Dr. Divnoláska alebo ako sme sa naučili nerobiť si starosti a naučili sa žiť s vojnou

Západné zľahčovanie reality a romantizácia Ruska

Ukázalo sa ako pobaltské štáty a Poľsko mali o Putinovi po celý čas pravdu, keď upozorňovali na hrozbu z tajgy, ale zároveň sa ukázalo ako sa Nemecko a Francúzsko zaslepene mýlili vo svojom strategickom vnímaní reality (minimálne čo sa týka energetickej bezpečnosti).

Povedzme si na rovinu. Ani dnes, presne rok od invázie to nie je výrazne lepšie. Nemecká opatrnosť a francúzske maznanie sa s Putinom, je pretavené do reálií, kde takmer rok trvalo aby dali vôbec povolenie na dodanie tankov na Ukrajinu, ktoré boli vyrobené v Nemecku. Stále sa obávam jednej veci. Ak najsilnejší regionálny hráč takto váha v časoch vojny kedy treba konať, naozaj neviem čo by sa muselo stať aby Berlín pochopil sám a bez nátlaku čo má urobiť. Len na porovnanie, v tomto komentári sa dozviete, že vzhľadom na svoju ekonomickú veľkosť je najväčším podporovateľom Ukrajiny na svete Estónsko, po ktorom nasledujú Lotyšsko, Poľsko a Litva (oproti tomu je Nemecko na 14. a Francúzsko na 21. mieste). Aj naša pomoc v tomto zmysle je neodškriepiteľná, ale dá sa robiť stále viac.

Za posledný rok sme boli svedkami knižnej predlohy Zločin a Trest v priamom prenose. Zločin zažívali Ukrajinci na sebe počas celého roka, ruského útočníka však Trest neminul s obdobnou mierou proporcionality. To, že je tomu tak má za následok najmä to, že sa vojna vyvíja v neprospech agresora a teda Ruskej federácie.

Ruská pýcha (armáda) bola zasiahnutá asi ako nikdy predtým. Sme svedkami kolapsu jedného z najväčších mýtov modernej doby, kedy pred našimi očami sa rúca konštrukt sily ruského medveďa, ktorý nie je schopný (našťastie) ani len preniknúť do susedného hniezda slávika. Ako sa nechal počuť ukrajinský novinár Vitalij Syč v rozhovore pre Denník N, “ak rusom vezmete militarizmus a expanzionizmus, nezostane im vôbec nič.” Už mesiac po invázii, v marci 2022 bolo všetkým okrem Putina jasné, že ťahá za kratší koniec v tomto konflikte.

Jedinou útechou, ktorá by túto potupu zalepila, by bolo ak by si Rusi ponechali Krym. Ak Putin stratí Krym, doma skončil a pochová seba v histórii pod písmenami P (ako porážka) a Z (ako zlyhanie). Aj z tohto dôvodu, je zrejmé, že kľúčová otázka bude čo sa stane s Krymom. Ukrajinci sa ho nechcú vzdať, Rusi si ho nenechajú vziať. Pat? Aj jednu aj druhú stranu čaká prinajlepšom bolestivý kompromis, alebo ešte smrteľnejšia eskalácia.

Čo bude teda ďalej? V spomínanom rozhovore padlo nasledujúce rozhrešenie: “Nedávno som hovoril s nemeckou novinárkou, ktorej starý otec bol v bundeswehre. Vravela mi, že keby Nemci neboli v roku 1945 tak brutálne porazení, tak by v nasledujúcich dekádach v Nemecku nevzniklo pochopenie, že nacizmus bol naozaj zlý. Podľa nej Rusi musia byť brutálne porazení, aby pochopili, akou chybou bol vývoj ich krajiny v posledných dvoch dekádach, ich militaristická rétorika a celá táto invázia. Je ťažké si dnes predstaviť, ako by taká veľká krajina mohla byť tak zdrvujúco porazená. Ale celá Ukrajina dúfa, že vojenská porážka prinesie do Ruska nejakú potrebu sebareflexie…”

Ďalšie scenáre, ktoré prichádzajú do úvahy: militarizácia Ukrajiny bude pokračovať v štýle Izraela, až kým sama nebude predstavovať odstrašujúcu silu alebo sa stane členom Severoatlantickej aliancie, čo by jej asi ušetrilo najviac finančných prostriedkov, ktoré budú potrebné práve na rekonštrukciu zničenej krajiny.

Čo mňa osobne ešte prekvapilo je skutočnosť, že konflikt sa vojensky nepreniesol do okolitých štátov. Možností na eskaláciu bolo veľa, a nezamýšľaných dôsledkov ruského jednania ešte viac (pamätáte na ostreľovanie jadrovej elektrárne?!?). Jedna guľka, alebo “neriadená” strela mohla spustiť taký domino efekt, že konflikt mohol so sebou strhnúť celú katastrofickú lavínu nepredvídateľných situácií. A práve toto je potrebné zvýrazniť. Je evidentné, že Putinov režim si dáva pozor a presne vie kam až môže zájsť. Rusi a Bielorusi vedia kde končí a začína NATO. Nečudujme sa Švédsku a Fínsku ako sa za posledný rok “zrazu” poponáhľali do Severoatlantickej aliancie. A už vôbec sa nečudujeme akou rýchlosťou sa tam ponáhľa Ukrajina. Je to ich jediná svetlá nádej bezpečnej cieľovej stanice.

Jedna vec po roku bojov je istá: tento konflikt neskončí tak skoro, a je vysoko pravdepodobné, že pretrvá do ďalšieho roka. Putin chystá novú ofenzívu, a má ešte stále veľa vojakov k dispozícii, ktorých nebude váhať obetovať na oltár vojny po vzore Stalina. Veľa na tom bude zohrávať úlohu ochota Číny a iných štátov blízkym Moskve jej pomáhať, resp. to akým spôsobom sa budú technicky podieľať na zásobovaní ruského kolabujúceho priemyslu.

To, že moskovská propaganda je vysoko účinná, svedčí aj to, že jej uveril sám Putin. Samotný cár sa nechal totiž oklamať vlastnou propagandou o tom, že Ukrajina je nefungujúci štát, umelý národ s oslabenou armádou a podobné bludy. Ako sa pre Denník N vyjadril Abbas Galľamov, ktorý pracoval priamo pre Putina: “musíte pochopiť, že on si nemôže dovoliť porážku a hlavne nie od Ukrajiny. Mysleli si, že Zelenskyj utečie niekde do USA, ako by to urobili oni. Ako všetci skorumpovaní úradníci. Rusi Zelenského nepochopili. On je herec a oni mu dali svetové javisko, a dali mu aj publikum.” Dlho bol celý svet presvedčený o tom, že Rusko má druhú najlepšiu armádu na svete, ale už po niekoľkých mesiacoch tohto konfliktu bolo všetkým jasné, že má len druhú najlepšiu armádu na Ukrajine…

A čo my? 

Aj my sme si už za ten čas zvykli na vojnu. Zatiaľ síce len v rovine ekonomickej a informačnej, ale aj tá je akýmsi introm pred tou horúcou. Toto je informačná vojna s celým spektrom pôsobnosti a to, čo sa deje v rámci dezinformačných kanálov má za úlohu rozdeliť a polarizovať. Presne na to je zameraná ruská informačná vojna a hybridné operácie: rozdeľuj a panuj. Aj tento terén u nás starostlivo zasieva. Inými slovami sme vo vojne, už veľmi dlho, ale ešte to nie je horúca Tretia svetová, oheň sa ešte nerozšíril do celého sveta. Zatiaľ horí “len” susedova strecha a dvor…

Dezinformačné kampane majú úlohu preháňať a otáčať informácie, a aj malý úspech pre nich je, keď si príčetnejšia osoba nahlas povie, že “to určite nebudú všetko klamstvá”, alebo v slabej chvíli si pomyslí, že “predsa len na tom asi niečo bude pravdy”. A to je presne ten moment, kedy to začína byť nebezpečné a pristupujeme nevedome, ale dobrovoľne na ich pravidlá, pravidlá hry ktorú ovládajú. Pretože keď desiaty krát u nás počujete, že “prezidentka je americká agentka”, ten naratív je tak zodratý z používania, že istá skupina niekde v pomyselnom strede si ani nevie ako raz povie, “niečo na tom možno bude”…

To že kremeľskú propagandu preberajú u nás naši vrcholoví politici, len svedčí o tom, ako je vojna k nám blízko, a najmä, aký kus roboty pred nami stále stojí. Pretože vojna sa preliala ku nám nielen cez hranice, ale aj cez správy a sociálne siete a bude len na nás, či sa necháme podrobiť propagande.

A prečo je aj toto dôležité? Pretože, bude aj na nás ako dovolíme aby propaganda valcovala ďalej u nás verejný diskurz. Pretože aj na tom závaží, koho budeme voliť, a kto nakoniec bude západným partnerom Ukrajincov, či to bude spojenec, alebo len ďalší odpadlík a lá Orbán.

Aj od nás bude závisieť, v akom stave bude Ukrajina o rok pri ďalšom smutnom výročí.

 

Venované pamiatke všetkým obetiam vojny na Ukrajine