Nepoznáš dobrého lekára?

Ak pacienta niečo trápi, tak je jeho prvým logickým krokom návšteva všeobecného lekára, ktorý má slúžiť ako gate keeper, teda niekto, kto sa postará o to aby bola pacientovi urobená úvodná diagnostika a aby pacient následne nenavštevoval bezcieľne množstvo špecialistov, čím sa mrhajú náklady a stráca sa efektivita poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Ak je pacient vyšetrený všeobecným lekárom, tak následne by mala nasledovať návšteva u špecialistu a práve už v tejto včasnej fáze liečby máme na Slovensku značné rezervy.

Tí šťastnejší pacienti po návšteve všeobecného lekára dostanú výmenný lístok spolu s odporúčaním na špecialistu, ktorý pacienta vyšetrí a vykoná potrebný zákrok alebo vyšetrenie. Tí menej šťastní pacienti, však dostanú len výmenný lístok, no bez toho aby im ich všeobecný lekár odporučil alebo rovno vybavil vyšetrenie u špecialistu. Pacient následne začne prezerať svoj telefónny zoznam a bude sa snažiť cez rodinu alebo známych prísť na to, ktorý špecialista by ich mohol vyšetriť. Ak je jeho zoznam kontaktov dostatočne široký, zistí, kto by ho mohol vyšetriť. Mnohí ambulantní špecialisti však pracujú na hrane svojich časových možností a tak je bežnou praxou, že pacient síce dostane termín, no ani zďaleka nie taký, ktorý je adekvátny závažnosti jeho ochorenia. Výsledkom je, že pacienti sa dostanú na odborné vyšetrenie alebo operačný zákrok neskoro. Pacienti s lepšími kontaktmi a konexiami, tak majú výhodu a cesta k dvojcestnému zdravotníctvu, v ktorom „vyhrávajú“ tí s lepšími kontaktmi sa len prehlbuje.

Problém motivácie

Otázka teda znie, ako tento problém riešiť. Momentálne nie sú všeobecní lekári motivovaní k tomu, aby pacientom vybavovali potrebné vyšetrenia u špecialistov, keďže za svoj čas nie sú finančné odmeňovaní. Hľadanie špecialistu, tak ostáva na pleciach samotných pacientov. Nesporný benefit pre pacienta dnes spočíva v tom, že sa môže slobodne rozhodnúť o tom, kde chce vyšetrenie alebo operačný zákrok absolvovať. Problémom je však manažment pacienta a jeho cesta zdravotníckym systémom. Navyše tým, že počet lekárov na Slovensku je dlhodobo alarmujúco nízky a všetky lekárske profesie sú poddimenzované, tak sa dá povedať, že momentálny stav je taký, že lekár si vyberá pacienta, nie pacient lekára.

Situácia ohľadne cesty pacienta je paradoxná. Napriek tomu, že dnes máme k dispozícii dáta o tom, aký lekár sa kde nachádza, aké sú jeho ordinačné hodiny a aký je záujem pacientov o jeho služby, tak zatiaľ sa legislatívne nepodarilo zadefinovať cestu pacienta.

Jedným z možností ako manažmentu pacienta je, aby ho systémom previedla jeho zdravotná poisťovňa, ktorá má dáta o tom, ktorý lekár alebo nemocnica sa nachádza v blízkosti pacienta alebo o tom, ktorý špecialista či pacient je pre pacienta najvhodnejší. Zdravotné poisťovne zároveň disponujú dátami o vyťaženosti špecialistov a nemocníc a zároveň vedia dohliadnuť i na kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Tento systém dnes do istej miery funguje i na Slovensku, kde majú pacienti možnosť kontaktovať priamo svoju poisťovňu, ktorá ho dokáže nasmerovať do ambulancie alebo nemocnice, ktorá mu poskytne zdravotnú starostlivosť.

Mimoriadne dôležitá je pre pacienta je i to aby mal k dispozícii integrovaný systém, ktorý by fungoval na trase všeobecný lekár, špecialista a nemocnice. Kľúčovým faktorom je však i niečo, o čom počúvame už roky, no zatiaľ došlo len ku kozmetickým krokom: potrebujeme zadefinovať nárok pacienta. Inšpiráciou pre nás môže byť napríklad Holandsko. V tejto krajine totiž pacient veľmi jasne vie, na čo má zo svojho zdravotného poistenia nárok. Výhodou jasne zadefinovaného nároku je totiž okrem iného  i to, že pacient neblúdi systémom ako „Blúdny Holandaň“ .Úlohou regulátora, teda štátu je nastaviť pravidlá a očakávania pre pacientov. Pacient musí vedieť na akú zdravotnú starostlivosť má nárok a za akých okolností. Sľubovať všetkým, všetko, zadarmo a ihneď môže byť síce lákavé, no rozhodne nie realizovateľné. Cesta pacienta má byť čo najkratšia a najefektívnejšia, no i samotní pacienti si budú musieť uvedomiť, že na niektoré vyšetrenia alebo zákroky je potrebné čakať. Žiaden zdravotný systém na svete totiž nedokáže pacientom poskytnúť niektoré vyšetrenia či plánované zákroky do niekoľkých dní. Samozrejme nehovorím o akútnych vyšetreniach alebo zákrokoch, ktoré musia byť pacientom poskytnuté v čo najkratšom možno čase.

Cestu pacienta v systému dokážeme postupne vylepšovať len do určitej miery prerozdeľovaní kompetencií medzi všeobecnými lekármi a špecialistami alebo ich následnou liečbou v nemocniciach. Avšak bez toho, aby regulátor zadefinoval realistické čakacie doby a nenastavil správny systém motivácií pre všetkých participantov v zdravotníctve vrátane pacientov sa však nepohneme.