Denník N

Kodifikačný či nekodifikačný? To je otázka

Ilustračné foto – Gerd Altmann/Pixabay
Ilustračné foto – Gerd Altmann/Pixabay

Jeden z facebookových komentárov na môj včerajší otvorený list podotkol, že je to práve a iba nové, 5. vydanie slovníka KSSJ, ktoré má dnes spomedzi slovníkov status „kodifikačnej príručky“. (Ako sa dá vyčítať zo stránky JÚĽŠ, k tejto zmene došlo podľa všetkého 30. apríla 2021. Oprava z 2. marca 2023 vďaka facebookovej diskusii: JÚĽŠ neuvádza dátum zmeny správne – k zmene došlo už 15. marca 2021 vyhlásením ministerky kultúry Milanovej.) Tu moja reakcia.

Mal som v otvorenom liste použiť zreteľnejšiu formuláciu než podmieňovací tvar „ak by nemal“.

Pre mňa je pointa, že mi nezáleží na tom, či nové vydanie KSSJ visačku „kodifikačný“ má alebo nemá. Aj keby ju nemalo, poslal by som obom inštitúciám tú istú prosbu, akú som včera poslal.

Pre mňa je rozhodujúce renomé vydavateľa slovníka, resp. autorského kolektívu – nie „štátna visačka“, a z tohto hľadiska pri 5. vydaní KSSJ niet čo riešiť.

V Británii sa neriadia (prednostne) slovníkmi z Oxfordu a Cambridgeu, v USA Websterovým slovníkom, v Nemecku Dudenovým slovníkom preto, lebo im to prikazujú premiér Sunak, prezident Biden a kancelár Scholz. Tie slovníky si vydobyli renomé vďaka svojej tradícii siahajúcej storočia (!) dozadu a zatieňujúcej akúkoľvek aktuálnu politickú garnitúru.

Ak sme sa celé desaťročia (od roku 1987!) vo svojej jazykovej práci riadili prednostne slovníkom z autorskej dielne (prevažne) trojice profesor Kačala – Dr. Pisárčiková – Dr. Považaj, je samozrejmé, že nás bude zaujímať, ako svoj slovník zaktualizovali v roku 2020.

No ak to poviem drsne, pre mňa je v roku 2023 visačka „kodifikačný“ len „prázdne zaklínadlo“. Pre moju jazykovú prácu nemá žiadny praktický význam. Možno preto, lebo typicky nepracujem s právnymi dokumentmi, pre štátne orgány – a som presvedčený, že v slobodnej krajine musí byť v neúradných kontextoch daná sloboda narábania s jazykom.

Štát a právne predpisy nemajú ľuďom (a masmédiám) čo prikazovať, ako majú používať jazyk v neúradných kontextoch. Ešte pri RTVS či TASR by sa to možno s prižmúrením oka dalo akceptovať, keďže sú to masmédiá financované štátom.

No ani rozumný štát by nemal mať ambíciu direktívne zasahovať do spontánneho jazykového prejavu. Živá reč – či už hovorená, alebo písaná – nie je úradný dokument a ani nápis vo verejnom priestranstve, od ktorých možno právom očakávať, že budú v súlade so štátnymi predpismi.

V iných, neúradných kontextoch treba „štátny jazykový dirigizmus“ odmietnuť.

Slobodní občania sa v neúradných kontextoch „kodifikačnými“ jazykovými príručkami vždy môžu inšpirovať, ideálne sa nimi aj riadiť, ale nemusia ich slepo poslúchať.

Najmä nie vtedy, keď alternatívou, ktorá sa im ponúka, je najnovšie lexikografické dielo z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra.

Skôr sa čudujem tým kolegom a kolegyniam z brandže, ktorí visačku „kodifikačný“ (v predslove k 5. vydaniu KSSJ sa vyskytuje aj podobné zaklínadlo „normatívny“) považujú za niečo zásadné, že im neprekáža dnešný stav – teda že sa nové vydanie KSSJ nedá ani kúpiť na papieri, ani nie je dostupné online. Skôr od nich by som očakával, že budú obe inštitúcie bombardovať apelmi, aby nové vydanie KSSJ urýchlene sprístupnili širokej verejnosti, ak už ide o takú (vraj!) zásadnú vec. To, že také apely nepočuť, mi je najlepším dôkazom, že pre bežnú jazykovú prax je visačka „kodifikačný“ nepodstatná.

Navyše šípim, že aj najnovšie vydanie KSSJ bude zrejme často v rozpore so SSSJ – možno aj pri tých slovách, ktoré som uviedol v otvorenom liste. Asi aj najnovšie vydanie KSSJ naďalej označuje slová kľud či krabica za „nesprávne“ či „subštandardné“, však?

Ak je to tak, už sa tej voľbe nebude dať vyhnúť: každý z nás si bude musieť vybrať, či v prípade rozporov medzi slovníkmi dá vo svojej jazykovej praxi prednosť najnovšiemu lexikografickému dielu od JÚĽŠ (teda SSSJ), alebo sa naďalej bude „úzkostlivo“ pridŕžať klasifikácií slov zo slovníka KSSJ od kolektívu dnes vyše 80-ročných autorov, a to len preto, lebo ich slovník má naďalej visačku „kodifikačný“.

Za seba hovorím, že v prípade rozporov medzi slovníkmi by som mal tendenciu preferovať skôr SSSJ. No to neznamená, že by som ho preferoval v každom jednotlivom prípade. Už dnes sa mi zdá, že niektoré slová sú lepšie, zreteľnejsie definované v jednom slovníku, iné slová zasa v druhom, a zase iné slová môžu byť najzrozumiteľnejšie definované dokonca v prastarom slovníku SSJ, hoci ten už dávno nie je ani aktuálny, ani „kodifikačný“.

Považujem za svoju „povinnosť“ v každom spornom prípade nazrieť podľa možnosti do oboch slovníkov (prípadne aj do ďalších, hoci nie „kodifikačných“ jazykových príručiek) a až na základe toho urobiť v spornej jazykovej otázke svoje rozhodnutie.

Nepovažujem to však za svoju „povinnosť“ až do tej miery, aby som si utekal kúpiť papierovú verziu nového vydania KSSJ, a to ani keby sa dalo kúpiť v prvom kníhkupectve na rohu.

Som presvedčený o tom, že ak autorom slovníka, resp. jeho vydavateľstvu, na visačkách „kodifikačný“ či „normatívny“ záleží do tej miery, že práve na základe týchto visačiek považujú svoj slovník aj v roku 2023 naďalej za ten najdôležitejší, smerodajný pre jazykovú prax na Slovensku, má byť zasa ich „povinnosťou“ urobiť maximum pre to, aby bol nový slovník ľahko dostupný širokej verejnosti.

Nie nevyhnutne zadarmo, ale ľahko dostupný – a to v roku 2023 jednoznačne znamená aj dostupnosť v elektronickom formáte.

Aj keby sa nové vydanie KSSJ dalo kúpiť na papieri v každom kníhkupectve, nepovažoval by som ho za „ľahko dostupné“, kým nie je k dispozícii aj v elektronickej podobe. (Dôvod som uviedol v otvorenom liste.)

Ak niektorí autori či vydavateľstvá slovníkov odmietajú ich sprístupnenie v elektronickej podobe, sami takýmto postojom vyvracajú tézu, ktorá im iste leží na srdci najviac: že ich slovník je relevantný pre dnešnú jazykovú prax. Veď koncipovanie textov dnes prebieha takmer výlučne v elektronickom prostredí.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.