O tom, ako ma takmer rozplakala Kira

Komix som podporil ešte pred jeho vydaním v jeho kampani na Startlabe. Po jej skončení mi do emailovej schránky pristál odkaz na stiahnutie. Narýchlo som si ho preletel očami s tým, že sa k nemu vrátim inokedy, keď budem mať viac času.

Ten deň nastal až v deň výročia vpádu rašistických vojsk k našim susedom. Bol som ako dobrovoľník pomáhať na akcii s názvom Slovensko pre Ukrajinu, ktorá sa konala v Bratislve na Námestí Nežnej Revolúcie. Keď som mal chvíľu voľno (alebo som strážil dobrovoľnícky stan), vzal som si do ruky výtlačok komixu. V stane ich bolo veľa, počas akcie sa rozdávali ľuďom, ktorí prišli na podujatie.

Mal som šťastie – komix som nestihol prečítať na jedenkrát, ale vždy ma po pár stranách ktosi vyrušil, že je treba niekde pomôcť. Možno práve to ma zachránilo od toho, aby mi pri čítaní toho smutného príbehu (alebo skôr tých smutných príbehov) začali tiecť po lícach slzy. Ale niekoľkokrát som sa počas čítania musel aj tak zastaviť a nachvíľu sa upokojiť.

Príbeh nie je skutočný, ale založený na skutočných udalostiach (zostrelenie lietadla nad Ukrajinou, začiatok hybridnej vojny v roku 2014, invázia v rou 2022). Slovami dezinformátorov: „To nevadí, že to nie je pravda. Ale mohla by byť!“ A tak si človek číta „rozprávku“ o plyšovej hračke a popri tom premýšľa, prečo je svet taký krutý, že takáto „rozprávka“ vôbec musela vzniknúť.

Raz ma v čítaní vyrušil iný dobrovoľník, pán okolo štyridsiatky. Hovorí: „Ja som ten komix zobral do ruky a po pár stranách som ho musel odložiť, lebo som sa rozplakal.“ Ďalej sme sa v rozhovore nedostali, pretože ktosi spozoroval v dave skupinku ľudí v modro-bielo-červenom oblečení. Bolo treba ísť ukľudniť situáciu, pravdepodobne prišli provokovať a kričať, že Rusko je skvelé a Ukrajina sú fašisti.

Aké ironické, že tí, ktorí by si tento komix mali prečítať najviac, ho do ruky nikdy nevezmú. Taký krutý je svet.