Obeť aj víťaz komunistickej „normalizácie“.

…dopísal sa príbeh jedného z najznámejších Slovákov svojej generácie. Spomínam si, ako som v Rewue svetovej literatúry čítal (cca 16 ročný) scenár filmu Vtáčkovia, siroty a blázni. Bola to skôr poviedka, filmárske detaily mali byť vecou improvizácie (tak to vtedy u Jakubiska chodievalo). Autorom scenára bol Karol Sidon, ďalší fenomén a dôležitá postava Jakubiskovho tvorivého „ja“ (po revolúcii sa stal vrchným pražským rabínom). A koho by v tej dobe nefascinovala nakrátko ostrihaná a do ryšava prefarbená Magda Vašáryová? Stala  sa ikonou doby vykĺbenej z totalitných kĺbov…

„Partizáni vylezte, už je po vojne!“…vykríkol Yorick z korby akéhosi džípu. Na okraji lesa sa zjavila otrhaná postava muža v zimnom kabáte s ruským samopalom cez plece : „Čo to hovoríš?“ Yorick : „Že je už po vojne!“ …muž  neveriacky mávol rukou a  odkríval späť…

Určite si to už nepamätám presne, ale že sa mi vynára aj po  vyše polstoročí – vidno, že oslovila. Boli to signály celkom inak definovanej slobody, umožňujúcej ironické búranie každého kultu. Nad kulty stavala táto generácia  slobodnú kultúru, o ktorej sme súdili, že naplní zmysel našich mladých životov. Ale myslel si toto všetko aj mladík zo Spiša, čo v 60. rokoch stihol „hodiť svoj kameň“ a rozčeriť hladinu  č-s Novej vlny? (našu provinciu v nej zastupovali iba tri mená: Jakubisko, Hanák, Havetta). Z jeho filmov som cítil, že áno.

Do kinematografie Novej vlny vniesol Jakubisko okrem rozčerenia aj slovenskú , presnejšie – východniarsku energiu primordiálneho bytia a dravej, neúčelnej hravosti. Prahu vtedy považoval – ako napísal v spomienkach – len za ranvej svojej cesty do veľkého filmárskeho sveta. Bol na štarte…

…tu sa Jakubiskov osobný príbeh pretína  s tým našim, generačným. Až do osudnej augustovej noci sú všetky tunajšie  príbehy krásnou jazdou  v kabriolete, kde mladí sedia aj na zadných operadlách, dievčatám vejú šály… držte si, kočky, tie krásne klobúky! Ale  okamihom okupácie narazil č-s kabriolet do tupej ocele ruského tanku. Niektorí  po tej zrážke hneď  zahynuli, iní sa zbalili a ušli. Ja som na to druhé mal primálo rokov (16) a navyše ma strhol odpor voči okupácii. Tých prvých desať dní po okupácii si národy Československa  naozaj vládli sami. Ako študenti sme mohli žiť zarovno s dospelákmi : písali sme protestné nápisy, a strhávali, alebo prepisovali smerové tabule. Tlačil som sa všade dopredu, čím bližšie k tankom, aby sme im povedali, čo cítime. Vtedy utekať? Ani nápad! My sme boli predsa doma…a v práve.

Asi aj  Juraj Jakubisko veril, že „to“ sa  už predsa len nevráti… však ľudia by „to“ už  nezniesli.  Ale zmýlili sme sa. Pre každého, kto sám nezažil to poníženie, nech to ostáva navždy varovaním. Pamätajte :  vrátiť sa z minulosti môže skoro všetko, o čom si myslíme, že je navždy preč.  Aj totalitný komunizmus.

……………………………………………………………….

Najdesivejší  bol ten prvý  rok (po okupácii), kedy som videl, ako sa medzi dospelými šírila kolaborácia s pro-ruským režimom „tvrdej reality“. Zo dňa na deň, bola to pandémia morálnej kapitulácie, infikujúcej  čoraz viac myslí. V obchode, v električke, na autobusovej zastávke…  ľudia už hovorili iba o tom, čo práve „zohnali“ (toto sloveso sa vtedy používalo namiesto dnes obvyklého „nakúpili“). Nemohol som vybuchnúť a kričať, či nevidia, ako im Husák a Svoboda otáčajú pravdu na lož.  Mladí sa mohli len zdesene prizerať. Dobre som rozumel, z akého pocitu beznádeje vznikla Palachova iniciatíva „Pochodeň“.  Ale doba sa zvrtla tak náhle, že zrazu bolo neskoro už aj na samovraždy. Pozerajúc v televízii na obraz dlhého, ticho sa posúvajúceho  radu skormútených občanov, vzdávajúcich posledné zbohom sebaupálenému študentovi filozofie Palachovi, necítil som z nich už žiadnu silu, ani nádej. To nebol dav odporu, ani dav hrdého vzdoru. Zostal z nás už iba zástup pozostalých, smútiacich  na pohrebe vlastných nádejí.  Zohnuté hlavy, žiadne transparenty, ani hlasné reči… jeho smrťou bolo dokonané – už nebolo čo dodať. Takto , verejne a bez slov, sa zástup zhodol, že po takejto obeti sme už oslobodení od zodpovednosti. Však čo viac sa dá urobiť?

Vzápätí sa „naši“ predstavitelia štátu, aj tí nedávno  pro-demokratickí,  bez výnimky podrobili vôli Kremľa a stali sa správcami a vykonávateľmi inštitucionalizovaného násilia proti vlastným ľuďom. Táto skúsenosť by nás mala navždy varovať, aká krehká je nádej a sloboda. Ako rýchlo sa do nás vrátil strach. Tentoraz ale to násilie nestálo na ideách nejakých budovateľov socializmu, ale na kariéristoch, čo vsadili na „utilitárnu etiku“ (preložené do slovenčiny : ber, keď dávajú).

Okolo sa rúcali posledné zvyšky „demokratizačného procesu“ , a ja som maturoval. Hoci som vedel, že na  FAMU sa v tých rokoch dostávali najmä  ľudia z praxe, a nie rovno zo strednej školy, skúsil som to – dúfajúc, že ešte nie je neskoro. Ale bolo.

V roku mojej maturity ,1970,  „klec už spadla“. Pedagógovia, pre ktorých mi bola FAMU svätyňou na nebesiach, už z nej boli preč (napr. Miloš Forman už bol v USA, „odídený“ bol aj Milan Kundera). Juraj Jakubisko, talent, čo dokázal za tri roky od skončenia FAMU urobiť štyri filmy, bol pred dokončením štvrtého zakázaný. Aj to sa stalo v roku 1970.

Od  tých čias stáli ľudia ako Juro Jakubisko, alebo Dušan Hanák, ale aj Miro Žbirka alebo hoci Gott, aj Karel  Kryl, alebo Marta Kubišová a Helena Vondráčková (atď. atď.) pred veľkou križovatkou  svojich životov. Zo „zlatých šesťdesiatych“ si priniesli nošu talentu, popularitu a slávu, aj naštartované kariéry. Sprvu ich komunisti nechali na pokoji  a na čas celá kultúrna obec uverila, že slávnych nebudú prenasledovať.

Ale komunisti si nechali čas a postupne uťahovali šrôby. Mali v pláne ukázať aj – a najmä – „súdruhom z kultúrneho frontu“, že niet takého talentu, ani takej popularity, ktorú by Strana nemohla zničiť.  A filmári? Tí boli u nás odjakživa  rukojemníkmi moci. V tom roku 1970 už z obrazoviek , filmových plátien a z pódií mizli mnohé známe diela. Do zabudnutia mali ísť  aj kultúrne ikony 60.rokov, čo sa nepokorili okupácii (vrátane socializmu kedysi  tak fandiaceho Jana Wericha).  Zakázali aj nádejnú hviezdu č-s filmu – Juraja Jakubiska. Bol si plne vedomý, že v totalitnom štáte nemožno natočiť nezávislý film. Spisovatelia boli na tom o čosi lepšie, mohli písať „do zásuvky“  (až neskôr „objavili“ samizdat). Aj výtvarníci mali šancu,  že s určitou dávkou odvahy môžu pozývať na bytové výstavy aj diskusie. Ale bieda a depresia „normalizácie“ padla najmä na divadelníkov a filmárov.  Cez dlhý proces komunistického dozoru a rôznych „schvaľovačiek“ nebola šanca prepašovať žiadne nepovolené posolstvá (ako sa dali, improvizáciou, vniesť ešte aj do divadelných predstavení).

Komunisti považovali filmovú a televíznu tvorbu za svoje hlavné mocenské nástroje. Preto po roku 1970 vznikal každý film aj každá televízna inscenácia pod ostrým dohľadom Strany a politickej polície. Filmy si pred ich verejnou premiérou často prekontrolovali ešte aj najvyšší papaláši režimu: užívali si pocit absolútnej nadvlády nad známymi hercami a filmármi.

…………………………………………………..

Ako prežil Jakubisko  nástup kolaborantského režimu, nazývaný eufemisticky „normalizáciou“ ? Režim ho najprv vyhnal z Prahy a ako „závadový“  smel robiť iba  dokumenty  na Kolibe. V mene filmárčiny sa podrobil a „vyrábal“ krátke filmy podľa režimnej dramaturgie. Mali výrečné názvy:  Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1974), Výstavba tranzitného plynovodu ZSSR, NDR, Západná Európa (1974), Filmy v mesiaci ČSSP (1976), Dožinky ’77 (1978) …

V roku 1977, po podpise petície, čo vošla do našich dejín ako  anti-Charta, mu dovolili vziať zahraničnú produkciu, v ktorej ukázal, že ešte nezabudol remeslo: Bubeník Červeného kríža (1977). Začala iná etapa jeho príbehu. Búrlivák Jakubisko sa naučil podriadiť sa moci…

S hraným filmom sa J. Jakubisko smel vynoriť až po desaťročnom zákaze (pričom ale všetky jeho filmy zo 60.rokov aj potom ostávali  tzv. v trezore… aby nik nezabudol, že „Poučenie…“ stále platí). Na stôl mu položili motív filmu „Postav dom a zasaď strom“. Bol pro-režimný a Jakubisko sa ten námet pokúsil „nenápadne“ scivilniť. Film to o čosi vylepšilo, ale čoskoro išiel do trezoru aj ten.

Je dôkazom sily kultúry, aj vytrvalosti stále ešte mladého tvorcu, že sa aj po tomto dištanci pozviechal a vytvoril prinajmenej dva dlhometrážne filmy, ktoré sa dostali do zlatého fondu našej kinematografie.

…………………………………………………….
Jakubisko nebol iba obeťou režimu (ako ňou boli iní  nadaní filmári jeho generácie, Dušan Hanák a  Elo Havetta). V druhej polovici 80.rokov sa ocitol na opačnej strane barikády, kde si rátali úspechy tí, čo sa „normalizátorom“ podrobili a urobili morálne kompromisy.

Nie je, našťastie, na mne, aby som skúmal závažnosť, či naopak, bezvýznamnosť tých kompromisov, čo urobil Jakubisko. Je ale potrebné povedať – najmä pre mladších, čo ľahko súdia  – že každý z nás, čo sme žili v totalite, robil s režimom nejaké kompromisy. Kto  po rokoch tvrdí opak, klame. Otázna nie je existencia kompromisov, ale ich miera a ich  dôsledky.

Kto by posudzoval mieru závažnosti niečích ústupkov, musel by sa oprieť o výskum a posúdenie onej mizernej éry, ktoré chýba. Celá éra nášho veľkého, kolektívneho poníženia – normalizácia –  sa hneď po Nežnej stala národným tabu. Ja som v trochu špecifickej situácii, pretože práve môj osobný príbeh kuriča-disidenta , ktorý v mene zápasu o svoju osobnú slobodu oklamal ŠtB –  sa stal témou mnohého moralizovania a posudzovania. Možno som  v istej dobe poslúžil verejnosti ako jej zástupná obeť. V tej slovenskej chudokrvnej , ba skoro žiadnej diskusii o vine a treste, potom to moje poníženie akoby vystačilo. Väčšina národa bola za zbabelé mlčanie o normalizácii – a tak máme mlčanie.

Jakubiskovi normalizácia zobrala veľké , asi naozaj aj medzinárodné , šance – ale  súčasne sa nemôže považovať za iba porazeného,  ani za iba poškodeného.

Paradoxne – boli to práve cenzori, kto ho  zahnal k rozprávkam a historickým filmom . A tak sa Juraj Jakubisko, čo sa im podrobil,   nie iba udržal pri svojej životnej láske – pri filme – ale natočil dva , slovenskou verejnosťou obľúbené, filmy. Jakubiskov životný príbeh sa tým zaradil ku jedinečným príbehom druhej polovice XX.storočia, príbehom veľkého talentu, ktorý  najprv okupácia tvrdo zrazila z  jeho ranveje na zem. No Jakubisko sa ani potom neodvážil stať odporcom režimu – čo i len tichým. Jakubisko  hľadal iba jedno : spôsob, ako sa dostať späť ku filmárskej tvorbe. Bolo to zbabelé? Urobil chybu?

Nebol som sám, kto v jeho filmoch celé roky hľadal – a nenachádzal – tú rebelskú odvahu ku pravde, pre ktorú ho komunisti zakázali na konci 60.rokov. Chápal som  to tak, že Jakubisko  sa skutočne vzdal opojnej emócie, akú v 60.rokoch vzbudzovali pojmy ako  národ, sloboda, pravda,  dobro, hrdinstvo … Jakubiskovi sa stali  natoľko sprofanovanovanými, že sa z nich začal viac menej vysmievať.

Jeho umeleckou odpoveďou bol útek do marquézovského sveta, v ktorom sa každé zlo, poníženie aj smrť dajú relativizovať  ako súčasť večného kolobehu bytia. Ale napriek tomu, že  Jakubisko 80. rokov opustil mladého Jakubiska,  nedokázal byť  slepým a hluchým ku tragédii  svojej generácie. Aj vo  „veselých“ až cirkusantských segmentoch jeho spektakulárnych filmov z 80. rokov zaznievajú spodné tóny smútku. Mnohé groteskné scénky nesú podtext osobnej tragédie.

Ak sa raz v slovenskej  spoločnosti nájde odvaha  hovoriť o našom kolektívnom zlyhaní po roku 1970 , príbeh Juraja Jakubisko bude do tej verejne debaty určite  patriť. Jakubisko tak  patrí k tvorcom, ktorým totalitná éra zobrala ilúzie ale výmenou za ponižujúce  kompromisy vytvorili diela, ktoré si aj po rokoch radi spievame (Gott a Vondráčková… alebo  Žbirka a Elán) a filmy, ktoré považujeme za zlatý fond našej kinematografie.

Jakubiskova šanca vykĺznuť z politickej kliatby späť na výslnie nadišla v dobe, kedy č-s komunistický režim potreboval ľudí, čo vedeli na Západe zarobiť „tvrdú menu“ . Jakubisko sa už v 60.rokoch zoznámil s nemeckými producentami. V momente, kedy mu režim dal šancu, vybral pre  Beta-Film Mníchov dobrú literárnu predlohu, aj mimoriadnych hercov. Vďaka tomu v Tisícročnej včele uletel dozorujúcim režimistickým cenzorom do takej výšky, aj šírky, kam ich režimné mysle nikdy nesiahali. Vďaka tomu úniku vieme dnes Tisícročnej včele odpustiť aj tých pár  ideologických alúzií , čo obsahuje. Viac ich v knihe nechcel ani spisovateľ Peter Jaroš, preto dej skončil  v dobe prvej svetovej vojny.

Jakubisko sa týmto filmom dostal , tak som to vnímal – do Válkovej „chránenej dielne“.  V porovnaní a bežnou produkciou socialistického filmu bola Tisícročná včela elitným, civilným filmom. Súčasne v nej Jakubisko vycítil prebúdzanie sa záujmu verejnosti o národnú reflexiu,  vrátane otázok, odkiaľ a kam to ako národ kráčame?

Druhým jeho veľkým filmárskym úspechom bola „zabudnutá“ rozprávka bratov Grimmovcov (v predlohe „Pani Zima“). Tú si objednal nemecký producent, ale Jakubisko vyčaril zo škaredého káčatka labuď : Perinbabu. Práve ďalší diel Perinbaby, ktorý je pred strihačským finále,  sa stane posledným jeho dielom („Perimbaba -Druhý príbeh“ bude mať premiéru o cca dva mesiace).
…………………………………………..

O Jakubiskovi sa pestuje obraz, že bol slovenským Fellinim. Ale tento veľký taliansky filmár by iste uznal, že životný aj autorský príbeh Juraja Jakubisko sa odvíjal v neporovnateľne nepriaznivejších podmienkach. Jakubiskova „permanetná radosť“ bola iba predstieraná, vnútorne tragická, občas až kŕčovitá . Dokáže vzbudiť údiv, ale neprináša  felliniovskú istotu o nadvláde láskavého zázračna, ako nepochopiteľného a predsa stabilného  poriadku pozemského  života.

Fellini , narodený  v pokojných dvadsiatych rokoch v prímorskom letovisku  Rimini mal vskutku malebné detstvo, z ktorého si odniesol obrazy ľudí, čo sa môžu javiť ako bizarní, ale vnútorne sú krásnymi ľuďmi (Julietta Masini je iba jednou z týchto, napospol očarujúcich a láskavých postáv).

V porovnaní s Fellinim  sa Jakubisko narodil v biednej podhorskej dedinke (1938), v napätých časoch pred vypuknutím II. svetovej vojny. V prvých desiatich rokoch život zažil rozpad ČSR a vznik slovenského totalitného  štátu, v ktorom  začal chodiť do školy. Zažil vojnu aj Povstanie, vyháňanie Židov, aj obnovenie ČSR. Aj nasledujúce mesiace opäť vyháňanie spišských Nemcov. Ešte kým dosiahlo toto chlapča  desať rokov, komunisti  nastolili diktatúru.  A tak – hoci sa expresivita oboch režisérov, Felliniho aj Jakubiska iste inšpirovala marquézovským vesmírom imaginácie (vrátane epopeji „Sto rokov samoty“), to, čo si odniesli z detstva do vlastnej tvorby je zásadne iné. Zatiaľ čo  jeden si odniesol z detstva  plnoštíhle ženy, tancujúce na morskej pláži (vo filme Cesta, napr.), ten  druhý tance zubatých smrtiek, stále číhajúce zlo a násilie.

Ak už pri Jakubiskovom odchode ho mnohí porovnávajú s Fellinim, nezaškodí si položiť hypotetickú otázku, čo by asi bolo z  Felliniho, ak by ho v jeho vlasti po prvom filme na desať rokov zakázali? (bez možnosti odísť inde) . Alebo  ak by aj potom smel filmovať iba za cenu ponižujúceho sa podrobenia  moci (anti-Charta), večne pod dohľadom ideologickej polície?
…………………………………………………..

Náraz nášho krehkého kabrioletu do panciera ruského tanku , zažil  každý občan č-s štátu v ten istý deň. Ale  životné osudy  „účastníkov nehody“  sa vzápätí rozprskli všetkými mysliteľnými (aj nemysliteľnými) smermi. Vzniklo 14 miliónov osobných ciest a nezaručených receptov, ako zvládnuť život v totalitnom a okupovanom štáte, ktorý realita rozdeleného sveta odsúdila na večne upadajúce  status quo… a škody, ani naše vnútorné problémy , spôsobené ruskou okupáciou a aj našou  20 ročnou rezignáciou  za „normalizácie“, nezmizli pádom totality. Ani pre Jakubiska to neboli  ľahké roky. Mal slobodu, ale všetko už bolo iné.  Verím, že  raz jeho žena Deana opíše príbeh Juraja Jakubiska tak pravdivo, akým naozaj bol.
…………………………………………………..

To čo mohol na svojom príbehu  života napísať samotný Juraj Jakubisko, to je dopísané.   Žil v ťažkej dobe a väčšinu života  (50 rokov) bol filmárom v totalitnom štáte. Verím, že ak by mohol , sám by zrežíroval a objasnil skutočný Jakubiskov životný príbeh… vrátane jeho nadbiehania Ficovi (prezidentské voľby). Bola by to iste jeho najdramatickejšia  story, pojednávajúca „o mladom búrlivákovi čo dobil Prahu, ale potom sa musel prebíjať jej normalizačným bahnom“ a keď ruskí okupanti odišli,  tak „aj bahnom postkomunistického , mafiánskeho kapitalizmu“.

Ale  Jakubisko takýto film o svojej vlastnej ére už – žiaľ – nevytvorí. Posledným jeho novým filmom, čo bude mať premiéru až po jeho pohrebe, bude druhý diel rozprávky o Perimbabe.  Už navždy ostanú sklamaní  tí, čo ako ja chodili na porevolučné  Jakubiskove filmy v nádeji, že raz aspoň   v jednom z nich režisér nadviaže na svoje vízie z konca  60.rokov. Nakoniec sme si museli priznať, že kým sa tento búrlivák dočkal slobody, zostarol a zmenili sa jeho priority, aj vyhliadky, že filmári budú meniť svet.  Stratil sa etos ľudskej slobody, aj špecifické české vnímanie kultúry ako „zástupnej spásy“.  V Jakubiskovom zornom poli  po Nežnej už ostali len „rozprávky a historické filmy“, ako mu to kedysi predurčili komunistickí cenzori.

Vďaka, že nám ich zanechal – najmä ak to vnímame v slovenskom kontexte –  je to úctyhodné filmárske dielo. Hoci , tak ako u každého veľkého tvorcu, aj táto pozostalosť obsahuje aj  diela, čo vznikli  len ako východisko z núdze. Po rokoch z nich ostane v kultúre len to, čo si to zaslúži.

Jakubisko je už tam, kde ho s krásnym úsmevom čakala Julietta – Perinbaba, a iste aj jej manžel, Federico. Nech ich umelecké dielo, aj dobré príklady z  ich  životov, povzbudzujú a oduševňujú nás, aj všetkých budúcich.

Odpočívajte v pokoji.