Óda na Ľuda
Náš Ľudovít je nacionálny Slovák o iných Slovákoch márne hľadá slová lebo jeho povaha nebýva snová. Márne sú všetky slová, ak Ľudovít, hrdý Slovák, ako ignorant sa zachová a pri úradnej výzve do krčmy sa schová.
Ľudovít nielen cudzích pocestných nenachová, ale aj k susedom nevľúdne sa chová. Ľudo je charakterom ľudák a čudák. Ľudový Ľudo nie je ľudomil, je odľud, aj od všetkých povinností chce kľud. Čo počať si s takým Ľudom keď zmláti aj vlastnú ženu s kľudom. Jeho bratia vravia, že Ľuda už lekári nenapravia a matka ich chváli, že nehasia čo ich nepáli. Na slávu on Rusom voláva, pochody za mier zvoláva, na slobodu slova sa odvoláva a na demokraciu, EÚ a NATO nadáva. Nejeden radový Slovák je ako on, tiež nedodržiava platný zákon. Aj do kostola v nedeľu modliť sa chodí, z desatora dodržiava len to, čo sa mu práve hodí. S pravdou on neláme si hlavu, o tých čo sú proti nemu otiera si tlamu a tvrdí, že oni klamú. Pravda a lož, dobro a zlo, pre neho nie sú podstatné a ľahostajné sú mu aj veci ostatné.
Prostý Ľudovít nie je možno sprostý. Milený Ľudo je len pomýlený. V mnohom sa mýli, napríklad keď o neutralite kvíli. Ani on neutrálny nie je, keď na východ obracia svoje nádeje. A rovnako sa mýli v tom, že vlastenec nie je o tom istom byť nacionalistom. Jemu je najmä vlastný život bezstarostný. Čudovať sa mu preto netreba, že volí tých, čo sľúbia mu modré z neba. Za všetko, čo sa mu v živote pokazí, hľadá len cudzie podrazy. Nuž, čo s týmto Ľudom si počať, keď chce len doma trčať a na všetko západné vrčať.
Táto óda na Ľuda nie je náhoda, vychádza z vlastností slovenského národa. Môžeš byť kľudne nasratý, ak si sa v nej našiel aj ty.
Zachovať len treba kľud, nie všetok slovenský ľud správa sa jak chorý pohlavný úd. Je viac Ľudkov čo nelezú do cudzích zadkov a držia sa princípov čestných predkov.