Štyri ročné obdobia a štyri príbehy, ktoré sa odohrávajú na brehu jednej rieky. Ich pominuteľnosť a krásu zachytil taliansky maliar Alessandro Sanna. Nádherná kniha bez slov pre malých i veľkých, kde je takmer štyristo akvarelových obrázkov zoskupených formou komiksových panelov.
Po otvorení knihy Řeka sa pred našimi zrakmi odvíjajú štyri rôzne príbehy na pozadí meniacej sa prírody od jesene do leta na brehoch rieky Pád. Začiatok každého ročného obdobia otvára krátka báseň, ktorá akoby navodzuje atmosféru, „príchuť“ každého obdobia a približuje autorov zámer. Nemá poetika podčiarknutá akvarelovou technikou nás sprevádza po krehkej zemi komiksovej poézie a núti nás premýšľať nielen o strastiach či osobných smútkoch, ale aj o krásach, zázrakoch života a samotného bytia.
Rieka býva často metaforou života, putovania, plynutia času, dozrievania. Podobne aj tieto štyri prechádzky ročnými obdobiami, ktoré nestavajú na deji či zápletke, ale skôr na pocitoch, dojmoch, nás svojimi nemými obrazmi prevedú nielen meniacou sa krajinou, ale aj vnútornými obdobiami každého z nás. Na ceste postretnete muža na bicykli, ktorý počas povodní pomáha ľuďom, v zime sa stanete svedkami narodenia teliatka, na jar vás dojme sobáš mladého páru a v lete vás očarí stretnutie maliara s tigrom, ktorý utečie z cirkusu.
Zima
V zimě se tu závany vlahého vánku mísí s mrazivou mlhou
a v zastřeném odpoledním světle se obrysy rozplývají.
Autor Alessandro Sanna (1975), držiteľ mnohých ocenení a jeden z najvýznamnejších talianskych ilustrátorov súčasnosti, venoval projektu niekoľko rokov a je to preňho veľmi osobný počin, ako sám uvádza v doslove knihy: „Tomuto putování jsem zasvětil několik let, během nichž jsem postupně střádal střípky pohledů a pátral po zázracích pohřbených v čase.“
O akvareli sa zvykne hovoriť, že je jednou z najťažších techník, keďže pri práci je veľmi dôležitá opatrnosť, opravy nie sú možné a umelec si tak musí vopred dobre premyslieť, čo bude tvoriť. Pokazené miesto sa môžete pokúsiť opraviť štetcom a čistou vodou, miesto vysušiť a začať odznovu. Môže existovať výstižnejšia technika pre knihu, ktorá symbolizuje život, jeho plynutie a všetko, čo so sebou prináša?
Pred mnohými rokmi ma na jednej pohľadnici oslovil citát od Ludwiga Wittgensteina: „Hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta.“ Od doby, keď som ho prvý raz zazrela, mi pri mnohých príležitostiach, kedy mi jednoducho rodná slovenčina nestačila, napadol už mnoho ráz. Život, naše myslenie, skrátka všetko spojené s človečenstvom a jeho bytím, prináša momenty, situácie, príbehy či myšlienky, ktoré ak chceme zaodieť do slov, sa hľadajú len veľmi ťažko, ba niekedy asi ani neexistujú. Naše srdcia ich zúfalo túžia vysloviť, pomenovať, no zároveň vieme, že by akýmkoľvek opisom, slovami stratili na svojej hodnote, ich čaro akoby zmizlo nenávratne preč. A v týchto chvíľach je najlepšie, ako povedal už raz citovaný Wittgenstein: „O čom nemožno hovoriť, o tom sa musí mlčať.“
