Denník N

Keď z koncertu odídete s pocitom, že dirigent hudbu necíti. Slovenská filharmónia uviedla Missu solemnis

Keď sa koncert nevydarí, príčiny môžu byť rôzne. Niekedy je to nezvládnutie partov muzikantmi, priveľké sústo, počuteľné kazy, či vzájomný rytmický nesúlad. Na piatkovom koncerte Slovenskej filharmónie sa však nič z vyššie uvedeného nestalo. Práve naopak, prezentovaná Missa solemnis od Ludwiga van Beethovena bola zo strany hráčov orchestra zvládnutá po remeselnej stránke veľmi kvalitne. Taktiež zbor išiel dirigentovi ukážkovo „na ruku“. Napriek tomu sa koncert nevydaril. Ako je to možné?

Problémovým bodom bola koncepcia dirigenta.

James Judd, bývalý šéfdirigent Slovenskej filharmónie, úvodnú vetu Kyrie nasadil v tak pomalom tempe, že v osemdesiat minútovom opuse padla reťaz už zhruba po dvoch minútach od začiatku. Celá úvodná časť vyznela nudne a nezáživne a stratila akýkoľvek náboj, či emóciu.

Dirigent James Judd. Foto: Alexander Trizuljak

Druhú vetu Gloria dirigent pre zmenu nasadil zase v tak rýchlom tempe, že nebolo ani teoreticky možné ísť muzikantsky viac do detailov a vyhrať sa s jednotlivými nuansami. Všetko pôsobilo jednotvárne a bez potrebnej dávky citu.

Judd počas piatkového večera postupoval priamoúmerne podľa schémy “čím rýchlejšie, tým hlasnejšie”, akoby dynamika a tempo takto nevyhnutne spolu súviseli.

Tým nechcem povedať, že občas neznížil dynamiku aj v rýchlom tempe, to by som Juddovi krivdil. Zaznelo aj niekoľko pekných momentov zahraných orchestrom a zaspievaných zborom v úplnom piane, ale na celkovej ploche diela ich bolo ako šafranu.

Boli to však práve tieto momenty, kedy si poslucháči uvedomili, ako mohlo dielo vyznieť, ak by ho dirigent ako celok neprepálil. Keď zbor spieval v piane, mal krásnu farbu a dokázal vykúzliť nádhernú atmosféru tajomna, napätia a gradácie. Akonáhle však prešiel opäť do forte, zvuk bol miestami až tak intenzívny, že akusticky to už bolo na hrane.

Aby nedošlo k nedorozumeniu, mne vôbec nevadí ak zbor spieva zvukovo intenzívne v prípade, keď sa to hodí. Napríklad, keď je hudobná pasáž majestátna alebo pompézna a vyslovene si silný zvuk vyžaduje.

A dokonca ani spievanie na hranici akustických možností sály nie je sluchovo iritujúce, ak trvá primeranú dobu. Ak má ale v takejto nadmernej intenzite odznieť takmer celé 80-minútové dielo, vtedy je akustická únosnosť témou. Takáto interpretácia je nielen problematická, ale ešte aj jednotvárna.

Judd akoby pozabudol, že plastickosť v dynamike a s tým spojené pravidelné upokojovanie vybičovaných emócií môže výslednému dojmu len prospieť.

Po zhliadnutí koncertu som prišiel k presvedčeniu, že James Judd zrejme Beethovenovu hudbu necíti a nevedel si s ňou celkom dobre poradiť.

Foto: Alexander Trizuljak

Voľakedy panoval názor, že nemeckú hudbu najlepšie cítia nemeckí dirigenti, francúzsku zase Francúzi, českú hudbu najlepšie interpretujú českí dirigenti a tak podobne. V dnešnom globalizovanom svete takýto pohľad dávno neobstojí a je mnoho príkladov, ktoré uvedenú tézu vyvracajú.

Avšak napriek tomu, pri ťažiskových dielach hudobnej literatúry častokrát existuje akási nepísaná národná tradícia, ako interpretovať konkrétne hudobné detaily. A zvykne byť veľmi dobrým vodítkom.

Preto mohlo byť veľkou výhodou, že na naštudovanie zborového partu Missy solemnis bol prizvaný zbormajster z Viedenskej štátnej opery Thomas Lang, ktorému by mal byť tento typ hudby zrejme oveľa bližší, než Jamesovi Juddovi.

Táto teoretická výhoda však nebola zužitkovaná v praxi. Nech už boli odporúčania Thomasa Langa smerom k Slovenskému filharmonickému zboru akékoľvek (a som ochotný sa staviť, že jeho predstava musela vyzerať úplne inak), dirigent James Judd si evidentne nenechal hovoriť do svojej koncepcie.

Interpretačné tradície však majú svoj zmysel, pretože ak sa počas mnohých desaťročí rôznorodých dirigentských prístupov nakoniec ustálilo, čo a ako sa zvykne muzikantsky urobiť, tak to má väčšinou aj svoje logické dôvody, prečo sa to robieva práve takto. Väčšinou preto, že panuje širšia zhoda na tom, že je to tak najlepšie.

Ignorovať interpretačnú tradíciu je samozrejme právom každého dirigenta. Umenie častokrát stojí a padá práve na nabúravaní zaužívaných postupov a stereotypov, inak by sme sa ocitli v stojatých vodách.

Lenže ak dochádza k búraniu stereotypov, je za tým zväčša snaha, aby nový výsledok bol ešte lepší. Ak namiesto toho výsledný dojem budí veľké rozpaky a pôsobí úplnou bezradnosťou, potom to za to zrejme nestálo.

Missa solemnis, sólisti koncertu zľava: Ľubica Vargicová, Veronika Hajnová, Aleš Briscein a Ondrej Mráz. Foto: Alexander Trizuljak

Zvolená koncepcia dirigenta však nebola jediným problémovým miestom večera. Ďalším nemilým prekvapením boli výkony sólistov.

Zatiaľ čo tenorový part v podaní Aleša Brisceina bol výborne zaspievaný, rovnaký kompliment bohužiaľ nebolo možné povedať o účinkovaní ostatných sólových spevákov. Ale poďme po poriadku:

Brisceinov príjemne zafarbený svetlejší hlas bol dostatočne prierazný a niesol sa v zodpovedajúcej kvalite ponad burácajúci orchester a zbor. Znel sviežo a bohato farebne. Briscein ponúkol koncentrovaný tón, elegantné legátové oblúky a celkovo veľmi kultivovaný prejav. Svoj part zaspieval bez jediného intonačného či rytmického zaváhania. Snažil sa aj o mikrodynamiku, avšak zbytočne, nakoľko jeho prechody do piana pri ukončovaní frázy neboli nasledované orchestrom a zborom a stratili tak akýkoľvek význam.

Mezzosopranistke Veronike Hajnovej niektoré miesta vyšli celkom pekne, iné sa jej však vôbec nevydarili. Celkovo bola spoľahlivým prvkom skladačky, objem jej tónu bol dostatočný aj pre akusticky necitlivo vedený orchester (a zbor) s ktorým musela neustále bojovať o priestor. K prekrytiu jej hlasu tak dochádzalo len výnimočne, jej vysoké tóny však pôsobili príliš tvrdo.

Bas Ondreja Mráza bolo počuť najmä vo vyšších polohách, pričom tón bol príliš forsírovaný. V nižších polohách ho väčšinou nebolo počuť vôbec. Pokiaľ mu orchester a zbor dovolili sa presadiť, jeho tmavý materiál znel matne, akoby spoza zásteny a chýbala mu sviežosť a dostatočná rezonancia.

Najväčšim sklamaním bol výkon Ľubice Vargicovej, ktorá spievala sopránový part. Nadmerné vibrato bolo tak intenzívne, že to bolo na úkor kultivovanosti spevu. Pri nasadzovaní tónov jej chýbala ľahkosť a niektoré z nich neúmerne vyrážala a to najmä v úvodných okamihoch svojho partu, kedy bola miestami aj podladená.

Neskôr, keď sa jej hlas zahrial, sa problém o niečo zmenšil, ale prítomný bol – hoci v zmenšenej intenzite – neustále.

Technické problémy speváčky boli najviac citeľné, keď všetci sólisti spievali spoločne. Tenor, bas a mezzosoprán zneli koncentrovaným tónom a soprán do toho s nadmerným vibratom. Pôsobilo to rušivo.

Záverečná klaňačka koncertu zo dňa 16. februára 2023 (recenzia je z koncertu o deň neskôr). Zľava James Judd, Thomas Lang, Ľubica Vargicová, Veronika Hajnová, Aleš Briscein a Ondrej Mráz. Foto: Alexander Trizuljak

Filharmonické publikum je vyspelé, avšak dlhodobo trpí zlozvykom tlieskať postojačky. Bezohľadu na to, či umelci podali špičkový, alebo štandardný výkon, diváci sa takmer pravidelne postavia pri záverečnom standing ovation.

Preto som ani tentokrát vôbec neočakával, že by mala klaňačka prebehnúť nejako inak. Na moje veľké prekvapenie sa však diváci tentokrát nepostavili (sedel som v zadných radoch na parteri, balkón som nemal v dohľade).

Umelci vyšli na pódium postupne až trikrát, aby sa poklonili a až úplne na záver, pri treťom klaňaní sa na parteri postavila skupinka troch starších dám. A o niečo neskôr ešte aj ďalších niekoľko jednotlivcov v sále, z ktorých ale časť vstala preto, lebo už odchádzali do šatne.

Standing ovation sa teda tentokrát nekonalo, čo sa v bratislavskej Redute stáva naozaj len výnimočne.

Ale tak to má byť. Aký koncert, taký potlesk.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix  

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie