Denník N

Filozofia mysle: Sme len mozgami? (1.)

Za jednu z najzaujímavejších otázok som vždy považoval otázku, či je naša myseľ identická nášmu mozgu. Progres vo vedeckom poznaní mnohých presvedčili o kladnej odpovedi na túto otázku. Prečo je ale stále množstvo ľudí, ktorí s týmto nesúhlasia? Je myseľ našim mozgom, vlastnou substanciou, alebo niečím ešte iným? V tejto sérii ponúkam pohľad na materializmus, dualizmus a ďalšie smery filozofie mysle. Poďte si spoločne premazať mozgové závity.

Spracované podľa skvelej knihy Jamesa D. Maddena – Mind, Matter and Nature.

Keďže už v tejto kapitole začnem hovoriť o rôznych filozofických smeroch, je vhodné začať definíciami, bez nich sa nezaobídeme. Najprv, čo je to naturalizmus? Jeho jasná definícia nie je taká jednoduchá na určenie, keďže medzi jednotlivými definíciami, ktoré sa používajú, existuje viacero nejasností. C.S. Lewis, ktorý určite naturalistom nebol, ho definoval ako taký tvrdením, že príroda (svet) pracuje sama od seba a je vysvetliteľne sebestačná – prírodné procesy a entity nám ponúkajú dostatok možností na vysvetlenie všetkého čo je potrebné.

Podobný názor majú aj neskorší naturalisti ako David Armstrong, Walter Stace či Michael Tye. V každej ich ponúkanej definícii je spoločný prvok to, že všetko, čo sa vo svete/prírode deje, sa dá principiálne vysvetliť prírodnými vedami a primárne fyzikálnymi zákonmi. Najčastejšie sa naturalizmus identifikuje s materializmom, teda s tým, že existuje len matéria či hmota v rôznych podobách. Existujú aj iné formy naturalizmu, ktoré s týmto tvrdením nesúhlasia (zástancom jednej z nich bol aj Bertrand Russell).

A teraz malá vysvetlivka: vlastnosťami budeme v tomto blogu myslieť isté spôsoby bytia – voda je studená značí, že voda má vlastnosť „chladu“, teda „existuje studeným spôsobom“. Substancia je zas niečo, čo nie je vlastnosťou niečoho iného, ale entitou, ktorá existuje – napr. vyššie spomenutá voda. Filozofia mysle sa zapodieva vysvetlením vlastnosti niektorých bytostí, ktoré sú schopné cítiť, vnímať a pod. Tieto vlastnosti nazývame psychologickými vlastnosťami.  A práve tieto vlastnosti sú to, čo sa snaží filozofia mysle vysvetliť. A ako sa snažia rôzne myšlienkove smery vysvetliť myšlienky, pocity, vnemy a pod. si vysvetlíme v tejto sérii blogov. A začneme dualizmom.

Dualizmus

Dualizmus je vo všeobecnosti popretím materializmu. Jednoduché, že? Nuž, nie tak rýchlo. Dualisti argumentujú, že psychologické substancie, prípadne stavy, procesy a pod. sú nemateriálne či mentálne, a teda aj ontologicky odlišné od materiálnych vecí. Materialisti majú iba jeden druh bytia – materiálny. Dualisti dva – materiálny a mentálny.

Musíme ešte rozlišovať medzi dvoma druhmi dualizmu. Jeden je vlastnostný dualizmus (angl. property dualism). Ten vraví, že ľudská myseľ je kolekciou mentálnych vlastností či atribútov, ktoré má ľudské telo, teda mozog. Tieto vlastnosti, ako pocity, myšlienky a iné, sú diametrálne odlišné od fyzických atribútov ako hmotnosť, pohyb, elektrický náboj a iné. Naproti tomu substančný dualizmus (angl. substance dualism) tvrdí, že existuje substancia nazvaná myseľ, ktorá je odlišná od nášho fyzického tela a je mentálna (alebo minimálne nie fyzická). V tomto prípade sú pocity alebo myšlienky vlastnosťami/atribútmi takejto nemateriálnej substancie – mysle. Takíto dualisti často tvrdia, že hoci je telo fyzické a myseľ nemateriálna, tak medzi nimi môžu nastávať rôzne interakcie.

Dualisti väčšinou súhlasia s materialistami v tom, že materializmus má vo veľkej miere pravdu. Správanie neživých bytostí, rastlín či nižších zvierat sa dá podľa oboch dostatočne vysvetliť materializmom. Dualisti robia výnimku pri niektorých zvieratách a ľuďoch, materialisti tvrdia, že takto vedia vysvetliť všetko.

Pred samotnými argumentami si ešte treba povedať niečo o tom, kto má čo komu dokazovať. Má dualista bremeno toho, že musí dokazovať svoju pozíciu a ak sa mu to nepodarí, tak má automaticky pravdu materialista? Podľa môjho názoru má bremeno dokazovania vždy na pleciach ten, ktorý niečo tvrdí, nech je to hocijaké tvrdenie. Samotný dualizmus v sebe nesie značnú časť intuície, ako to priznáva aj striktný materialista Richard Rorty:

„Zdá sa, že nepochybujeme o tom, že bolesti, nálady, predstavy, …, presvedčenia, postoje, túžby a zámery sa všetky považujú za „mentálne“, zatiaľ čo kontrakcie žalúdka, ktoré spôsobujú bolesť, nervové procesy, ktoré ju sprevádzajú, a všetkému ostatnému inak môžeme dať pevné miesto v tele považujeme za nementálne.“ (Philosophy and the Mirror of Nature, 1979)

Takéto tvrdenia idú však obojsmerne. Kevin Corcoran či J. J. C. Smart hovoria o tom, ako intuitívne nedokážu považovať dualizmus za predstaviteľný či pravdepodobný. Preto považujme obidve teórie pri filozofii mysle za rovnako pravdepodobné – obe majú bremeno dokazovania na svojich pleciach. Pozrime sa teraz na jednotlivé argumenty pre dualizmus.

Modálny argument – čo by bolo, ak…

Pred prvým argumentom sa musíme pozrieť na niektoré dôležité pojmy a ich významy. Konkrétne sa pozrieme na modálnu logiku. Pozrime sa na výrok:

  • Jano Mrkva je otcom Jožka Mrkvu.

Predpokladajme, že je to pravda, náš skoro skutočný Jano Mrkva existuje a má syna Jožka. Teraz druhý výrok:

  • Neexistuje človek, ktorý by bol vyšší, než je on sám.

Keď porovnáme (1) a (2) vidíme, že hoci sú oba výroky pravdivé, sú pravdivé iným spôsobom či módom. Nie je nevyhnutné pravdivé, že Jano je otcom Jožka, teda mohlo to byť celé inak. Výrok (2) ale platí vždy, teda nemôže byť nepravdivý. Teda je to nevyhnutne pravdivý výrok.

Teraz sa pozrieme na ďalšie dva výroky.

  • Jano Mrkva je otcom 3 synov.
  • Jano Mrkva má nekonečne veľa synov.

Výrok (3) nie je pravdivý (Jano má len 2 synov), ale iným spôsobom, ako ten (4). Pri (4) hovoríme o nemožnom, alebo vždy nepravdivom výroku. Pri takejto modalite filozofovia hovoria o pojmoch možné svety – ucelený spôsob, akým by svet mohol existovať (napr. Slovensko by vyhralo MS vo futbale, prasatá by mali krídla a lietali a pod.); a o aktuálnom svete – ako svet naozaj je. To, či možné svety naozaj existujú, alebo nie, nie je pre našu diskusiu ďalej relevantné (aj keď to považujem za zaujímavé).

Výroky (1) a (3) sú (ne)pravdivé práve v aktuálnom svete, nie však v každom možnom svete. Na druhej strane, pravdivostná hodnota výrokov (2) a (4) je rovnaká v každom možnom svete. To isté platí o zákonoch matematiky a logiky, napr. o 2+2=4. Poznáme aj výroky o identite, napr.:

  • Jano Mrkva je Jano Mrkva.

Existujú aj iné výroky o identite ako:

  • Jano Mrkva je manželom Evy Mrkvovej.

Pričom predpokladáme, že Jano Mrkva je naozaj manželom Evy Mrkvovej a teda v tomto prípade hovoríme o identite. A keďže hovoríme o identite, tak sa jedná o nevyhnutne pravdivý výrok (pravdivý v každom možnom svete).  A teraz už konkrétny argument inšpirovaný Descartesom:

(P1) Ak je materializmus pravdivý, tak sú moje psychické stavy identické s procesmi, alebo udalosťami v mojom mozgu, nazvime ich kolektívne

(P2) Ak sú moje psychické stavy a B identické, tak sú identické nevyhnutne (vždy identické).

(P3) Je možné, že moje psychické stavy existujú bez B.

Preto,

(P4) Nie je nevyhnutné, že moje psychické stavy a B sú identické. (plynie z P3)

Preto,

(P5) Moje psychické stavy a B nie sú identické. (plynie z P2 a P4)

Preto,

(P6) Materializmus je nepravdivý. (plynie z P1 a P5)

(P7) Buď materializmus, alebo dualizmus je pravdivý.

Preto,

(Záver) Dualizmus je pravdivý. (plynie z P6 a P7)

Premisy P1 až P3 sú predpokladmi. P1 je možná, keďže (niektorí) materialisti tvrdia, že psychické stavy sú fyzickými procesmi rovnako, ako sú nimi aj iné procesy v našom tele. P2 je výrokom identity podobne, ako výrok (6) z nášho príkladu a teda, v takom spôsobe v akom ho chápeme my, je pravdivý vo všetkých možných svetoch. P3 je najkontroverznejší predpoklad, nechajme ho zatiaľ stranou.

Je teraz otázne, ak je argument pravdivý, či sme dosiahli dôkaz pre vlastnostný dualizmus, alebo ten substančný. Ak akceptujeme pohľad na prírodu ako mechanizmus, tak je ťažké povedať, ako môžu nekvantifikovateľné vlastnosti hmoty existovať. Podľa mechanistov sú fyzické častice to, čo tvorí ľudské telo, a majú mať len kvantifikovateľné vlastnosti ako hmotnosť, náboj, rýchlosť a podobne. Je teda otázne, ako môžu mať fyzické častice aj psychické vlastnosti, ktoré nevieme kvantifikovať.

Substančný dualista takéto problémy ale nemá. Ten totižto tieto vlastnosti pripisuje mysli, ktorá je nefyzikálnou substanciou. Vlastnostný dualista môže určite kontrovať, no v tomto prípade má do nejakej miery výhodu substančný dualizmus. My len konštatujme, že dualizmus je, ak je argument úspešný, dokázaný.

Predstaviteľné rovná sa možné?

A teraz naspať k premise P3. Zástancovia tohto dôkazu argumentujú pre premisu P3 tým, že si vieme predstaviť naše psychické stavy bez nášho tela. Pri možných svetoch často hovoríme o tom, čo je možné si predstaviť – teda, nutnou podmienkou je, že je to aj . Nemalo by byť možné si teda predstaviť štvorec s piatimi stranami. Descartes verí, že si môže jasne predstaviť to, ako jeho myseľ existuje bez jeho tela preto, že môže pochybovať o tom, že jeho telo vôbec existuje (jedná sa o sen či halucináciu). Nemožno ale pochybovať o svojich psychických stavoch, pretože samotné pochybovanie je psychickým stavom (myslím, teda som).

V čom je problém? Vyhodnotenie toho, čo je možné si predstaviť, je notoricky náročné, keďže hovoríme o logických možnostiach, ktoré môžu nastať. Často nebývajú nutne silné dôvody odmietnuť takéto predstavy, ale ani silné dôvody ich akceptovať. Preto môže závisieť to, či premisu P3 akceptujeme, hlavne od našich predchádzajúcich filozofických názorov.

Ak zoberieme možnosť predstaviť si niečo ako logickú možnosť toho, že niečo môže nastať, tak materialisti môžu kontrovať. Podľa nich nie je možné predstaviť si, že moje psychické stavy môžu existovať bez môjho tela. Sme teraz v stave, kedy musíme porovnávať dve tvrdenia – čo je a čo nie je predstaviteľné. Samozrejme, existujú príbehy o duchoch či výmene duší, ale takisto môžu existovať príbehy o trojstrannom štvorci. Ako vraví Wiliam Hasker: „Vieme skonštruovať myšlienkové experimenty, kde sú ľudské osoby neoddeliteľné od svojich tiel a vieme to urobiť aj vice versa.“

Peter Geach argumentuje proti premise P3 iným spôsobom. Podľa neho nevieme odlúčiť koncept vnemov od iných konceptov, ktoré implikujú fyzickú aktivitu. Zoberme si videnie. Podľa neho naše pochopenie videnia je odvodené od istých nepsychologických konceptov ako hmatateľné fyzické objekty a vnemové orgány. Nevieme teda separovať videnie videnie v priestore, pretože videnie bez istého pochopenia priestoru jednoducho nedáva zmysel. Preto, podľa Geacha, sú videnie a iné vnemové aktivity nerozlučne naviazané na našu fyzickú existenciu. Preto by neexistovali v takýchto možných svetoch, kde nemáme telo a iba myseľ, žiadne bežné zmyslové koncepty, pretože tie závisia od fyzických objektov a ich využitia.

Vidieť sa z vtáčej perspektívy

Nuž, momentálne to pre premisu P3 nevyzerá dobre. Čo by jej mohlo pomôcť? Zážitky na prahu smrti alebo NDE (angl. near-death experiences). V tomto prípade ľudia, ktorí boli prehlásení klinicky mŕtvi po tom, čo nedýchali či u nich nebola detegovaná mozgová aktivita, majú ďalšie zážitky ako spomienky na resuscitáciu, alebo, ako niektorí predpokladajú, na život po smrti. Jedná sa o zážitky ako možnosť spomenúť si na obsah konverzácie, ktorá sa diala ďaleko od tela, stretnutie so zosnulými známymi, sumár života osoby a podobne. Prezentáciu jednotlivých NDE je možné nájsť v knihe

Niektorí filozofovia berú NDE ako silný dôkaz dualizmu, pričom autor knihy, z ktorej túto analýzu čerpám, to za taký presvedčivý dôkaz nepovažuje. Totižto, môže sa jednať o halucinácie spôsobené nedostatočným kyslíkom, alebo o mozgovú aktivitu, ktorú dnešné prístroje nevedia zachytiť, či existujú iné alternatívne vysvetlenia.

Jedná sa ale o koherentné zážitky, ktoré, ak sú mimo tela, potvrdzujú premisu P3 a teda, že je možné mať psychické stavy mimo tela. Prečo? Lebo sú predstaviteľné! Keď niekto má NDE, našou odpoveďou nie je fakt, že niečo takéto nemôže nastať, teda že takéto zážitky nemôžu existovať z princípu. Namiesto toho vidíme odpovede typu alternatívnych hypotéz či empirických štúdií. Ak by nám niekto hovoril o mužovi, ktorý meria 2 metre a zároveň nemeria 2 metre, či o stvorení, ktoré je koňom a zároveň hadom, tak by sme sa ho nesnažili presvedčiť o opaku empirickými štúdiami. Dá sa predpokladať, že NDE nie sú striktne nepredstaviteľnými, čo je pozitívom pre premisu P3.

Takže na čom stojí tento argument? Primárne na premise P3 a vieme povedať čo-to v jej prospech. Ak aj zoberieme P3 ako pravdivý, je otázne, či predstaviteľnosť je dobrým kritériom pre ozajstnú logickú možnosť, ktorá by mohla existovať, keďže sa jedná o ťažko zhodnotiteľné kritérium. Vo výsledku ale môžeme mať sympatický dôvod na to, aby sme boli naklonení dualizmu vzhľadom na naše vlastné predstavy a názory.

V ďalšom diele predstavím ostatné argumenty pre dualizmus pred tým, než sa pozrieme na kritiku samotného dualizmu a materialistické teórie.

Teraz najčítanejšie