Štrnásť rokov
Len na chvíľu zatvorte oči a predstavte si, čo ste robili, keď ste boli v sedmičke na základnej škole. Ako ste žili, čo ste vystrájali a tak…A teraz by som vám rada niekoho predstavila.
Šoférovala som z Bratislavy na východ. Bola tma. Ona sedela schúlená na zadnom sedadle a spala. Sem tam som na ňu mrkla do spätného zrkadla. Mala trinásť rokov a bola taká krehká. Chudá, bledá, bez vlasov a úžasná. Občas otvorila tie svoje veľké kukane a kto by ju zbadal, vedel by, že dievča vôbec nemusí mať vlasy na to, aby bolo krásne.
Čakali nás štyri hodiny cesty. Bolo to prvýkrát, čo som štyri hodiny dávala pozor na to, aby som nevyšla na nejakú nerovnosť. Bála som sa, že keď nadskočí auto, zobudím ju. Alebo sa zlomí.
Spomenula som si na svoju dcéru v deň keď sa narodila, taká malá, zraniteľná. Taká mi prišla aj Ona.
Napriek tomu, že v svojich trinástich bola už dospelá. To tie decká sú. Dva roky chemošky, operácie, zavretá preč od priateľov. A ak si aj nejakých v nemocnici našla, tak jedného dňa ich už nemusela vidieť. Keď to neprezradia rodičia, tak sa to dozvedia cez fejsbuk. A potom mamy musia odpovedať na tie najťažšie otázky:
„Mami, a na to sa dá aj zomrieť?“ …
Spomínam na jej pokožku spálenú ožiarkom. Aj na jej zmysel pre humor. To ona nás vždy vytrhla z depky. Ledva sa udržala aj v sede na gauči a aj tak žartovala. Najradšej o sebe.
Ale bola aj veľmi ochotná: “ Urobím čokoľvek, čo pomôže.“ A naozaj nám už viackrát pomohla. Trinásťročná…
Keď nastupovala do auta, vydezinfikovala som jej kľučku svojim parfémom. Fakt som sa o ňu bála.
To bolo dávnejšie.
Dnes má na hlave celkom slušný porast (na foto) a začína chodiť do školy. A práve dnes oslavuje štrnáste narodeniny. Jedna z tých, ktorí by nás mohli učiť žiť. Všetko najlepšie!
