Po skonzumovaní Sklenej cibule

Sklená cibuľa je podľa mňa výborný film, ale zároveň výrazne slabší než „prvý diel“ Na nože (Knives Out, 2019).

No výborných filmov je na svete veľa – netreba pozerať všetky výborné filmy (a ani sa to časovo nedá: skôr umrieme).

Naproti tomu predchádzajúcu časť Na nože považujem za nielen „výborný“, ale „epochálny“ film – mal by si ho podľa mňa pozrieť každý milovník filmového umenia. (Aj kto nie je práve fanúšikom detektívneho žánru alebo Agathy Christie.)

Na nože som vnímal ako „zjavenie“: že z ničoho nič, sčista-jasna, nám tu v roku 2019 padla do lona filmová detektívka, akoby ju napísala sama Agatha.

To bolo také príjemné a hlavne nečakané prekvapenie, že Sklená cibuľa sa tomu sotva môže vyrovnať. Prvý diel nasadil latku privysoko.

Navyše divák teraz už pozná autora/režiséra Riana Johnsona; vie, ktorým smerom sa orientujú jeho politické názory; vie, že Rian Johnson je fanúšik politickej korektnosti (pfuj!) – čiže už predtým, ako som začal pozerať Sklenú cibuľu, som mal obavy, či sa tieto autorove „politicky korektné tendencie“, aké sa prejavili v Na nože (ale tam ešte neprekážali a v podstate aj tie nás v 1. diele ešte prekvapili), neprejavia aj v 2. diele – ale tu nám už prekážať budú, lebo budú všetko iné, len nie prekvapujúce, ale (práve naopak) nami divákmi už očakávané. A môže byť pre divákov (a špeciálne pre divákov detektívok!) niečo horšie než predvídateľnosť filmu, ktorý si idú pozrieť?

Žiaľ, tieto moje obavy sa v plnej miere naplnili a Sklená cibuľa skutočne zapácha – politickou korektnosťou, a to až do tej miery, že to hraničí s gýčom a do istej miery predstavuje dokonca spoilery (!), teda predčasné odhalenie rozuzlenia deja filmu. Ba čo viac, Sklená cibuľa obsahuje spoiler(y) ešte aj z oblasti korporátnej (!) politickej korektnosti, a to už je čo povedať – horšie to už z tohto aspektu asi byť nemôže.

Rian Johnson vraj teraz v novom roku už začal písať scenár k 3. filmu s „veľkým detektívom“ Benoitom Blancom a musíme len dúfať, že sa poučí z chýb v 2. časti a že 3. diel sa bude viac podobať na famózny prvý než na pomerne rozpačitý 2. diel. Johnson už avizoval, že 3. diel bude „atmosférou a tóninou celkom iný“, čo je len a len dobre.

Vynikajúce v Sklenej cibuli sú herecké výkony. Nie až natoľko dych vyrážajúce ako v Na nože, ale stále vynikajúce. O kvalite scenára Sklenej cibule by sa síce dalo polemizovať (hoci je nominovaný na Oscara; absurdne však v nesprávnej kategórii – „adaptovaný scenár“, hoci si režisér Rian Johnson napísal scenár od A do Z kompletne sám bez akejkoľvek predlohy), ale herecký zbor z toho vytrieskal maximum.

​Keď všetci herci hrajú výborne​, je to, samozrejme, v prvom rade zásluha režiséra. Aj v takomto – v porovnaní s Na nože slabšom – filme je zreteľné, že Rian Johnson je majstrovský režisér. S Johnsonovým scenárom to v Sklenej cibuli občas zaškrípe, ale s jeho réžiou ani na chvíľu. Johnson presne vie, ako má viesť každého herca – aby jednotlivé repliky vyslovovali presne v tej tónine a zafarbení hlasu, v akej ich jednotlivým postavám napísal.

Už len preto dúfam, že nikto nebude pozerať Sklenú cibuľu v dabingu! „Južanský prízvuk“ detektíva Blanca je aj v Sklenej cibuli do popuku. Treba si ju pozrieť v anglickom origináli, prípadne v anglickom origináli s titulkami. Áno, Netflix si dal príkladne záležať a film vydal hneď aspoň v 15 nadabovaných verziách vrátane českej (slovenskú som nezbadal), ale skutočne neodporúčam dabing pri tomto filme a ani pri žiadnom inom. Isteže, aj dabing môže byť majstrovské dielo, občas možno aj predčiace originál (František Filipovský, RIP), ale to sú veľmi zriedkavé výnimky.

Riziko, že ak pozeráte film v dabovanej verzii, prídete tým o veľkú časť umeleckej hodnoty filmu, je priveľké – pravdepodobnosť privysoká. Žiaľ, v súčasnosti sa dabingy tvoria „továrenským spôsobom“, „ako na bežiacom páse“, a podľa toho aj vyzerá výsledná „kvalita“. Ospravedlňujem sa, ak to šťastnou náhodou neplatí pre český dabing Sklenej cibule, ale pre istotu som to radšej ani neskúsil.

Veľmi zlým znamením je však už to, že oficiálny český (a teda asi aj slovenský) názov filmu je Na nože: Glass Onion. To je, samozrejme, úplný nezmysel. Odhliadnuc od toho, že v slovenčine/češtine nemá názov a podnázov oddeľovať dvojbodka (lebo to je anglická interpunkcia; v našich končinách je tradíciou používať na tento účel pomlčku, prípadne bodku), ten film sa v anglickom origináli volá presne naopak: teda Glass Onion je na začiatku názvu filmu, nie na jeho konci.

Sám režisér Rian Johnson sa vyjadril, že ho veľmi rozčuľovalo, že k názvu filmu v angličtine, teda Glass Onion, výlučne z marketingových pohnútok prilepili ešte aj celkom zbytočný dodatok (za dvojbodkou) A Knives Out Mystery.

Áno, chápeme obavy „súdruhov z marketingového oddelenia“: chceli vyťažiť maximum z populárnosti prvého filmu s detektívom Blancom, teda Na nože / Knives Out, a tak silou-mocou vteperili názov prvého filmu ešte aj do názvu druhého.

To nedáva žiadny zmysel už v angličtine – no a v češtine tomu nezmyslu nasadili korunu, keď z nepotrebného dodatku vyrobili dokonca hlavný názov filmu.

A prečo, preboha, nepreložiť Glass Onion do češtiny/slovenčiny? Je to predsa Sklená cibuľa, vážené kolegyne a vážení kolegovia z prekladateľskej brandže. Preklad názvu filmu je jednoznačný – nie je dôvod nechávať ho v angličtine. (Jediná prípustná variácia by bola Sklenená cibuľa – ale načo použiť trojslabičné slovo, keď stačí dvojslabičné?)

Film sa nevolá Sklená cibuľa len tak pre nič, za nič. Ide o jednu z centrálnych metafor vo filme – a „veľký detektív“ Benoit Blanc sa na ňu počas vyšetrovania prípadu opakovane odvoláva.

Áno, »Glass Onion« je názov pesničky Beatles z Bieleho albumu. (Pesnička znie aj pri záverečných titulkoch filmu.) No a? (Názov prvého filmu Knives Out sa pre zmenu odvoláva na pesničku od kapely Radiohead.) Keď John Lennon písal „zdanlivo nezmyselný“ text k pesničke »Glass Onion«, mal na mysli podobnú metaforu, s akou operuje Rian Johnson vo svojom filme.

Áno, názvy pesničiek (hudobných diel) do slovenčiny či češtiny bežne neprekladáme, ale nie je dôvod neprekladať názvy filmov či kníh (teda dramatických či slovesných diel). Výnimka by bola, ak by bol pôvodný názov ťažký na preklad, prípadne „nepreložiteľný“ – to však nie je prípad Sklenej cibule.

Režisér Johnson si dal pozor, aby sa v samotnom filme objavilo v úvodných aj záverečných titulkoch výlučne Glass Onion – bez nezmyselného marketingového prívesku. A Johnson už avizuje, že tretí film s detektívom Blancom bude mať podtitul A Benoit Blanc Mystery. Tak to má zmysel – veď sme na to naučení už od Agathy Christie: An Hercule Poirot Mystery, A Miss Marple Mystery.

V Sklenej cibuli, na rozdiel od Na nože, až tak nežiari Daniel Craig v úlohe „veľkého detektíva“ Benoita Blanca, ale najviac ma potešil môj obľúbený herec Edward Norton. Áno, obľúbený – napriek tomu, že hral v možno najgýčovejšom filme všetkých čias (Klub bitkárov – Fight Club, 1999). No Nortonove zásluhy už len s prihliadnutím na Kult hákového kríža (American History X, 1998) sú nehynúce.

​Ak si chce niekto pozrieť filmovú podobizeň vyšinutého miliardára, ktorý minulý rok odkúpil čvirikavú asociálnu sieť, nech si pozrie práve Edwarda Nortona v Sklenej cibuli.​ Autor a režisér Rian Johnson popiera, že by Nortonova postava odkazovala na Elona Muska, ale niekedy aj neúmyselne „fikcia je pravdivejšia než realita“ a to sa tu podarilo dokonale.

Oko (mužského) diváka poteší a pošteklí každý záber, do ktorého sa dostala Madelyn Cline, kým scény s „bývalou“ (teda starnúcou) krásavicou v podaní Kate Hudson sú myslené ako satira.

Keďže som sa k filmu v týchto dňoch dostal zásluhou komunity ľudí presadzujúcich zrušenie Y v slovenčine, musel som si pri sledovaní Sklenej cibule nevdojak klásť komickú otázku, ktorá v nej však patrí medzi ťažiskové: sú títo ľudia disruptors alebo shitheads?

Pochváliť treba Sklenú cibuľu i za „férovosť voči divákom“, čím znova nadväzuje na žáner klasických detektívok spred sto rokov, v ktorých autori vyzývali čitateľov, aby sa pokúsili páchateľa odhaliť spolu s detektívom, lebo im vraj knižka na správnu dedukciu poskytla dostatok materiálu. A naozaj: ak má divák Sklenej cibule „ostriežie oči“, môže osobu vraha/vrahyne identifikovať aj sám ešte predtým, než na ňu prstom ukáže detektív Blanc. Keď som dopozeral Sklenú cibuľu, ešte raz som sa vrátil k scénam s vraždou a až mi udieralo do očí, ako bolo všetko jasné a odohrávalo sa divákom „rovno pod nosom“. Lenže keď pozeráme Sklenú cibuľu prvý raz, nevšimneme si to – Rian Johnson je (podobne ako Agatha Christie) natoľko šikovný rozprávač, že našu divácku pozornosť prirodzeným spôsobom odvádza všemožnými inými smermi, a tak nám unikne to podstatné.

​Pri kauze Sklená cibuľa ​sa ​ukazuje, že niekedy majú „široké masy publika“ lepší vkus než „odborná kritika“. Ako som spomenul v minulom blogočlánku, Na nože má na IMDb skóre 7,9, kým Sklená cibuľa len 7,2.

Podobne je to aj „v našich končinách“: na ČSFD má Na nože skóre 83 %, kým Sklená cibuľa len 69 %.

Ale zato som postrehol dosť veľa „odborných recenzií“, podľa ktorých je vraj Sklená cibuľa ešte lepšia než Na nože. To je podľa mňa zjavný nezmysel a tipujem si, že také úsudky zaznievajú práve preto, lebo odborní kritici ako „kasta“ bývajú sami ťažko zasiahnutí (česť výnimkám!) myšlienkovou epidémiou dneška – politickou korektnosťou.

Je dojímavé, že​ v Sklenej cibuli vystupujú v kratučkých rolách (aj keď „len cez Zoom“) dve legendy (nielen) detektívneho žánru: Angela Lansbury (televízny seriál To je vražda, napísala / Murder, She Wrote z rokov 1984 až 1996) a Stephen Sondheim, ktorý sa preslávil najmä ako autor muzikálov, no prekvapujúco je aj autorom jednej z najpodarenejších filmových detektívok – Posledné správy o Sheile (The Last of Sheila, 1973).

​Lansbury aj Sondheim mali v čase nakrúcania Sklenej cibule vyše 90 rokov​ a jej premiéry na Vianoce 2022 sa, žiaľ, už nedožili.

​Ak bolo Johnsonovou ambíciou v Sklenej cibuli tematicky i tóninou nadviazať pr​áve na Sondheimovu slávnu Sheilu (a približne v tomto duchu sa vyjadril), treba skonštatovať, že s takouto vysokou ambíciou zlyhal. Sklená cibuľa nesiaha Sheile ani po členky.

​Johnson sa celkom očividne inšpiroval aj ďalšou slávnou filmovou detektívkou: „christieovkou“ Zlo pod slnkom (Evil Under the Sun, 1982) – ​tou prvou, ohromujúcou verziou s Petrom Ustinovom v úlohe Hercula Poirota. (Neskoršia televízna verzia s Davidom Suchetom bola už oveľa slabšia.)

​Keď som sa dopočul, že druhý filmový príbeh s detektívom Benoitom Blancom sa bude nakrúcať na gréckom ostrove, potešil som sa, lebo mi bolo jasné, že pôjde o pokus vyrovnať sa Zlu pod slnkom.​

​Žiaľ, ani táto vysoká Johnsonova ambícia sa v Sklenej cibuli nenaplnila – konkrétne ma sklamalo práve prírodné prostredie gréckeho ostrova, do ktorého je Sklená cibuľa zasadená. Kým Zlo pod slnkom, ktoré sa nakrúcalo vo vtedajšej „Juhoške“ pri Jadranskom mori, je nepretržite vizuálne ohromujúce, takže divák po celý čas s otvorenými ústami žasne nad čistou nádherou tyrkysových vlniek požblnkávajúceho mora, tvoriaceho pôsobivú kulisu vyšetrovania vraždy, v Sklenej cibuli sa tento efekt nedostavuje.

Áno, aj grécke more je podobne nádherné ako „juhoslovanské“ (dnes už chorvátske) more, ale v Sklenej cibuli je až príliš v úzadí. Je to preto, lebo veľkú časť Sklenej cibule v skutočnosti nenakrútili na gréckom ostrove, ale (vraj takmer všetky interiérové scény) kdesi v srbskom vnútrozemí? Grécky ostrov vidíme v Sklenej cibuli na môj vkus príliš zriedka, len v občasných záberoch z exteriéru – príroda tu netvorí takú integrálnu súčasť deja, ako sa to fenomenálne podarilo v Zle pod slnkom. (Kde nepochybne pomohlo, že k vražde došlo priamo na pláži.)

​Treba skonštatovať, že kým Zlo pod slnkom alebo Posledné správy o Sheile patria​ k filmovej klasike, do klenotnice svetovej kinematografie (a myslím, že tam pokojne môžeme priradiť aj Na nože), Sklená cibuľa na až takúto vysokú métu nedosiahla a nanajvýš sa na túto klenotnicu „závistlivo pozerá z ulice“, keď ju zbadá vystavenú vo výklade.

Napriek všetkým výčitkám považujem, ako som spomenul úvodom, Sklenú cibuľu za výborný film. Zrejme mu vo svojej filmovej databáze dám známku C alebo C+ (a áno, taká známka sa v mojom ponímaní rovná hodnoteniu „výborný“; stupne A a B si rezervujem pre špičkovú kvalitu, resp. klasiku) a na IMDb mu asi dám 7 hviezdičiek z možných 10.