Dve mailové prílohy
Moja známa mi poslala mail. Bol prázdny, bez textu. Mal iba dve prílohy. Prvá obsahovala článok Michala Havrana o súčasných aktivitách Roberta Fica, druhá dávny spis týkajúci sa budúceho českého prezidenta Petra Pavla. V jeho hlavičke bol text: HELE, CO MÁM! Pravdu z minulosti „generála“. Niekedy sa hovorilo: „Povedz mi, čo čítaš, a ja Ti poviem, kto si.“ Dnešná verzia je: „Ukáž, čo rozosielaš po internete, a ja Ti poviem, kto si.“ Alebo ešte inak: „Ukáž mi, čo šíriš po internete, a ja Ti poviem, čo môžeš dosiahnuť, pretože Ty sám si toho nemusíš byť vedomý.“ S hodnotením autora tohto mailu je však problém.
Obsahuje totiž dve prílohy, z ktorých každá ako keby patrila inému odosielateľovi. Ten prvý vie oceniť inteligentný text Michala Havrana a súhlasí s jeho ústrednou myšlienkou, že Robert Fico je v súčasnosti najnebezpečnejším slovenským politikom. Chápe dôvody jeho tvrdenia. Druhá príloha je však úplne iná káva. Jej iniciatívny šíriteľ sa stotožňuje s právom „na šírenie pravdy“ o novozvolenom českom prezidentovi. Zrejme je nespokojný s voľbou takmer tri a pol milióna českých občanov a chcel by tam mať niekoho iného. Nepotrebujeme mať mnoho fantázie, aby sme vytušili jeho prianie a aj nejakú alternatívu pre Slovensko. Vysoké nároky na celoživotnú bezúhonnosť Petra Pavla sa u neho takto okamžite preklápajú do omnoho „miernejších“ nárokov. Výsledkom je, ako to u nás už poznáme, obyčajne nejaká katastrofálna voľba. Mohli by sme si povedať, že tá druhá príloha je vlastne iba príspevkom k celkovému obrazu o generálovi Pavlovi. Nebuďme však naivní. To zvolanie HELE, CO MÁM! Pravdu z minulosti „generála“ hovorí o niečom úplne o inom. Náš rozširovateľ tejto prílohy sa s tým stotožňuje. Páči sa mu, že generál vlastne nie je ani generál (tie úvodzovky), no predsa len ho asi považuje za „nejakého“ vojaka. Asi nerozumie tomu, že pravda o budúcom prezidentovi je trochu komplexnejšia, ako hovorí táto príloha (nehovoriac už o zamyslení sa nad jej autenticitou). Môj známy nechce vidieť jeho dlhoročné aktivity v prospech Česka a Európy vrátane Slovenska, napríklad vo funkcii Predsedu vojenského výboru NATO v rokoch 2015 až 2018. Ak o nich pochybuje, nech si hypoteticky predstaví na tomto poste ústrednú postavu Havranovho článku alebo niekoho podobného. Šíriteľ tejto prílohy si nevšíma jeho zrozumiteľné vyjadrovanie bez sklonov k našej tak obľúbenej hystérii a vzájomnému urážaniu. Zrejme to posledné, čo by ho zaujímalo je „Rozhovor s nově zvoleným prezidentem republiky Petrem Pavlem“ odvysielaný Českou televíziou (ČT24) tesne po voľbách. Pochopil by, že nejde o nejakého vojenského jastraba, ale pragmatického muža s tou správnou kvalifikáciou pre tieto ťažké časy, ktorý prejavil viac súcitu s niekoľkými obeťami vojenskej angažovanosti Česka v Afganistane ako niektorí naši politici s mnohonásobne väčšími obeťami nedávnej epidémie, ku ktorým svojimi rečami iniciatívne priložili ruku k dielu. (Bude iste dojemné sledovať ich skormútené tváre pri pamätníku obetiam COVID-19 v Bratislave.)
Takže tu máme problém so zaradením mojej známej do jednej z oboch „mentálnych“ skupín. Teda rozhľadený človek alebo nejaká „jednoduchá“ postava, ktorá si myslí, že významné posty by mali zastávať iba „celoživotní svätci“. Iba na základe týchto príloh sa však ťažko rozhodnúť. Potrebujete mať viac informácií. Takže nech sa páči. Moja známa je príjemná a mimoriadne vzdelaná osoba, predovšetkým v humanitných odboroch a literatúre. Vie dobre anglicky, takže nie je odkázaná na preklady novinových článkov, historických dokumentov a beletrie. Nielenže nie je odkázaná, ale skutočne ich aj so záujmom číta. Občas „trúsi“ reči o slabom americkom prezidentovi Joeovi Bidenovi. Na moju otázku, či jeho slabosť spočíva v tom, že „nevyrazil“ z kongresu viac peňazí a zbraní pre Ukrajinu, neodpovedá. Vojenskú stránku konfliktu občas komentuje, ale nemá o nej ani poňatia. Stále hovorí, že Rusov by sme nemali dráždiť a voľbu generála Petra Pavla chápe iba ako ďalší krok k ich provokácii. V týchto názoroch určite nie je sama. Reprezentuje nemalú skupinu vysoko vzdelaných ľudí, ktorí dobre vedia, že významné postavy dejín, či už v negatívnom, alebo pozitívnom zmysle, mohli začať svoju kariéru pozitívne a skončiť negatívne alebo aj úplne opačne. Veľmi dobre vedia, že by bolo jednoduché odpísať napríklad Winstona Churchilla v 2. svetovej vojne za jeho katastrofálne rozhodnutia počas tej prvej, a že je veľmi ľahké niečo hodnotiť s odstupom času. Odpor tejto skupiny ľudí proti kladeniu odporu Rusom má okrem pochopiteľného strachu a jeho inštinktívnemu zaháňaniu „nedráždením“ Rusov aj iné racionálne korene. Totiž ak sme v mierových časoch niekým ohrozovaní, napríklad na večernej vychádzke v tmavej ulici, to najlepšie, čo môžeme urobiť, je utiecť. Platí to aj ak máme výraznú fyzickú prevahu. Vláčiť sa po súdoch s dokazovaním, že ste sa bránili primeraným spôsobom, v prípade ak ste útočníka zranili, nik nechce. To, či sa vám to podarí, nie je totiž vôbec zaručené. Takže hrdinstvá nie sú na mieste. Iné je, ak už nemáte inú možnosť a brániť sa musíte, prípadne chcete pomôcť niekomu inému. Vojenský konflikt je však úplne odlišná vec. Napadnutá krajina nemá kam utiecť. Takže to, že sa Ukrajina bráni, a my zo svojich pohodlných stoličiek a sedačiek budeme kritizovať každého, kto ju nejakým spôsobom podporí, je nielen dosť smutné, ale paradoxne aj prejavom straty akéhokoľvek sebazáchovného inštinktu. Keďže, pre istotu si to znova pripomeňme, s Ukrajinou susedíme. Iná vec je, že za túto vojnu si z veľkej časti môžeme práve my Európania sami touto filozofiou ústupčivosti a nepripravenosti brániť sa. A to, že niekto u nás zotrváva na týchto pozíciách ešte stále, prípadne aj s „ideologickou“ oporou ústrednej postavy Havranovho článku, je úplne nepochopiteľné. V súvislosti s diskutovaným mailom otázka teda znie, načo sú nám vlastne „vysoké“ vzdelanie a kopa prečítaných kníh. Možno ako analfabet by sme dospeli k lepším záverom. Možno…
Odkazy:
