Denník N

Môj život v Turecku a pomoc v Sýrii pred zemetrasením

V provincii Hatay som strávila 3 mesiace v roku 2013. Bývala som v Antakyi. Do Gaziantepu sme chodili pomerne často na koordinačné stretnutia k pomoci v Sýrii.  Do Sýrie som vtedy nemohla vojsť, nebolo to bezpečné. Množili sa únosy zahraničných pracovníkov a novinárov. Náš tím pravidelne chodil cez celé územie, ktoré zasiahlo tento týždeň zemetrasenie. Pozerám na mapu zemetrasenia – Kilis, Reyhanli – kde sme vyzdvihovali našich sýrskych kolegov. Neviem o nich už nič, nemám na nich ani kontakt. Neprepájali sa cez sociálne siete kvôli bezpečnosti. Ale pýtam sa, koľko toho oni a ďalší v tej oblasti ešte musia zažiť?

Pozeráme sa na dôsledky zemetrasenia v televízii, aj na internete. Rúcajúce sa budovy v Antakyi, na ktorú mam toľko milých spomienok.  Na mape rozoznávam aj viaceré miesta  v Sýrii, v ktorých sme distribuovali pomoc. Po minuloročnom konflikte na Ukrajine mám pocit, akoby sme sa v pomoci vyčerpali. Ale verím, že solidarita nám ostala. A pomôžeme aj teraz. Kvôli ľuďom, ktorých životy by sme naozaj nechceli. Ale pre mňa sú to naozajstní hrdinovia.

Yusuf a Mohamad nevedeli dobre po anglicky. Pred vojnou boli farmármi. Stretávali sme sa v Antakyi, v kaviarni, lebo sme čakali na registráciu organizácie a nemali sme oficiálnu kanceláriu. Na miesto, kde som bývala, som ich zobrať nemohla. Domáci obyvatelia už neradi videli Sýrčanov. Bolo ich totiž plné mesto, bývali aj na poliach v stanoch. Viacerí boli vzdelanejší ako miestni tureckí obyvatelia, tak im brali aj prácu.

Rozprávali sme sa s pomocou „google translate“. Vždy, keď prišli, rozprávali mi o tom, čo sa v Sýrii deje. S každým príchodom mali v nemocnici známeho, alebo niekoho z rodiny. V lepšom prípade so zranením. V horšom prípade niekto zomrel.

Provincia Idlib je jednou z najviac skúšaných oblastí, kde už 12 rokov prebieha vojna. Rozprávali mi o podozreniach na rôzne chemické útoky, kvôli ktorým museli zastaviť distribúcie. Nedočítali ste sa o nich v žiadnych médiách. Ich úlohou bolo dostať chlieb k ľuďom, ktorí kvôli tvrdým útokom utekali zo svojich domov. Skrývali sa, kde to bolo možné. V chlievoch, jaskyniach, či jamách v zemi. Okrem chleba nosili týmto ľuďom vybavenie do „domácnosti“ – matrace, deky, lavóre na umývanie, riešili nádrže s pitnou vodou, aby bola bližšie k jaskyniam v horách. Distribuovali základné hygienické potreby pre celé rodiny.

My, zahraniční pracovníci sme sedeli vo viacerých mestách provincie Hatay a iba sme to všetko spisovali a kontrolovali. Nedokázali sme dopraviť bližšie ani hygienické potreby. Boli uložené v skladoch v utečeneckom tábore pri hraniciach. Spoliehali sme sa na týchto ochotných lokálnych ľudí. V Antakyi boli aj bezpečnostné mítingy, kde sa hovorilo o tom, ako prepadávajú kamióny s humanitárnou pomocou, koľko check-pointov rôznych skupín je potrebné prejsť, ako sa množia útoky na sklady s pomocou.

Yusuf a Mohamad tadiaľ prechádzali pomerne často, v autách naplnených humanitárnou pomocou, s množstvom peňazí vo vreckách, aby mohli vyplatiť pekárne za chlieb a aby pekárne mohli nakúpiť múku na výrobu chleba. Bankové transfery totiž nefungovali.

Idlib zažil všetky fázy bojov, zrejme aj chemické útoky, pravdepodobne to boli útoky vládnych zložiek, mnohých extrémistických skupín, ktoré tam vznikali, potom akési oslobodzujúce útoky ruských spojencov, no a teraz túto provinciu zasiahlo zemetrasenie.

Viete si predstaviť takýto život? Ďalší člen tímu mal na starosti pojazdnú kliniku. Spolu so svojou ženou obchádzali v sanitke množstvo oblastí.  Nosili mi fotky celých rodín s malými deťmi, ukrytých v jamách v zemi, v jaskyniach, skalách, ktorých jedinou ochranou bola akási plachta nad nimi. Rozšírené boli viaceré epidémie, pamätám si hlavne Leishmaniózu, o ktorej som dovtedy ani nepočula.

Na tureckej strane to nebolo oveľa jednoduchšie. Bolo to síce neďaleko a ľudia žili bez vojny, ale aj ja sama som si uvedomovala, že vojna je iba za kopcom. Keď prebiehali veľké národné oslavy, robili sa predstavenia stíhačiek. Napriek tomu, že som vyrástla pri Sliači a stíhačky mi lietali nad hlavami od detstva, v Turecku to príjemné nebolo. Lietali tak nízko a keď som nerozumela tureckému jazyku, nevedela som čo sa deje –  či ide o cvičenie alebo si treba zbaliť taštičku a hľadať úkryt. Sedeli sme viacerí na schodoch nášho domu a čakali, čo sa bude diať.

Na poliach všade v okolí som videla chudobné sýrske rodiny, ktoré utiekli a žili v stanoch. V mestách bolo mnoho ľudí so Sýrie. Veľa z nich pracovalo v mimovládnych organizáciách. Pomáhali utečencom, alebo distribuovali pomoc priamo v Sýrii.

V provincii Hatay sa vo viacerých mestách sústredili nielen zahraniční pracovníci, ale aj novinári a fotografi, ktorí riskovali svoje životy, aby prinášali informácie o tom, čo sa v Sýrii deje. Bývala som s nimi. Keď niektorí z nich vošli do Sýrie, tak sa ostatní s nimi snažili udržiavať kontakt. A keď sa niekomu z nich podarilo vrátiť, strašne sa opili. Oslavovali, že prežili. Viacerým sa to úplne nepodarilo. V našej budove bolo niekoľko kufrov ľudí, ktorí sa nevrátili. Niektorých uniesli, o niektorých sa hovorilo, že sa pridali k dobrovoľným vojenským skupinám.

Na všetkých týchto ľudí som si spomenula tento týždeň. Keď Hatay a Idlib zasiahlo zemetrasenie. Predstavte si, že máte deti. Utekáte aby ste ich ochránili, odídete bez všetkého, vo vojne vám zahynie niekoľko príbuzných, ste odkázaní na pomoc, žijete v stanoch, alebo jednoduchých bytoch a keď si myslíte, že váš život znovu naberá nejaký ten zmysel, príde zemetrasenie.

My sa na to pozeráme v telke, oni to zažívajú naozaj. Nečakám, že budeme ako Yusuf a Mohamad, ktorí, ak ešte žijú, zrejme pomáhajú aj teraz. Ale môžeme pomôcť aspoň finančne. Dnes pracujem pre UNICEF. Viem, že náš tím je na mieste. Aj počas callu, kde nás informovali o situácii, prebiehali ešte otrasy (aftershock) a spojenie bolo prerušované. Ale pomoc nemôže prebiehať bez vás.

Naozaj ďakujem všetkým, ktorí nebudú ľahostajní a podporia pomoc aj tentokrát. Aby ľudia ako Yusuf a Mohamad  mohli pokračovať vo svojej práci, aj keď tým riskujú vlastný život. Pretože ten náš je zatiaľ naozaj lepší.

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine, pracovala s mládežou na Slovensku. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.