Denník N

Komu vyhovuje nízka účasť vo voľbách ?

K udržaniu si moci pre niektorých politikov môže byť práve nízka účasť vo voľbách ideálna. Pritom v roku 2012 neprišlo k urnám až 40,89 % oprávnených voličov. Ak sa tento stav výrazne nezmení, budúca vládá by si mala začať minimálne klásť otázku vlastnej legitimity.

Volebná účasť vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v rokoch 2012, 2010 či 2006 bola nízka. V Európe to síce nie je ojedinelý fenomén, zodpovední politici sa mu však v západnej Európe snažia predchádzať. Znižovanie voličskej základne totiž v konečnom dôsledku znižuje ich legitimitu a poškodzuje demokraciu.


Vertikálna os znázorňuje percentá oprávnených voličov. Horizontálna os sú volebné roky. Tým posledným bol rok 2012 kvôli predčasným voľbám. Aj preto neboli riadne voľby v roku 2014 ale budú sa konať až v roku 2016.
Zdroj údajov : ŠÚSR
Strany a ich politici vo voľbách získavajú moc zastupovať občanov v parlamente. Ak im však skoro polovica oprávnených voličov nepríde vyjadriť vlastný názor, v politickej rovine to znamená problém. Z právneho hľadiska sa síce novozvolená vláda stáva legálnou, jej legitimita sa stáva minimálne otáznou.

Príkladom je 150 poslancov v NR SR. Títo reprezentujú podľa zákona všetkých oprávnených voličov vo voľbách do NR SR (viac než 4 milióny). Ak však k volebným urnám príde iba okolo dvoch miliónov voličov, v realite reprezentuje náš parlament len ich, aj keď zákon hovorí inak. Zákon sa tak len vyhýba riziku znefunkčnenia celého parlamentného systému. Poslanecké lavice sú preto prerozdeľované ako keby bola volebná účasť stopercentná.

V roku 2012 neprišlo k urnám až 40,89 % oprávnených voličov. Jednalo sa teda o viac než jeden milión sedemstodeväťdesiat tisíc oprávnených voličov (1 796 008). Teda viac než tretina, alebo skoro polovica oprávnených voličov, k urnám neprišla. Ich hlas tak prepadol a nebol vyjadrený.
Zdroj údajov : ŠÚSR

K udržaniu si moci je pre niektorých politikov práve nízka účasť vo voľbách ideálna
Tento stav niektorým politikom vyhovuje. Preto proti tomuto stavu ani nebojujú. Vyššie percento voličov by mohlo znamenať zmenu, ktorá by mohla ohroziť ich ďalšie postavenie v parlamente. V konečnom dôsledku by mohli stratiť minimálne časť svojej moci.

Samozrejme aj opak je možný. Ak však už majú moc istú, nebudú riskovať žiadnu zmenu. Je teda na mieste predpoklad, že by ich moc mohla byť oslabená oveľa vyššou volebnou účasťou.

Opozičné strany, ktoré by sa úprimne sa snažili o zmenu, by tak mali pracovať na podpore vyššej účasti vo voľbách. Mali by napríklad vytvárať diskusie a zapájať tak čoraz väčšie spektrum voličov. Hlavným predpokladom pre takúto opozíciu by bolo teda aj spojenie sa do jednotnej politickej koalície, vytýčenie spoločných cieľov a prostriedkov. Stačí si zobrať príklad z povesti o troch Svätoplukových prútoch.

Vo voľbách je teda možné dosiahnuť aj dôležité zmeny, nenásilným a nerevolučným spôsobom. Treba si však uvedomiť, že voľby nie sú len v deň ich konania. Politik si volí, či a ako ide bojovať za vyššiu účasť vo voľbách a lepšie preferencie pre svoj politický program. Otváranie diskusií k dôležitým témam, jeho prítomnosť nielen v parlamente a v médiách, ale aj v mestách a dedinách, či hľadanie spoločných menovateľov a spájanie sa s inými politikmi, toto všetko patrí k jeho práci a je to taktiež v úzkom spojení s voľbami.

Voľby sú volenie si vlastného postupu každého z nás, teda nielen ako si budeme vyberať stranu, ktorú budeme voliť, ale aj či sa do hnutia aktívne zapojíme a budeme ho rozvíjať. V ideálnom stave tak občan nie je dôležitý iba počas volieb, ale hlavne pred a po nich. Čo množstvo politikov ani občanov nevníma.Voľby majú byť iba vyvrcholenie celospoločenských diskusií, ktoré voľbám predchádzajú.

Demokracia teda nestojí len na možnom výbere strán, ale hlavne na aktívnom zapájaní sa do diskusie, spoluvytváranie programov politických strán a ich hodnotenie. Volič si tak nemusí len slobodne vyberať. Môže sa aktívne zapájať do tvorby ponuky. A mal by. Lebo len tak ju naozaj môže ovplyvňovať efektívnejšie než v samotných voľbách.

V histórii Slovenskej republiky existuje minimálne jeden príklad, kedy väčšia mobilizácia na strane voličov ako i na strane politických strán, vytvorila cíteľnú zmenu. Vďaka tejto zmene sme mohli vstúpiť napríklad do Európskej únie, či reštartovať náš právny štát a jeho trhovú ekonomiku. Síce tieto zmeny neprebehli ideálne, bez týchto zmien by sme dnes boli ešte stále v agónii z autoritatívneho Mečiarizmu.

Týmto príkladom je zmena vo vo voľbách v roku 1998. K volebným urnám sa zmobilizovalo viac než 80 percent voličov. A síce Mečiarova HZDS znovu získala vysoké percento volebných hlasov, jednoznačne stratila moc. Získané hlasy jej totiž nestačili na vytvorenie vlády. Vyššia účasť vo voľbách v tom hrala zásadnú úlohu. Každý hlas teda rozhoduje.
Zmena sa však nekoná iba zospodu, musia sa k nej prihlásiť aj politické elity
Už HZDS sa bálo straty moci vo voľbách v roku 1998. Nemalo však ako vedieť, že volebná účasť bude vyššia. I keď rôzne masové manifestácie v uliciach tomu nasvedčovali. Mečiarovci sa hlavne báli jednotnej opozície a čo to môže vo voľbách znamenať. Opozičné strany sa totiž scelili do jednej koalície. Snažili sa tak voličovi odoslať jasný signál nielen o ich jednote proti HZDS ale hlavne o zmene, ktorú prinesú.

Aj preto tesne pred voľbami HZDS menilo Ústavu. Zaviedol sa tak takzvaný reštrikčný zákon. Tento obmedzoval vytvorenie koalície strán, z ktorej neskôr vzišla práve vládna SDK (neskôr SDKÚ-DS).

Politici vtedy teda chápali dôležitosť silnej a jednotnej koalície. Táto má moc pritiahnuť k urnám aj voličov, ktorí by inak k urnám neprišli. Len silná jednota vysiela totiž jasný signál potreby zmeny. Volebná účasť tak nestojí iba na bezbrehej dôvere ľudu v možnosť zmeny. Ľud vyžaduje od politických elít postavenie sa za túto zmenu a vytvorenie možnosti, aby si ju ľud mohol vybrať.

Existencia politicky zjednotenej opozície tak bola v čase Mečiarizmu dôležitým faktorom pre voliča k volebným urnám prísť. Zmenu mu totiž sľúbila celá opozícia jednotne. Ako odpoveď na rýchlu zmenu Ústavy vytvorili jednu novú stranu, vystúpili zo starých strán, vybrali si spoločných lídrov a predstavili jeden spoločný program. Vyslali tak jasnú správu, ako tá zmena bude vypadať, ak si ju volič zvolí.
Dnes však volič stráca motiváciu, pretože mu nikto reálnu zmenu neponúka
Práve v tomto je kameň úrazu. Nájsť v sebe motiváciu k volebným urnám prísť, aj keď sa opozícia zdá ako lenivá, nejednotná a rozhádaná. Aj by sme možno šli voliť, no nevieme si vybrať a tak radšej k volebným urnám nejdeme.

V takomto prípade musí byť našou motiváciou vedomosť, že voliť vôbec môžeme. Možnosť voliť je neuveriteľná zmena oproti stavu spred roku 1989. Bolo totiž jedno či k voľbám prídete alebo nie, zmeniť ste nemohli vôbec nič.

Dnes však voliť môžeme a minimálne rozhodujeme, kto náš hlas získa. Nevoliť teda znamená vyhodiť svoj hlas len tak z okna. Nevážime si jeho hodnotu. Hodnotu životov, ktoré zaň bojovali alebo dokonca padli, či už v období Ľudovíta Štúra, alebo počas Druhej svetovej vojny a neskôr počas komunizmu.

Postupná strata záujmu o voľby a rezignácia na demokraciu, len dvadsať rokov po páde komunistického režimu, je nielen zabúdanie ale strata úcty voči základnej zmene, za ktorú sa naši predkovia postavili – možnosť slobodne voliť a niečo tak zmeniť. Každý hlas je dnes dôležitý, aj keď tomu len ťažko veríme.

Veď súčet hlasov oprávnených voličov, ktorí sa k urnám nevyberú, je rozhodujúci práve pre stranu, ktorú by voliť nechceli, pretože je stratou pre stranu, ktorú by potencionálne volili, aj keby len in extremis.

V súčasnosti sa jedná o viac než 40 percentnú neúčasť vo voľbách. Je teda viac než pravdepodobné, že by výsledok volieb mohol vyzerať celkom inak.

Teraz najčítanejšie