cítim potrebu sa k týmto bizarným stretom úplne obyčajných ľudí s Fenoménom vyjadriť z ľudskej stránky. Niektoré z týchto príbehov sú skutočne úsmevné a, musím sa priznať, že som sa pri ich písaní ani ja neubránil smiechu, no potom som si uvedomil, čo by to pre tých ľudí muselo znamenať v prípade, že tieto veci skutočne prežili. Stačí si len letmo preklikať záznamy z hypnózy Hillovcov a počuť v nich tú surovú emóciu, ktorú pri ich skúsenostiach prežívali na to, aby sme pochopili, že napriek až komickej grotesknosti istých aspektov týchto príbehov sa za každým jedným z nich schováva obrovská priepasť pozostávajúca z nepredstaviteľného strachu, úzkosti a traumy. Niet človeka, o ktorom viem a ktorý mal možnosť sa s Fenoménom v akejkoľvek jeho podobe stretnúť, ktorý by z konfrontácie s ním vyšiel rovnaký, aký do nej vošiel. Tento fakt je okrem absurdnosti len ďalším z aspektov Fenoménu. Ten totiž zásadne a fundamentálne mení celú podstatu bytia človeka a to nie len na individuálnej, no ako si ukážeme neskôr, aj na civilizačnej úrovni. Až teraz som si uvedomil, že do veľkej miery ovplyvnil aj mňa a možno aj Vás, a to sme, predpokladám, v celom svojom živote nič také nevideli a nezažili.