Denník N

Ahoj, ďáďa!

Portrét Nikolaja Avenariusa zo začiatku 80. rokov minulého storočia. Kresba – Juraj Kotouček
Portrét Nikolaja Avenariusa zo začiatku 80. rokov minulého storočia. Kresba – Juraj Kotouček

Poviedka z rodinno-supermarketového prostredia.

Ahoj, ďáďa!

Zomrel si, ešte keď som bol malý chlapec. Nikdy som Ťa nevnímal dospelými očami. Ešte som Ťa aj nesprávne oslovoval: ďáďa. Automaticky som predpokladal, že to predsa v ruštine musí znamenať dedo. Ale kdeže: znamená to ujo, strýko. Nástojil som na tom, že Ťa budem volať ďáďa a nie zdĺhavo ďéduška. Už ako dieťa som trval na tom, že slová budú znamenať to, čo si o nich zaumienime, že budú znamenať. Mávol si nad tým rukou. S týmto vnukom nemá zmysel sa škriepiť.

Raz si ma doma v neprítomnosti mojich rodičov opatroval, keď som pre chorobu nemohol ísť do škôlky. Mávali sme všelijaké zábavky. Najviac sa nám páčili „olympijské hry“ s rôznymi disciplínami. „Basketbal“ bolo hádzanie zrolovaných ponožiek do vedra na umývanie dlážky umiestneného v rohu izby. (Stará mama nás za to hrešila.)

Najviac mi však v pamäti utkvel box. Ja som bol kubánsky boxer a Ty ruský. Z celej sily som Ťa udrel päsťou do hlavy. Až tak, že Ti umelý chrup vykĺzol z úst a rozkotúľal sa po parketách.

V to predpoludnie som si u Teba vydobyl, že Ti budem diktovať rozprávku. Čítať som už ako škôlkar vedel, ale písať nie. Dal si si záležať, aby si ma naučil čítať najprv ruské písmená z azbuky a až potom slovenské. Ak som chcel vytvoriť rozprávku, potreboval som na ňu zapisovateľa. Bol si mi poruke.

Diktoval som Ti zamotaný príbeh o tom, ako sa princ uchádzal u kráľa o ruku krásnej princeznej.

„‚A tak vás, pán kráľ, žiadam o ruku vašej dcéry,‘“ diktoval som.

Poslušne si zapisoval.

„‚To nie,‘ opakoval kráľ,“ diktoval som ďalej, „‚ty nikdy žiadnu krásnu princeznú nedostaneš.‘“

Zdvihol si hlavu od zápisníka:

„‚Opakoval‘? Hádam ‚odpovedal‘, nie? Kráľ odpovedal princovi.“

„Nie, nie!“ nástojil som. „Opakoval, opakoval, opakoval!“ A začal som pästičkami búšiť a nožičkami kopať v škôlkarskej postieľke. „Pre mňa opakoval znamená odpovedal! Slová znamenajú, čo ja poviem, že znamenajú!“

Zhlboka si si vzdychol a do rozprávky si zapísal, že kráľ opakoval, hoci v skutočnosti princovi len odpovedal.

Ach, tá detská prezieravosť! Až v dospelosti som sa dostal k štúdiu druhého dielu Alice v krajine zázrakov v anglickom origináli a k epochálnemu výroku Humptyho Dumptyho v ňom:

When I use a word, it means just what I choose it to mean – neither more nor less.

Výrok, ktorý tak presne vystihuje zmýšľanie v našom 21. storočí, napísal autor Lewis Carroll už v roku 1871! Kedykoľvek je beztrestne možné povedať, že biela je čierna a čierna je biela. V povojnovom 20. storočí by také niečo ešte vzbudilo pohoršenie, ale nie dnes. Dnes sa pokojne dá povedať, že 2 + 2 = 5, a široké masy ľudu tlieskajú, lajky na asociálnych sieťach pribúdajú geometrickým radom. Vie to Donald Trump. Vie to Vladimir Putin.

Ty si však, ďáďa, vždy dbal na poriadok. Všetko má byť tak, ako sa sluší a patrí. Doteraz mám výčitky svedomia, keď v niektorý deň nie som úplne nahladko oholený, keď si zbadám smietku na rukáve obleku alebo mám kravatu len troška nakrivo uviazanú. Čo by na to povedal ďáďa?

No vedel si byť aj milosrdný. Raz, keď u nás prespávali moji kamaráti, som miesto na spanie na najlepšom matraci, vyhradené pre iné dieťa, zabral ja a hneď som na ňom zaspal. Zo spánku ma začalo budiť mykanie za rameno – hosťujúce dieťa sa dožadovalo matraca, ktorý mu právom patril.

„Nechajte ho už spať!“ zahrmel si a chlapec návštevník sa stiahol. Prevrátil som sa na druhý bok a znova som zaspal. Keď si Ty zvýšil hlas, všetci boli v pozore. Možno to bolo autoritou bývalého bielogvardistu, väzneného počas druhej svetovej za pomoc Povstaniu. Nech už si o odbojároch a partizánoch každý myslí, čo chce, jedno je isté: veľký zmysel pre humor nemali.

Najlepšie si o Tebe pamätám, ďáďa, ako si umieral. Raz si ma na chodbu zavolala stará mama. Mala slzy v očiach.

„Poď sem, Oliverko! Deduško nám zomiera. Chce sa s tebou rozlúčiť. Choď za ním do spálne, čaká ťa. Aspoň tento jeden raz buď poslušný a nevystrájaj, dobre?“

Otvoril som dvere do spálne. Ležal si na svojej posteli a vyzeral si normálne – akoby si naďalej oddychoval po obvyklom popoludňajšom spánku. Hlava podoprená vysokým vankúšom, na stolíku vedľa postele kniha. V ruštine, pravdaže.

„Pojdi siudá,“ povedal si mi. Napriek desaťročiam prežitým na Slovensku si sa nikdy inak ako lámane nenaučil jazyk krajiny, ktorá Ti poskytla azyl. Tak sa zachová každý hrdý Rus – na celý život si vystačí len a len s ruštinou.

Podišiel som k posteli. Chytil si ma za ruku.

„Ty takój,“ povedal si unaveným, ale pokojným hlasom, „takój… duračók!“

Snažil som sa hlavne zachovať vážnu tvár.

„No,“ pokračoval si, „no ty… ty charóšijcharóšij máľčik!“

Na moje prekvapenie sa mi po tvári rozgúľali slzy.

„Buď charóšij!“ povedal si rázne a odstrčil si mi ruku smerom k dverám.

Vybehol som zo spálne a hodil som sa do náruče starej mamy, ktorá čakala za dverami.

Píšem Ti dnes tento list, lebo viem, že by si sa v tieto roky veľmi hanbil. Už sa s touto otázkou musíme my dvaja konečne porátať – porozprávať sa o nej ako dvaja dospelí ľudia.

Povedzme si to jasne: s našimi génmi niečo nie je v poriadku. Náš národ… teda „náš“: Tvoj národ (ja mám z neho v sebe, vďaka Tebe či Tvojou vinou, iba štvrtinu) už od začiatku minulého storočia rozosieva po našej planéte zlo a skazu.

Ty najlepšie vieš, o čom je reč. Boľševici nám v Rusku skonfiškovali rodinné majetky a všetkých okrem Teba povraždili. Ako jediný si sa, ako mladý muž, po neúspešnom boji v radoch Bielej armády, zachránil útekom cez Turecko a Rumunsko na vtedajšie masarykovské Slovensko.

Aj tak si komunistom neutiekol. Po druhej svetovej skonfiškovali aj Tvoju náhradnú domovinu. No vzhľadom na Tvoju angažovanosť v SNP Ťa už nechali na pokoji.

Priznajme si to konečne: sme národ zločincov. Prekliatie? Nedokážeme si priznať naše chyby, vinu a hriechy. Vždy sa štylizujeme do roly obetí – „to celý zvyšok sveta sa proti nám sprisahal!“. Vždy sa štylizujeme do roly spasiteľov – „jedine my sme záchranou civilizácie pred skazeným zvyškom sveta!“.

Minulé storočie poznalo ešte jeden (a nielen jeden) zločinecký národ: Nemcov. Keď sa dnes rozprávaš s typickým Nemcom, má tendenciu začať sa Ti ospravedlňovať za druhú svetovú (ba aj za prvú svetovú), hoci sa skončila pred takmer 80 rokmi a hoci sa rozprávaš s mladým človekom, ktorého rodičia v čase vojen ešte nežili – nieto on sám! Ako by taký mladý človek mohol v roku 2023 cítiť hanbu za obidve svetové vojny dávno-pradávno? A predsa ju cíti.

Je to vďaka tomu, že Nemci po prehratej druhej svetovej vojne absolvovali skutočné celonárodné obrodenie. Skutočne oľutovali svoje hriechy a do dnešného dňa, 8 desaťročí neskôr, sa z nich kajajú.

Toto my Rusi nedokážeme – Vy Rusi nedokážete. Po kolapse vašej ríše zla začiatkom 90. rokov minulého storočia neprišla žiadna celonárodná ľútosť, pokánie, uznanie si svojich nespočetných hriechov z celého priebehu storočia. Namiesto ľútosti prišla sebaľútosť. A od sebaľútosti je už len krôčik k opätovnému vzývaniu súdruha Stalina. A po ňom aj továriša Lenina.

Ako sa za týchto okolností dá byť charóšij máľčik? No povedz mi to!

Ja vidím jedinú cestu: vždy hovoriť len pravdu. Nemilosrdne a bez príkras. Najmä o našich chybách, hriechoch a vine. Aj keby sme za to mali zaplatiť najvyššiu cenu.

Maj sa tam hore pekne a pozdrav starú mamu!

Tvoj Oliver

Oliver stlačil tlačidlo Odoslať a email odfrčal do neznáma. Ako adresu prijímateľa Oliver vyťukal takú, o ktorej predpokladal, že by ju dedo mohol mať, keby bol ešte nažive. (V skutočnosti zomrel dávno pred vynálezom internetu.) Isteže, email sa Oliverovi vráti ako nedoručiteľný – ale čo na tomto svete funguje stopercentne?

Oliver zaklapol veko notebooku a dojedol posledný kúsok vyprážaného kuracieho medailónika. Vyšiel z obchodného centra a kráčal na zastávku električky. Potrebuje sa zviezť „dole brehom“ na svoje pracovisko – predajňu potravín, v ktorej robí vedúceho.

Oliver síce vyštudoval za učiteľa cudzích jazykov, no ako každý slovenský učiteľ už v ranom veku pochopil, že najjagavejšia kariéra sa mu v skutočnosti črtá v maloobchode.

Na Slovensku, našťastie, pôsobí množstvo pobočiek zahraničných potravinových reťazcov, ktoré neustále zháňajú vedúcich pre novootvárané prevádzky. Takisto našťastie máme na Slovensku celú plejádu pedagogických fakúlt, ktoré tieto personálne potreby dokážu pohotovo napĺňať.

Oliver vošiel do svojej predajne a vľúdne pokynul Rózke pri samoobslužných pokladniach i korpulentnej Žofke pri informačnom pulte. Čaká ho ďalšia úmorná šichta: od trinástej až po záverečnú 21. hodinu.

„Naobedovaný, šéfko?“ spýtala sa Rózka.

„Ale áno,“ odvetil Oliver. „Raňajkovať som nestihol, ale zato som sa hneď dvakrát naobedoval.“

„A kdeže, kde?“ vyzvedala Žofka od informačného pultu.

„Ten… ééé… druhý obed? V čínskej reštaurácii hore v obchodnom centre. Vyprážané kuracie medailóniky.“

„Určite to bola reštaurácia, šéfko?“ vyrývala Rózka. „Nebolo to náhodou bistro? Veď vieme, aký ste šporovlivý! Každú centovú mincu zbierate, keď sa nám tu zakotúľa medzi pokladňami!“

„A čo je nejaký lord?“ namietla Žofka. „Načo by chodil do reštaurácie?“

Oliver sa zamračil.

„Čo tieto porozhadzované papieriky a bločky v pokladničom priestore?“ osopil sa na Rózku. A začal papieriky sám zbierať.

Keď ich dozbieral, rezignovane ich odhodil do smetného koša pri informačnom pulte.

„Šéfko,“ začala zase Rózka, „neberte to v zlom, ale ako ste sa teraz práve zohýbali a zbierali tie papieriky… ako vám to poviem… v zadných partiách, na nohaviciach, máte také… no, dve bodky, viete? Hádam ste sa nám z tých dvoch obedov nepo… chichichi!“

A Rózka pred hnevom a zagánením svojho nadriadeného radšej rýchlo so smiechom utiekla do hĺbky predajne vykladať do regálov.

Oliver v skleslej nálade zasadol na svoju šéfsku stoličku a spustil počítač vedúceho predajne. Na mobile mu zapípala notifikácia: videospráva. Od jeho bývalej vietnamskej priateľky. Minúta a 38 sekúnd. Toľko jej ešte obetovať môže.

Oliver spustil videosprávu. Mladá Vietnamka, snímaná z profilu, sedela na posteli, nohy s holými lýtkami i stehnami vystreté pred sebou. Jedno sa slovenským Vietnamkám musí uznať: naaranžovať sa do čo najlákavejších, ale pritom ešte stále vkusných pozícií sa vedia znamenito. Asi ešte lepšie než domáce ženy.

Vietnamka vo videu živo gestikulovala smerom k svojim ušiam. Z jej pier sa dalo vyčítať: „Zvuk! Zvuk! Zvuk si daj!“

Oliver rezignovane vytiahol škatuľku s bezdrôtovými slúchadlami a vrazil si ich do uší.

„Ahoj, kamarát môj!“ hovorila Vietnamka neistou a mierne lámanou, ale celkom solídnou slovenčinou. „Tak tu sedím a nudím sa. Ako vidíš!“

Oliver jedným okom sledoval videosprávu, druhým dianie v predajni. Vietnamka medzitým rapotala ďalej.

„Mne si vždy hovoril: musíš sa učiť jazyk, učiť jazyk! Ale ja som nechcela. Ale ty si vždy otravoval.“

V predajni sa ozvalo výstražné pípanie a Rózka sa rozbehla za starším pánom, ktorý chcel cez senzory vyjsť z pokladničného priestoru bez správne odkódovaného tovaru.

„Teraz, keď chcem ja, už nechceš ty. Prečo si taký zlý? Nikdy nemáš na nič čas!“

Prečo sa tak hlúpo pýta? Áno, kedysi ju naozaj veľmi chcel vyučovať a veľmi na tom nástojil, lebo vtedy ešte nehovorila po slovensky takmer vôbec. Veď bola rodáčkou z Vietnamu, nie zo Slovenska. Ako však z toho vydedukovala, že bude mať záujem aj vyučovať angličtinu jej dve maličké dcérky školáčky, bolo Oliverovi záhadou. Odkedy sa Vietnamka vydala za iného Slováka a priviedla na svet obe dievčatká, Oliverov záujem o ňu, pochopiteľne, zoslabol. Hoci pohľadom na ňu sa rád poteší kedykoľvek – vo videospráve či inde. No ani tentoraz na jej správu pre istotu nijako nezareaguje.

Oliverovi na šéfovskom termínali vyskočilo upozornenie, že kokosová tyčinka Bounty bude od zajtra v akcii za len 79 centov namiesto 89. Oliver si vzdychol, dvojklikol na ikonku pokladničného softvéru a šiel zmenu ceny zaregistrovať, aby v dnešných finančne náročných časoch zákazníci neprišli ani o túto výhodu.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.