Denník N

Slimačia delikatesa pre škôlkarov

Usmernenie atmosféry

Papa Noël na Emminom obraze bude čoskoro zmagnetizovaný ku chladničke. Napomína ho pritom: “nehýb sa!”
Od začiatku Adventu sa naša kanvica rozhodla znieť ako gajdy, keď hrajú koledu. Všadeprítomnosť svetiel a jedličiek premenila naše deti na žiarivé klbká očakávania. “Mamaan, encore 1 sobík!! T’as vu?” (Či som si aj ja všimla ďalšieho soba.) Kalendáru napriek čokoládovému odpočítavaniu nerozumejú, a tak vstávajú každé ráno pred šiestou, aby ho náhodou nezmeškali, Ježiška.
Pri prekypovaní vianočnou náladou si ochotne pomáhajú aj s obliekaním: Emma zapína Manon na sukni oplečká a navlieka jej cez hlavu pletenú vestu, dusia sa pritom od smiechu. Manon jej vyťahuje legíny a zapína zips vzadu na šatách. Príležitostne majú problém rozlíšiť slovnú zásobu medzi stromom a snehuliakom, ale na napínavosti oboch obyčajov to nič nemení.

Dnes sa ma na námestí pri vážení kiwi jedna rovnako veselá pani so silným (asi americkým) prízvukom, odhodlane imitujúc francúzske spôsoby pýta, či rodím ešte pred Vianocami. Keď poviem, že vo februári, rozmýšľa, či sú to dvojičky. Pani, ktorá príde po nej, sa ma pýta, či som ešte neporodila, na február odpovie dvojičkami. Toto ráno je už štvrtá a minule som zistila, že aj náš starosta pri niektorom z predvianočných prípitkov roznášal klebetu, že budeme mať v dedine ďalšie dvojičky. Akože moje. Nonsens! Ale že bol príliš subjektívny sa už asi nedá namietať.

Manon dnes obeduje v jedálni, kde majú sviatočné menu:

Slimačia delikatesa

Losos v lístkovom ceste s pórovým fondue

Špajdľa syra

Mandarinka

Salónky

Vianočné poleno, čo je tradičný slávnostný dezert, už v 2-ojhodinovej obedovej prestávke nestíhajú, tak si ho dali včera.
Keď sa vráti, budeme ráchať salónkové petardy a necháme ju ospevovať namiesto kapra slimáky. Urobíme všetko pre usmernenie atmosféry, aby bola načas hotová a mohli sme ju vstrebávať v najsvätejšom pokoji.

petardy
Sledovať viac

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: