Obeť, kat a záchranca. Vo vzťahoch a v komunikácií…

Dnes si priblížime knihu od Christel Petitcollin Oběť, kat a zachránce. Tá knižka je pomerne tenká cca 100 strán. A predsa je nesmierne bohatá. Autorka stručne a jasne približuje rôzne poučky a popritom veľa priestoru dáva príbehom zo života. Vďaka tomu sa veľmi pútavo číta. Dokonca si na konci povzdychnete, že už je koniec…

O samotnej autorke toho veľa nevieme. Pracuje ako psychologička a psychoterapeutka, venuje sa vzťahom a komunikácií. V našom čase a priestore jej vyšla táto knižka a ešte jedna o komunikácií s deťmi a aj tie sú nedostatkovým tovarom. Píše o sebe, že má vášen pre vzťahy. Venuje sa aj osobnému rozvoju ako rečník a školiteľ. Má za sebou viacero škôl, ale najviac ju zdobí transakčná analýza. Má za sebou 30 rokov praxe. Jej knihy vychádzajú predovšetkým v angličtine a vo francúzštine, ale preložené a vydané boli aj v Nemecku, v Taliansku, v Číne, v Rusku a v Južnej Kórei. Píše pravidelné stĺpčeky do časopisu Actives. Napísala 25 kníh a žije vo Francúzsku.

Ako sa hráme

Skôr než prejdeme k pokladom knihy od Christel Petitcollin, dovolím si krátky úvod.

Na začiatku treba spomenúť Erica Berneho a  jeho knihu Ako sa ľudia hrajú, ktorú sme si priblížili tu: https://dennikn.sk/blog/1665959/ako-sa-hrame-vo-vztahoch/. Teraz preto len krátko.

Podľa Berneho, ktorý je zakladateľom transakčnej analýzy sa aj v dospelosti hráme hry. Tieto hry hráme vo vzťahoch a sú cestou ako sa vyrovnať s vnútorným egom. Máme pritom tri egá, medzi ktorými prepíname: dieťa, rodič a dospelý. Naše správanie a reakcie sú ovplyvnené tým, ktoré ego je práve pri kormidle. Nejde tu o manipuláciu. Robíme to podvedome a zápasíme o dobrý pocit – túžime mať pre niekoho hodnotu, byť pre niekoho vzácni.

Niekoho to možno zaskočí. Ale existencia týchto troch eg je normálna a v poriadku. Dôležité je, kedy a ktoré sa dostane k slovu. Pri stretnutí dvoch a viacerých ľudí sa hovorí o vzájomnom pôsobení a teda interakcií a zároveň o reakcií a zapojení a teda transakcií. Tieto dva pojmy interakcia a transakcia sú dôležité v transakčnej analýze.

O tom ako sa hráme vo vzťahoch, o tom je kniha od Erica Berne.

Transakčná analýza

Okrem Berneho hier treba v krátkosti spomenúť aj transakčnú analýzu. Tu sme si priblížili vďaka knihe Zůstaň OK, viac tu: https://dennikn.sk/blog/3161192/zostat-ok-napriek-okolnostiam/.

Transakčná analýza sa snaží pomôcť ľuďom pochopiť, prečo sa ľudia správajú určitým spôsobom a robia určité veci. To cenné na tejto knihe je, že hovorí o dôležitosti pocitu – som v poriadku (OK) a aj ty si v poriadku (OK). A tiež o tom, keď tomu tak nie je. Existujú štyri základné postoje, ktoré pracujú s týmto pocitom. Prečo je to dôležité? Je to cesta, ako sa vyznať v sebe a ako prijať seba. A ako zachovať pokoj vo vzťahoch. A dospieť k určitej dôvere k ľuďom a k sebe. Vzťah potom získáva inú dynamiku. Aj vďaka tomuto prístupu, každé ego je dôležité, ale ako zrelý jedinec ktorý v dôležitých okamihoch „to“ má vo svojich rukách, v tejto roli vystupuje rola dospelého.

Prečo sa hráme?

Kniha od Christel Petitcollin týchto autorov spomína a často na nich nadväzuje. Preto bolo dobré vsadiť ju do kontextu…

Keď sa povie hra, napadnú nám rôzne hry. Od divadelných, cez rôzne manipulácie, ktoré v skutočnosti nie sú hrou, až po hry na podklade nejakej témy. A predsa občas pomenuje aj vzťah ako hru. Znovu však treba pripomenúť, že manipulácia je manipuláciou a hra je hra. Hra má svoje pravidlá. A svoje role.

V tejto hre často ide o moc a pocit viny. Kto bude mať moc a kto bude cítiť vinu. Často sa zápasí o moc a vyvoláva sa pocit viny, alebo je tu snaha zriecť, prípadne presunúť pocit viny (na toho druhého).

Berne prišiel s egom a s rolou v podobe: dieťa, rodič a dospelý. Christel Petitcollin hovorí o obeti, katovi a záchrancovi. Tieto role nie sú zameniteľné. Každá „sada“ sa venuje niečomu inému. O obeti hovoríme ako o čistej a nevinnej, ktorá sa stala obeťou (niekoho). Kde je obeť, musí byť aj kat. A objavuje sa tu aj niekto, kto chce pomôcť a je v pozícií záchrancu.

Znakom hry vo vzťahoch je že: často dosiahneme iné, než sme chceli… máme pocit, že sme premárnili energiu… máme pocit, že nás dobehli… aj tak máme pocit, že všetko nakoniec bolo o jednej téme (a tá sa opakuje znova a znova). Problém je v tom, že hra nie je riešením. Nehráme hru preto, aby sme spolu našli riešenie. Hráme ju preto, aby sme mali pocit (hodnoty), alebo mali navrch (moc).

Hodnota a ten druhý

Dotyk, pocit hodnoty, byť pre niekoho vzácny patrí k základným potrebám. Máme problém povedať niekomu, že ho máme radi. A tak veľmi túžime, aby niekto / iní to povedali nám. Je to paradoxom, ale často sa uspokojíme s protikladom – s tým, že nás niekto kritizuje, alebo nám hubuje, pretože sa nám venuje. Pozornosť predsa hovorí, že sme pre neho dôležití. Ok, lepšie by bolo, keby to boli príjemné slová, ale ak nie sú. Aj negatívne sú lepšie, než ticho. Pocit, akoby sme ani neexistovali. Tento pocit sa s nami tiahne od detstva. Už ako deti sa snažíme zaujať a pritiahnuť pozornosť. Aj za cenu výprasku. Že je to absurdné?

Je jedno, či ste muž, alebo žena. Predstavte si, rozpomeňte si na drobné poslednú hádku s partnerom. A čo mu predchádzalo :). Keď nás ten druhý nepočúva, alebo keď máme ten pocit, veľmi dobre poznáme jeho slabé miesta a keď ho dobre a vhodne podpichneme, hra sa práve začala. Veľmi často tieto hry končia tak, ako bolo vyššie menované – máme pocit mrhania energiou, že to nedopadlo podľa zámeru, že sa nič neporiešilo a veľmi často príde na pretras téma, ktorá sa snáď bude pretriasať aj na dôchodku. Mnohé trenice a hádky sú dôsledkom práve takýchto hier. Hier ktoré mali viesť k väčšej pozornosti a dopadli vzájomným sa vzdialením…

To však neznamená, že za každou hádkou je hra. Alebo že každý konflikt sa spája s hrou. Hra je často neuhladeným a neohrabaným pokusom nadviazať kontakt a keďže tie role sú nevedomé, akoby chýbali spoločné pravidlá a hlavne cieľová rovinka, do ktorej musia prísť obaja spolu. A naraz. Hra nasýti našu potrebu komunikácie, ale neprinesie riešenie. Hádka uvoľní napätie, ale neprinesie riešenie. Konflikt poukáže na problém, ale neprinesie riešenie. Hra tých dvoch spojí, ale neprinesie riešenie.

Práve preto je dôležitý ten postoj z transakčnej analýzy – ja som OK a ty si OK. Sme dvaja ľudia, ktorí nepotrebujú hry a hľadajú riešenie spolu. V poslednej dobe narastá miera násilia – to je znakom toho, že hry získavajú na popularite a klesá ľudská zrelosť.

Obeť, kat a záchranca

Spomenuli sme obeť, kata a záchrancu. Tieto pojmy sa spájajú so Stephanom Karpmannom. Skúsme si ich trochu priblížiť.

Obeť je čistá, nevinná a bezmocná. Je to zdanlivo krehká bytosť, často plačlivá. Kôpka nešťastia, ktorá dokáže ísť pekne na nervy. Snaží sa vo vás vyvolať pocit viny. Snaží sa vo vás vzbudiť ľútosť. Aby ste sa o ňu postarali. Ak ste to ešte nepochopili, vy ste zodpovedný za jej šťastie. A jej sa teraz nedarí. Robte s tým niečo!

Kat je v podstate tyranom. Kat používa zbrane ťažkého kalibru, je autoritatívny a budí strach. Tyran je jemnejšou verziou kata. Tiahne skôr k šikane, kritike či k zhadzovaniu. A čo je dôležité, za tým všetkým je frustrácia (často zo svojho života, preto ho tak baví zasahovať do života iných).

Záchranca je v podstate spasiteľom – citlivý, empatický a silný a ochotný pomôcť. Otázkou je, či jeho pomoc skôr neškodí.

Aby bolo jasné, toto delenie nie je etické, či morálne. Každý z nich má niečo „do seba“. Možno by pomohlo, keby ste si tieto tri role predstavili ako tri vrcholy trojuholníka. Vo vzťahu sa najčastejšie hráme verziu obeť a kat. Sme dvaja a tak akoby chýbal ten tretí. A najčastejšie to je záchranca… Ale nehráme tieto role aj vo vzťahu k sebe? Nie je v nás časť, ktorá sa snaží zbaviť zodpovednosti, časť ktorá nemilosrdne trestá a niekto, kto máva bielou vlajkou a snaží sa mier?

Kde sme sa to naučili?

Ako ľahko sa púšťame do hier a ako ľahko si meníme aj role! Môžete byť vnímaný ako ochranca, ale keď sa začnete angažovať, pre niekoho ste kat. Môžete vystupovať ako záchranca, ale v snahe nastoliť rovnováhu sa stanete katom. A ten kto bol kat, bude obeťou. Obeť volá po spravodlivosti a stavia seba do pozície kata. Toto sa deje aj vo vzťahoch!

Hovorili sme, že u Bernyho to je rola dieťa, rodič a dospelý. Napríklad v roli rodiča sa môže spájať rola záchrancu, ale aj tyrana. Trestá Vás a zároveň to robí pre vaše dobro, aby u Vás uchránil pred niečím horším. Dieťa je často v roli obeti, pretože sa nevie brániť a ľahko sa nájde niečo, čo mu možno vytknúť…

Ale späť k nášmu deleniu. Ako často ste obeť a hľadáte útechu u niekoho tretieho, ktorý Vás nepochopí, alebo s Vami nesúhlasí a akoby pokračoval v katovej práci. Alebo obhajuje kata, alebo z vás robí kata a z kata obeť.

Tieto tri role – obeť, kat a záchranca si nesieme so sebou z detstva. Dieťa bolo často nevinné, čisté a bezbranné – ako obeť. Ale aj často nevedelo, nemohlo, alebo bolo brané na zodpovednosť. Rodič bol často katom a záchrancom. Niekedy bola záchrancom babička so sladkosťami, alebo dedko ktorý nás vyslobodil a zobral na rybačku. Tieto role a spôsoby riešenia sme prevzali a pokračujeme v nich. Neuvedomili sme si, že sa to dá aj inak. Medzi nami dievčatami, aj rodič môže byť obeťou! Minule som počul rozhovor rodiča s dieťaťom, chudák rodič, bolo mi ho tak ľúto…

Dramatizácia

K hre patrí aj kus dramatizácie. Keď už chýba prepracovaný scenár, nádherné kulisy a „hviezdne“ obsadenie, nech aspoň tie dialógy a emócie stoja za to! Nech to nie je „béčkový“ film… Veľké gesta. Expresívny jazyk. Krik, plač a veľké slová… Nechcete sa zahrať?

Podľa Thomasa Gordona tieto hry sú často v duchu win win. Akoby všetci niečo získali. Ale nie je to celkom tak.

Ten kto to hrá na obeť, pravdepodobne nemá v tej chvíli lepšie „karty“. Snaží sa presvedčiť o svojej nevinnosti, aby sa striasol zodpovednosti. Kto je nevinný, nemôže byť zodpovedný. To dáva zmysel. No nie?

Kat si svoju frustráciu môže vybiť na obeti. Skôr než budete moralizovať, ako často ste prišli z práce domov a sfúkli ste to prvé, čo sa pred vami neschovalo? A za úplnú banalitu…

V pozícií záchrancu sa cítime tak dobre. Niekto nás potrebuje, pripadáme si užitoční. Akurát, že často pomáhame kvôli sebe. O toho druhého vlastne ani nejde. A často to robíme preto, aby sme neriešili svoje veci.

Akoby všetky tri role mali „maslo na hlave“… Zároveň však treba povedať, že v prípade že sa objaví násilie, telesné či psychické násilie a šikana, do hry vstupuje nielen morálka a etika, ale aj právo. Tieto veci nie sú v poriadku. Toto už nie je „hra“.

Kto za čo môže?

Na pozadí týchto hier sa nehrá len o to, kto bude hrať za indiánov a kto za bielu tvár, teda kto bude dobrý a kto zlý. Ale aj kto za čo môže. Kto je za čo zodpovedný. Kto je vinný.

Hovorili sme, že hra nie je riešením. Že neponúka riešenie. Ale ani pohadzovanie viny ako horúceho zemiaku nie je riešením. Treba spravodlivo zistiť, kto a v akej miere je zodpovedný. Často všetci a v nejakej. Ale opäť, riešením nie je ukazovať prstom, ale hľadať riešenie.

Často sme v pokušení hľadať „prostredníka“. Je to taký paradox. Už ste hrali hru na telefón? Ako dieťa určite. Jeden pošepol slová druhému a ten ich posunul ďalej. A na konci všetci boli prekvapení z toho, čo bolo povedané na začiatku a čo zaznelo na konci. Vždy keď do hry vstupuje prostredník, vzniká riziko takéhoto prenosu. Preto je dobré, ak vo vzťahoch tí dvaja dokážu komunikovať ako zrelé osoby. Ako ťažké je pritom vyznať sa sám v sebe. O to ťažšie je vyznať sa v tom druhom. Dokonca aj keď naozaj chceme. Ako by do tohto vzťahu a deja mohol vstúpiť niekto nezúčastnený?

Často sa vyhýbame zodpovednosti. A pritom, nič na tom nie je priznať si zodpovednosť. Je normálne, že sa nám občas niečo nepodarí, alebo že niečo pokazíme. Je to normálne a ľudské. Treba sa ospravedlniť a napraviť škody. A ísť ďalej. Nič lepšie neexistuje…

Christel Petitcollin hovorí o konkrétnych správaniach, ktoré akoby volali po hre a sú akousi predohrou hry. Ktoré to sú? Neprezradím. Treba siahnuť po tej knihe. Treba oprášiť čitateľský preukaz a navštíviť miestnu knižnicu… Ale vždy ide o nejakú podobu zovšeobecnenia a snahu niečomu sa vyhnúť, alebo čakanie, že sa to samo porieši…

Hra, alebo riešenie?

Keď sa nad tým zamyslíte, tak to dáva zmysel. Buď sa o niečo priamo snažíte, alebo hráte hry. Každý kto má za sebou nejaký ten konflikt, si dokáže predstaviť to množstvo stimulov, podnetov, gest, slov a prejavov, ktoré sú súčasťou takejto hry a dokážu ju rozvíjať a akcelerovať. Tak ako poznáme zraniteľné miesta toho druhého, či druhých. Poznáme aj rôzne obranné mechanizmy. Tak ako k brilantným divadelným hrám patrí nečakaný zvrat, často k nemu dochádza aj vo vzťahu. A v hrách, ktoré sú s nim spojené. Dochádza tu aj k výmene rolí.

Ale čo je najdôležitejšie, nech už to prebehlo akokoľvek, často tí dvaja s odstupom riešia, čo sa stalo. Sú tu dozvuky toho všetkého a žiaľ, aj podnety ktoré môžu viesť k ďalším hrám. Tí dvaja to predsa neuzavreli spolu. Nenašli riešenie. Možno aj preto sa hovorí, že koniec hádky je začiatkom novej.

Na konci hry sú dvaja porazení. Môže Vás tešiť víťazstvo, ak ste porazili toho druhého? Vo vzťahu? Veď ste tým prehrali aj Vy sám, prehral ten druhý, ktorý patrí k Vám a prehrali ste aj spolu… Kto vyhral? Vaše ego. To vás nezohreje. Je to Pyrrhovo víťazstvo.

.

Na konci sa vrátime na začiatok. Hry hráme, pretože potrebujeme ten pocit, že pre niekoho máme cenu, že sme pre niekoho dôležití. A cestou ako z toho von je – prestať s tým. Pracovať na sebe. Ísť cestou poznania seba. Získať pocit hodnoty. Pristupovať k druhému ako k hodnotnému človeku. A v zrelosti spolu komunikovať. Miesto hier byť k sebe úprimní a jasne pomenovať čo a ako. A spolu hľadať riešenia. Pri hre sa zabavíte, ale často si aj poplačete, prídete o veľa energie a výsledok nebude stáť za veľa.

Tomáš Hupka

Christel Petitcollin je francúzskou psychologičkou a psychoterapeutkou, ktorá už 30 rokov sa venuje téme vzťahov a komunikácie a v tomto duchu píše aj knihy a vedie ľudí k osobnému rastu. My sme si dnes priblížili jej knihu Obět, kat a zachránce.

Zdroj fotografie:

www. trailtimes. ca