Denník N

Skúsiť porozumieť svetu medzi riadkami dialógu odborníkov

V priebehu uplynulých rokov opakovane zažívame situácie, v ktorých tušíme prítomnosť moci zvrátiť priebeh našich životov nepredvídaným smerom. Tešili sme sa z cesty nahor. Z hĺbky údolia minulosti sme za sebou nechávali pozvoľne stúpajúci chodníček spoločenských vecí, ktorým sme kráčali v upokojujúcom pravidelnom rytme. V našom regióne si ho zvykneme počítať ešte od pádu komunistického režimu. Začiatok pandémie nás ale náhle kolektívne zastavil. Zažili sme neobyčajnú synchronizáciu, v ktorej sa takmer každému bez ohľadu na miesto v spoločnosti rozrušil normálny režim dňa a boli sme donútení improvizovať. Plány sa nám rozpadli na kusy, ktoré nešikovne dodnes zbierame a snažíme sa ich poskladať späť. Nedarí sa nám, tušíme že si musíme vymyslieť celkom novú budúcnosť a z tej starej zrecyklovať iba to podstatné.

Zistili sme, že nepotrebujeme poznať cestu aby sme mohli kráčať

Mnohí sme sa už k starým zvyklostiam nikdy nevrátili, najmä nie k takým ktoré nevychádzali z autentického zdroja. Nebolo ich málo. Pre najstarších z nás to nebol neznámy stav. Už ho v minulosti zažili. Ale väčšina z nás práve v týchto časoch precitla z predtým nespochybniteľného, že seba a svoje prostredie máme po celý čas pevne v rukách. Pandémia nám zo dňa na deň ukázala na prírode odvrátenú stranu a pripomenula, že sme jej pevnou súčasťou. Ani my ju neriadime, akokoľvek to z ľudskej perspektívy tak môže vyzerať. Príroda nemá len podobu zelenej lúky uprostred pokojného letného dňa, ako si ju obvykle vizualizujeme. Je a vždy bola najmä arénou pre boj o prežitie. Napriek tomu sme sa mohli presvedčiť, že náš všestranný vzostup predsa len v dlhodobej perspektíve nie je ilúziou. Tiež nie je náhoda, že ekosystémy v mori a na súši efektívne decimuje práve náš druh.

Hrozba vnútri našej vlastnej biosféry nám stále dokáže spôsobiť veľa ťažkostí. Ale ak sme ochotní pozrieť sa na seba z nadhľadu, predsa len sme už v dvadsiatom prvom storočí zareagovali bezprecedentne rýchlo a zatiaľ sa zdá, že aj správne. Najlepšie ako sme vedeli a mohli. Popri tom sa ukázalo, že za našim pokrokom v prírodných vedách zúfalo zaostávame vo výskume samých seba. Vedecké poznanie spoločnosti a hospodárstva je v porovnaní so schopnosťami ostatných vied o živote prinášať aktuálne relevantné poznatky, ktoré sa dajú prakticky aplikovať v riešení problémov prinášaných dejinami až tragicky nedostatočné. Spoločnosti riadia sebavedomí lídri bez toho, aby v skutočnosti vedeli čo ich rozhodnutia spôsobia. Tak ako sa v minulosti naučili na vedeckom základe liečiť lekári, skôr či neskôr musíme urobiť aj s tvorbou politík, noriem a regulácií, ktorými sa riadime.

Správne uchopenie spoločenskej dynamiky nám zatiaľ uniká tak veľmi, akoby sme ľudskú spoločnosť ako objekt výskumu nemali priamo pred sebou tu na Zemi, dokonca v mierke ktorá nepotrebuje žiadne technologicky náročné inštrumenty. Možno aj to je súčasťou sebaklamu, v ktorom sme schopní kolektívne odmietnuť očkovanie proti tomu istému ochoreniu, ktoré nás len niekoľko mesiacov predtým pripravilo o rekordné množstvo blízkych, susedov, známych, zastavilo chod spoločnosti a začalo ruinovať hospodárstvo. Slovensko je na tom s bilanciou následkov covidu takmer najhoršie v Európe. Dnes už vieme, že jedným z hlavných príčin je hlboká nedôvera k verejným inštitúciám, s ktorou sa akosi dalo žiť za bežných čias, ale v kríze nám veľmi ubližuje a zbytočne znižuje objektívne vysoké šance prosperovať. Mnohí z nás si preto radšej zvolia život v inej krajine.

Vedci dovidia ďalej ako ostatní ale ich obzor je úzky, potrebujeme aby sa rozprávali

Uplynulý rok sme strávili pozorným počúvaním a vnímaním súvislostí. Chceli sme prísť na to, čo všetko sa s nami počas pandémie stalo a ako s jej dedičstvom teraz naložíme. Desiatky cenných hostí nám v rozhovoroch z rôznych perspektív detailne popísali v čom vnímajú intenzívne roky prežité v pandémii oni, ako odborníci a neraz aj ako spoločensky angažovaní ľudia, ktorých práca sa dotýka tvorivého posúvania poznania. Zámerne sme si volili hostí z odlišných vedných disciplín, aby sme dali šancu dialógu, stretu rôznorodosti. Čo ale mali hostia spoločné? Po každom rozhovore sme mali dojem, že sme práve počuli najzaujímavejšiu debatu s výrokmi, ktoré treba určite dostať von do verejného priestoru. Zostávalo dúfať, že intuitívne vyvažovaný výber aspoň približne mapuje realistickú kolektívnu perspektívu živej slovenskej vedy.

Pandémia na Slovensko prišla zo sveta, s ktorým je krajina previazaná viac ako si mnohí vôbec dokážeme uvedomiť. Náš životný štýl, technológie ktoré denne používame, témy ktorými sa zaoberáme, veci po ktorých túžime – všetko prichádza zo sveta, ktorý je v mohutnom pohybe. Pohyb nikto neriadi a nenávratne nás unáša do neznámej budúcnosti. Sú len individuálne a skupinové záujmy, ktoré medzi sebou súperia. Dnes najmä o našu pozornosť, ktorá sa stala cennou obchodovateľnou komoditou presne tak ako to už z konca šesťdesiatych rokoch dovidel Guy Debord. Táto pomerne jednoduchá pravda nie je bohužiaľ ničím upokojujúcim. Nevenujeme sa poctivej kritike stavu nášho sveta unaveného odcudzením. Preto sa do kolektívneho uvažovania o stave a vývoji našich vecí vkrádajú divoké fabulácie konšpiračných hypotéz.

Príliš nám nepomohlo ani to, že svet sa do pandemickej krízy preklopil v ére informačne prepojenej planéty ešte v ranom štádiu, bez zodpovednej regulácie digitálneho priestoru. Prišli sme o filter kvality informácie, ktorú pre nás predtým plnil kurátorský výber dôveryhodných médií. Na kvalite obsahu sa zakladala ich povesť, ktorá sa ťažko a dlho budovala a nemohli si o ňu dovoliť prísť. Doba nám ukazuje aj to, že neplatí ani naivná predstava prvých rokov informačnej éry – čím viac dostupnej informácie, tým lepšie. Personalizovaný výber, ktorý pre nás zatiaľ robia polarizujúce algoritmy sociálnych sietí nie je tou správnou odpoveďou a ešte musíme hľadať ďalej. Digitál ale predsa len nemôže za to, že sa v online diskusiách len hádame a čím ďalej tým viac navzájom nenávidíme. Do telefónov tie slová vyťukávame my, ide to s ľahkosťou, vôbec sa do toho nemusíme nútiť.

Väčšina odborníkov hovorí: nerozvíjame sa bez chýb ale správnym smerom

Vzťahy, komunikácia a spolupráca majú okrem osobnej aj omnoho širšie rozmery. Informačné prepojenie sveta a klesajúce dopravné náklady nám ho v priebehu niekoľkých desaťročí tak veľmi zmenšili, že sme jednak sami začali neustále cestovať kedykoľvek a kam sa nám zachcelo, aj hospodárstvo funkčne prerástlo všetky hranice, ktoré sa v prepojenom svete ukazovali takmer ako imaginárne. Začali sme svet obývať v jeho celistvosti a možno prvýkrát v histórii sme pocítili náznak existencie niečoho ako globálna komunita. Nestratili sa priepastné rozdiely v kvalite života, pretrvali zlovestné neslobodné politické režimy, v medzinárodných korporáciách sme narážali na kultúrne rozdiely medzi kolegami, ktorí začali v reálnom čase spolupracovať medzi kontinentmi.

Pandémia najviditeľnejšie a priamo zasiahla ľahkosť, s ktorou sme boli dovtedy my a medzinárodný obchod v neustále narastajúcom pohybe, načas zastavila ruch. V Európe sme z otvoreného sveta a ekonomických výhod symbiózy s regiónmi, ktoré pre nás dokázali produkovať lacný spotrebný tovar získali nevídaný komfort. No tiež sme za neho zdá sa zaplatili tým, že spolu s prácou, ktorú sme už u nás nechceli vykonávať, stratili krok s existenčne podmieneným tlakom vynachádzať nové cesty k prosperite. Pohyb, ktorý medzi veľkými svetovými regiónmi ani pred pandémiou nebol v žiadnej dlhodobej rovnováhe sa v týchto rokoch zreteľne tiež mení a vôbec nie je jasné, čo z neho vzíde.

Ekonomické a mocenské ambície sa prelínajú a maskujú absurdnou historizujúcou symbolikou. Svet po pandémii sa zdá byť menej bezpečným miestom, v ktorom sa podozrivo dobre cítia staré známe autokratické postavičky, ale my žiadny iný nemáme. Novým pomerom už pol roka v Európe odvážne vzdoruje napadnutá Ukrajina. Nevieme či a ako bude ďalej prebiehať dezintegrácia prežitých medzinárodných pomerov v politickej ani hospodárskej rovine. Zdá sa, že dianie má do činenia s cestou nastúpenou k preusporiadaniu nášho fungovania tak aby bolo po novom podstatne zodpovednejšie k planéte a životu na nej. Desaťročia varovaní o klíme sme nebrali vážne a v súčasnosti už aj v miernom pásme pociťujeme prvé extrémy, na ktoré sme boli vedcami upozorňovaní.

Na klímu u nás myslíme zatiaľ ale len v lete, keď u nás začína byť príliš teplo a sucho, ale rýchlo na ňu zabudneme v ostatných častiach roka keď dôsledky prichádzajúcej katastrofy bezprostredne necítime. Na konci prechodu do klimaticky bezpečnejších pomerov je zatiaľ fiktívne hospodárstvo budúcnosti, ktoré ponechá fosílne zdroje energie nadobro minulosti a životný štýl, ktorý nebude plytvať zdrojmi tak, ako sme robili v posledných rokoch my. Dnes je už jasné, že sme pandemické pozastavenie a novoobjavenú možnosť skromnosti života v opakujúcich sa lockdownoch nepochopili ako príležitosť začať už dnes žiť úspornejšie. Po zrušení bezpečnostných obmedzení sme sa túžili vrátiť k poslednému známemu štandardu a dnes sme opäť prekvapení situáciou. Zdá sa že ekonomické sily, ktoré mimochodom zase raz nikto nepredvídal a zrozumiteľne nekomunikoval podobne ako pri poslednej svetovej ekonomickej kríze, nám to nedovolia.

Digitalizovaná sociálna realita nám ničí inštitúcie, vďaka ktorým prosperujeme

Všeobecný nárast cien spojený s problematizáciou energetického trhu svet opäť nepredvídateľne menia pred našimi očami. Budeme k zmene donútení silami, ktoré svet reorganizujú aj bez toho, aby sme vedeli ako a prečo to vlastne robia. Dôležitosť medzinárodnej spolupráce v energetickej doméne je ozvenou skúsenosti z globálneho manažmentu pandémie, ktorý sa opieral o medzinárodne koordinovaný výskum biotechnológií, kapacity farmaceutického priemyslu a distribučných sietí. Tieto nám v kriticky krátkom čase dokázali dodať dostatok štandardne klinicky overených vakcín takmer naraz a do celého sveta.

Ich skúsenosť s novou mierkou a časom potrebným na globálnu reakciu je určite míľnikom, voči ktorému sa prenastavia naše očakávania aj v iných doménach. Potrebujeme v nich dosiahnuť takú mieru spolupráce ako majú medzi sebou vedci a firmy. Ich výhodou je pozitívna spájajúca vízia, ktorou je u prvých odhalenie dovtedy nepoznaného a u druhých komerčný zisk. Odčítanie a presadzovanie komunitou široko zdieľaných vízií sa ukazuje byť problematickým aspektom cieľavedomého napredovania vo verejnej sfére v ére informačného presýtenia. Sociálne médiá naše postoje vyhraničujú, stavajú nás naproti sebe na navzájom nekomunikujúce brehy.

Akoby sme staré premostenia medzi nimi nechali erodovať a nikto na ich obnove ani stavaní nových už nepracuje. Práve to sa ukazuje ako urgentná úloha, ktorá je pred nami tu a teraz. Riešenie môže mať podobu novej generácie lepších algoritmov, takých aby nevyhovovali len zisku komunikačných platforiem, ale cieľavedome medzi nami rozvíjali vecný dialóg. Mali by sme sa sústrediť na to, aby súčasné technológie prestali ruinovať základy slobodnej demokracie a trhu, ktoré pre náš svet náročne vybudovali ľudia v predchádzajúcich generáciách. Neobetovali toho málo, len v dvadsiatom storočí demokracie vyhrali súboj hneď s dvojicou ideológií. Ponúkali nám slepú uličku maskovanú za skratku do harmonického sveta zbaveného problémov. Dialógu rôznych idealizovaných modelov budúcnosti sa ale nedá vyhnúť, žiadny vlastne ani nedosiahneme lebo za horizontom bude vždy nový.

Modifikovaná sociálna realita, v ktorej sa čoraz menej darí demokratickému výberu do líderských pozícii, je výzvou ktorá súvisí s digitalizáciou všetkých domén kde to je prakticky možné. V pandémii sme sa presvedčili, že tento trend je veľmi silný a destabilizácia v dočasnej kríze ho nebrzdí, práve naopak, ešte ho zrýchľuje. Skokovite sme dokázali vo veľmi krátkom čase prejsť na vzdelávanie, prácu ale aj nakupovanie na diaľku. K starému módu dochádzky do škôl a kancelárii nás fakticky nenúti samotný výkon predmetných funkcií. Súvisí to skôr s nepripravenosťou našich súkromných prostredí a režimov dňa, kde sa v jednom byte dá len veľmi ťažko dosiahnuť súčasne vyučovanie detí, práca rodičov a všetka podporná logistika chodu domácnosti.

Pokiaľ by sme našli nový slobodnejší model s využitím komunitných flexibilných funkčných priestorov, nič už dnes nebráni podstatne voľnejšiemu životnému štýlu, aký by sme si ešte nedávno ani nevedeli predstaviť. Veľmi pravdepodobne v tomto smere nedovidíme možnosti, ktoré našej slobode otvára pozitívne uchopená digitalizácia práce s dôrazom na jej zosilňujúci sa kreatívny aspekt. Ak rutinné činnosti za nás vykonajú stroje a nás život sa v mnohých smeroch odmaterializuje, budúce generácie sa vôbec nemusia mať v porovnaní s nami vôbec zle. Poučenia z prvej generácie zdieľaných služieb a iných digitálnych platforiem môžu priblížiť prísľub kvalitnejšieho života.

Nezamestnáme umelú inteligenciu radšej vedou?

Zárodky otvorenej vedy, ktoré dnes využívame v gigantických databázach odbornej literatúry raz môžu vytvoriť celkom nový spôsob práce v tvorbe poznatkov – založenej na efektívnej spolupráci človeka a stroja. Nelineárny explozívny nárast vedeckej produkcie je už aj v súčasnosti nad ľudskú kapacitu akokoľvek zvedavého výskumníka a to aj vo veľmi úzko špecializovanej oblasti záujmu. Vo vede sa navyše ukazuje, že dôležité inšpirácie sa ukrývajú v priamom a nepravdepodobnom kontakte nepríbuzných odborov, na miestach kam sa odborníci bežne nepozerajú. Dnes nám tieto inšpirácie sprístupňuje náhoda založená na medziľudskom kontakte v mestských kreatívnych štvrtiach, klastroch s intenzívnou prítomnosťou vedy a výskumu. Také sa snažíme budovať a prišli sme už aj na to, že skutone fungujú iba vtedy, ak vznikajú postupne a prirodzene.

Sledujúc dianie v iných sektoroch ľudskej činnosti, práca s inovatívnou rekombináciou existujúceho poznania je zrelá presne na ten typ párovania kompatibilnej dopytu a ponuky na mikroúrovni, akú nám otvorili inde firmy ako Airbnb v ubytovaní či Uber v mestskej doprave. Aj v akadémii bude voči revolučnej vedeckej platforme veľký odpor, ale odhadujeme, že jej prínosy, až konečne vznikne, veľmi rýchlo prevážia nepohodlie pre dnešných zvrchovaných aktérov. Budúcnosť sa s umelo stavanými technickými bariérami otvorenosti, umelo predstieranou exkluzivitou poznania bude musieť vysporiadať a je len otázkou času ako k tomu dôjde.

Predobrazom nech je blesková dematerializácia kultúrnej produkcie, ktorú v podobnej symbolickej rovine ako vedu tiež zastihla budúcnosť sotva pripravenú. Spomeňme si na hudobný priemysel a jeho ešte nedávnu a márnu ambíciu brániť digitalizácii a otvorenému zdieľaniu komunitou. Hudobníci v novej ére neprestali tvoriť, poslucháči neprestali počúvať. Trh, jeho príležitosti aj nároky na tvorcov, obchodníkov a ich produkciu sa zmenili, ale rozhodne nezanikli. Naopak, možno nikdy v minulosti sme nespotrebovali toľko hudby ako dokážeme dnes, keď má každý z nás dostupnú prakticky celú zachovanú históriu nahratej hudby v prehľadnom globálnom katalógu moderných streamovacích služieb.

Predčí to čokoľvek predstaviteľné z doby keď si predošlé generácie hudbu kupovali na fyzických nosičoch. Ak by sme čo len tušili v čom dnes my konáme nepochopiteľne spiatočnícky z pohľadu prichádzajúcich generácií, nevenovali by sme tomu pravdepodobne už ani len kúsok našej energie. Nádej svitá snáď aj v tom, že naše evolučné uspôsobenie nám predsa len dáva prostredníctvom vlastného zdravia signály, ktoré dokážeme rozpoznať. Aj fajčenie bolo dlho normou, ktorú sme tiež dokázali prekonať v záujme ochrany zdravia. Pritom ešte celkom nedávno sa nám mohlo stať, že sme z cesty vlakom prišli domov priotrávení cigaretovým dymom. Už pomerne krátka história vystavenia našej psychiky neľudským nárokom digitalizovaného sveta ukazuje, že rýchlosť technologického pokroku nebude môcť ignorovať limity, ktoré kladie biologické telo a myseľ.

Vo vlastnom zdraví máme citlivý senzorický systém, ktorý stačí začať počúvať

Pomaly ale isto tu totiž máme novú pandémiu, poškodeného mentálneho zdravia. Doba zmien prichádzajúcich v rýchlom slede na nás kladie veľké nároky a zvyšuje napätie v nás aj medzi nami. Zdravie sa možno ukáže byť vhodnou syntetickou doménou, cez ktorú dokážeme pracovať aj s inými vrstvami prostredia okolo nás, ktoré sa pravdepodobne a rýchlejšie než kedykoľvek predtým bude zas a zas meniť na nepoznanie. V sociálnej ani hospodárskej oblasti nedokážeme takmer vôbec relevantne prognózovať. Ilúzia z éry lineárnej fázy socioekonomického vzostupu prestala fungovať.

Prijatie nevypočítateľnosti človeka a jeho vecí nás postupne vedie k preferencii vedeckého prístupu k človeku prostredníctvom konceptu odolnosti. Aj v neustálej premene by sme mali mať čosi v hĺbke nás v takej kondícii, aby sme tieto zmeny ustáli. Na zmeny prostredia sme dobre vybavení, určite najlepšie z našich predkov pretože práve my sme prežili všetky krízy, ktoré si na nás nastražila minulosť. Dnes nás zrádza rýchlosť, ktorou sme sa z ľudskej mierky priestoru a času dostali do rieky akcelerujúcej technologickej evolúcie. Tá nás na jednej strane ženie dopredu, kde sa otvárajú nové vzrušujúce príležitosti a pokroky v minulosti neriešiteľných problémov. Popri tom si ale už dnes vytvárame pôdu pre nové, ktoré majú opäť potenciál poškodiť nás nevedome alebo byť zámerne zneužité.

V slobode sa spája kreativita v pozitívnom smere s tým, že nikto a nič nebráni ani vynaliezavosti v tom ako objavy obrátiť proti človeku samotnému. V tomto sme a zrejme aj navždy zostaneme nepolepšiteľní. Zdravie ľudí a záchrana životov boli v pandémii tak silné aktivizačné motívy, že mali silu zastaviť prakticky všetko ostatné spoločenské dianie. Do kvality života sa premieta všetko, s čím sa stretávame od našich prvých dní. Sme ovplyvnení materiálnym nedostatkom aj prebytkom, láskou od našich blízkych aj jej deficitom. Čo sme okolo seba vnímali, to neskôr dokážeme dávať ďalej. V doméne zdravia človeka, špeciálne mentálneho zdravia, je preto zdá sa nesmierne cenný návod ako so spoločnosťou kráčať ďalej. Len ho musíme začať brať vážne a naučiť sa z neho čítať. Na Zemi dnes žije osem miliárd inteligentných bytostí, s ktorými sa o tom ako sa cítia a prečo vieme rozprávať.

 

Viac informácií na tému „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“ nájdete aj na našom webe.

Slavomír Ondoš, senior analytik projektu „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“

Projekt „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“ T2-2021-021 je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s  Nadáciou otvorenej spoločnosti BratislavaKarpatskou nadáciou.

Teraz najčítanejšie

SOVVA

Slovenská organizácia pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA) je mimovládnou neziskovou organizáciou s celoštátnou pôsobnosťou, ktorej cieľom je podporovať výskum a inovácie na Slovensku. Aktivity SOVVA sa zameriavajú na päť oblastí: • Výskumné a inovačné politiky • Analýzy a hodnotenia • Popularizácia vedy • Prepájanie vedy a spoločnosti • Spolupráca medzi akademickými inštitúciami a priemyslom