Denník N

Boli sme sa pozrieť tam, kde sa rúcajú predsudky o slovenskej dedine (satira)

Róbert Berlanský a jeho koza Ľudmila v roku 2021 © DeepAI
Róbert Berlanský a jeho koza Ľudmila v roku 2021 © DeepAI

S niečo vyše päťsto obyvateľmi patrí podtatranská obec Štôla (okres Poprad) k tým menším, no práve v týchto dňoch sa tu píšu dejiny.

Pätnásť kilometrov z Popradu zvládneme autom asi za dvadsať minút a na južné úpätie Vysokých Tatier, do nadmorskej výšky 840 metrov, nás privedie klasická kľukatá vidiecka asfaltka. Všade záveje snehu, netreba sa čudovať, že niektorí miestni neberú globálne otepľovanie úplne vážne.

Ako v skoro v každej slovenskej obci nechýba kostol (tu evanjelický), krčma, obecný úrad, potraviny a cintorín (na ktorom ležia aj slovenskí a sovietski vojaci padlí v druhej svetovej vojne). No my sme neboli hľadať to bežné.

No aby sme našli to výnimočné, Brzdíme až skoro na hornom konci obce, pred domom číslo 72, kde nás už víta  Ján Lesniak. A aby bol ten výnimočný príbeh úplný, musí ešte zavolať svojho suseda Róberta Berlanského.

Ich príbeh sa dostal do verejného povedomia asi pred týždňom, keď sa na sociálnych sieťach rozšírila fotografia na ktorej si Lesniak s Berlanským ponad plot pripíjajú poldecovými štamprlíkmi.

„To bola slivovica od Dušana Horňana, tuto za potokom býva,“ vysvetľuje Lesniak keď sa všetci usadíme v malej kuchyni a on nás ponúkne čajom.

„Hej, dobrá bola, že má ešte dva demižóny,“ dodáva Berlanský.

A potom sa rozhovorí o tom, prečo si vlastne pripíjali.

„Bolo jasné, že Ľudka na tom nie je dobre a že tu s nami už dlho nepobudne. Aj veterinár vravel, že už sa nedá nič robiť,“ začne Berlanský rozprávať o svojej koze, ktorá mu minulý týždeň uhynula. Keď sa odmlčí, nadviaže na neho Lesniak.

„To sa deje často, Robo nie je prvý ani posledný, ale je to môj sused, tak som musel niečo spraviť. A tak som zobral ten demižón od Dušana a, sneh nesneh, zavolal som ho k plotu.“

„A Jaro [Jaromír Ondrejička, poznámka redakcie] nás odfotil a dal to na Facebook, že akí dobrí susedia. A potom to už šlo, veď nie ste prví, čo sa prišli pýtať,“ doplňuje Berlanský.

Fotografia sa začala rýchlo šíriť a v priebehu niekoľkých hodín vnikol hashtag #zapikozu, ktorým sa mnohí začali vyhraňovať voči stereotypnému videniu slovenskej dediny ako komunite neprajníkov a závistlivcov.

Hneď na druhý deň zhrnul situáciu starosta Štôle Peter Magin slovami „možno sme prví, ale určite nie jediní“ a tento slogan sa začal rýchlo šíriť spolu s ďalšími príbehmi z celého Slovenska.

O deň neskôr sa k situácii vyjadrila aj prezidentka, ktorá povedala, že „je koniec predstave o slovenskej dedine ako z dôb Ťapákovcov a Kocúrkova“, dodávajúc, že slovenský znak so zdochnutou kozou, ktorý pred niekoľkými rokmi nakreslil známy karikaturista, už nie je aktuálny.

Dnes, keď sa slogan „zapi kozu“ stal známym na celom Slovensku, je ťažké predstaviť si, že správe nechceli pôvodne veriť ani v Štôle. Niektorí si mysleli, že ide o vtip, iní tvrdili, že je to fotošop. Najstaršia obyvateľka Štôle Vlasta Lužinská v prvý deň povedala, že „niečo také sa tu nikdy nestalo a to už mám deväťdesiatsedem rokov“. Dodala však, že na podobný prípad spomínal jej prastarý otec Ján Komarz, ktorý ho zažil ako dieťa a zasadzoval ho ešte do dôb Františka Jozefa I. (1848-1916) alebo dokonca do čias jeho predchodcu Ferdinanda V. (1835-1848). Vtedy údajne šlo o dvoch susedov a koňa, ktorého pri zvážaní dreva z lesa zavalil strom.

Nech už je to z tým dávnym prípadom akokoľvek, ten súčasný je nespochybniteľný. Existujú priami účastníci, autentická fotografia a výpovede niekoľkých svedkov, vrátane Dušana Horňana a Jaromíra Ondrejičku.

Ešte dôležitejšie však je, že udalosti zo Štôly inšpirovali mnohé iné obce, aby tiež pátrali po príbehoch solidarity a nezištnosti. Pod heslom „Aj my zapíjame kozu“ sa v priebehu jedného týždňa do projektu zapojilo viac ako 130 obcí, od Rohožníka až po Kolbasov. Nič nenasvedčuje tomu, že trend bude spomaľovať.

Zo Štôly odchádzame so súmrakom, ktorý teraz v polovici februára ešte prichádza skoro. No aj napriek tomu, že za oknami našej redakčnej fordky sa rýchlo stmieva, v duši mám jasno, pretože som presvedčený, že odteraz bude Slovensko iné, že odteraz bude Slovensko lepšie.

 

© Spravodajský portál TRK. Tento článok je satira a opísané udalosti sa nikdy nestali. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná.

Teraz najčítanejšie

Dušan Kolcún

Skaut, manžel, otec, syn, brat, stredoškolský učiteľ, pseudointelektuál, kaviarenský povaľač, dobrý kamarát viacerým, blízky priateľ nemnohým, milovník kofoly a slaných tyčiniek, amatérsky gitarista, resp. vlastník gitary, na ktorú v poslednej dobe padá prach, z donútenia kuchár, otec na rodičovskej dovolenke a muž v domácnosti, slniečkár, človek z regiónov a pravdepodobne najväčší nadšenec do vojny vo Vietname v našej dedine, ktorý v rámci boja s nudou a depresiou začal písať takéto hlúposti.