Viete, čo je biokyselina sírová? Nezaujíma vás to? Škoda, prichádzate o veľa. (Mládeži neprístupný blog)
Určite poznáte bio-, eko-, farmárske a ďalšie produkty s podobným označením. Všeličo možné, od biopotravín až po biokrby. Snáď až na jedinú vec, a tou sú chemikálie. Od nich dávajú všetci ruky preč. Je to však veľmi nespravodlivé. Polovica chemikov tým veľmi trpí. Svoju bolesť si lieči neprimeranými dávkami alkoholu a v následnom opojení syntetizuje ešte nebezpečnejšie látky. A namiesto toho, aby ich za to zatvorili do šatľavy, RTVS ich pozve diskutovať o vede. A to je už celospoločenský problém.
Faktom je, že termín biochemikálie existuje už dávno. No problém je v tom, že si ho chamtivo privlastnili iba biochemici. Nazvali nimi sacharidy, bielkoviny, tuky a iné látky, ktoré sú kľúčovou zložkou krémešov, čokoládových špicov a varených bravčových kolien, inými slovami nezdravých potravín, a preto, žiaľ, tvoria aj naše telá. Ale čo také anorganické látky ako napríklad hydroxid sodný, kyselina sírová alebo dusičnan draselný? Nezaslúžili by si tú predponu bio-, eko-, aspoň v prípade, keď sú pripravované s láskou k prírode? Asi nik normálny by nemal nič namietať. Prečo teda stále zotrvávame v tých starých vychodených šľapajach?
Nechajme teda tak tie hnusoby vyrábané v smradľavých továrňach s vysokými komínmi a skúsme sa pozrieť napríklad na niečo úplne iné, na takú biokyselinu sírovú. (Termín práve teraz prvýkrát uzrel svetlo sveta.) Biokyselina sírová by mala byť pripravovaná z čisto prírodných produktov. Tie sú dva, síra a voda. Teda, samozrejme, potrebujeme aj kyslík. To je dôležité, pretože vyrábať by sa mala iba tam, kde sa kyslík vo vzduchu ešte nachádza. Napríklad v Prešove. Síra sa musí zadovážiť zasa z Poľany. V bývalom režime to bola veľká sopka (stratovulkán), takže tá by tam určite mala byť. Geológovia vám to potvrdia. Je tu ešte druhá možnosť, pekný zlatistý minerál pyrit (FeS2). Uhádli ste, je to práve ten, ktorý je dobrý na žlčníkové koliky a úspechy v podnikaní. Pyrit sa stále povaľuje okolo niektorých našich starých baní, alebo dokonca aj v nich. Oxidáciou síry vzniká oxid siričitý, no na rozdiel od toho štipľavého priemyselného, tento má lahodnú vôňu. Niet sa čo čudovať, tiež je to biochemikália. Ten ešte potrebujeme oxidovať na oxid sírový, o ktorom sa dá povedať skoro to isté, ba čo viac, jeho lahodnosť je vyššia takmer o 164,34 %. Tu je menšia komplikácia, pretože na jeho prípravu potrebujeme aj nejaký katalyzátor, najlepšie platinový. Tu bystrý čitateľ asi hneď poznamená, že s tým bude problém, pretože všetky platinové katalyzátory na Slovensku zhrdzaveli (snáď ste to zaregistrovali), vďaka čomu bolo nutné prepísať všetky naše učebnice chémie. Škoda to bola síce veľká, ale bola bohato vyvážená veľkou medzinárodnou slávou zistením, že na Slovensku máme hrdzavejúcu platinu. Teda prvý, a zároveň aj náš slovenský chemický endemit. (Chemická rovnica tejto premeny vyjadruje rovnica Pt → Fe2O3.) Našťastie platinu možno nahradiť inou látkou, žiaľ má veľmi nebezpečný názov. Volá sa oxid vanadičný. Už iba pohľad na jeho chemický vzorec môže človeka pripraviť o zrak. (Preto ho tu radšej neuvádzame.) Tento oxid vanádu na našich holiach však nenájdeme, takže nám nezostáva nič iné, ako ho niekde ukradnúť (v zhovievavejšej terminológii, presunúť miesto jeho pôsobenia). Aspoň si tak pripomenieme naše staré ľudové tradície spojené s Jurom Jánošíkom. Aby však nedošlo k nedorozumeniu, Jánošík sa aspoň podľa historikov prednostne neorientoval na kradnutie a rozdávanie platiny a iných katalyzátorov. Pravdepodobne preto, že vtedy ešte nebola platina známa, takže veľmi prezieravo vyčkával, kým ju niekto objaví. Stalo sa tak až v roku 1735, keď do Európy doplávala až z ďalekej Ameriky, čo bol od nej obdivuhodný výkon, pretože má hustotu 20-krát vyššiu ako voda. Predtým však Jánošíka nečakane popravili (v roku 1713). Nepomohli ani prosby, aby s tým ešte pár rokov počkali do roku 1735.
Vráťme sa však k téme. To posledné, čo potrebujeme k nášmu vytúženému cieľu, je zriediť koncentrovanú biokyselinu (bioóleum) vodou. Na to použijeme pramenitú vodu, najlepšie spod Královej Hole. (Keďže sa k tomuto textu predsa len môžu kvôli nezodpovedným rodičom dostať aj školopovinné deti, výrobu bioólea z biooxidu sírového sme pre istotu vynechali.)
Biokyselina sírová
A je tu finále, máme, čo sme chceli. Iste budú všetci spokojní. Senzorické vlastnosti našej biokyseliny sú na prvý pohľad prekrásne. Iskrivá zlatožltá farba uchovávajúca slnečné papršleky s vlnovou dĺžkou 580 nanometrov. (My citliví ich žoviálne voláme nanometríky.) Platí to zatiaľ o jej mladých ročníkoch; staršie ešte nemáme, ale iste budú ešte lepšie. Chuť nášho prírodného balzamu je prirodzene plná, harmonická a pohybuje sa od ovocných tónov až po tie korenisté. Prevládajú kyselinky, teda hlavne tá jedna.
Nabudúce by sme sa zamerali na ďalšiu biochemikáliu, biohydroxid sodný. Mýlite sa však, ak si predstavujete, že to je práve tá látka, s ktorou sa tak ako doteraz čistia hlavne záchody a rozpúšťajú mafiáni. Podmienkou pokračovania nášho druhého vzdelávacieho blogu však bude skoré prepustenie jeho autora z nemocnice po degustácii biokyseliny sírovej. Príčinnú súvislosť odvozu na jednotku intenzívnej starostlivosti a degustácie nového bioproduktu možno s istotou vylúčiť.
