Denník N

o zelenej Nádeji

keď sa topíš a na dohľad žiadna zem

 

malý ryšavý sympaťák s okuliarmi

v deň, keď prišiel,  nebol v zaťatej mĺkvosti ochotný  čo i len rukou pohnúť a prezliecť sa do teplákov. sedel na posteli a päste stískal do belava. nereagoval ani na reset, ani na off, ani na pohladenie.
ani na objatie. nechuť k dotykom je jeden zo signálov porúch autistického spektra.

hrdina i sedemrazy za deň pošpinil gatušky, lebo som po ňom niečo chcela. trestal ma takto s chladnou tvárou bez jediného slova. tak, ako bol zvyknutý reagovať na požiadavky doteraz.

lenže musel pochopiť, že sa musí sám dať do poriadku a všetko po sebe upratať. pochopil za pár týždňov.

neskôr už s úsmevom stačilo povedať:

PRÍČINA – NÁSLEDOK :)

a vedel, že má zamakať.

to už poznám, pár takých detí som zažila.

za poeticky znejúcou skratkou ODD sa skrýva opozičnícka porucha správania s rôznymi jej prejavmi:
taká mozaika nepríjemných neprestrelných brnení, za ktoré dostať sa – môžete iba pomaly a určite iba dobrým slovom.

ale v septembri, keď dostanete desať i viac nových, je to preťažké…

pretože každý z nich má viac ako jeden problém, takže združené ťažkosti zafixované rokmi nevhodných výchovných postupov  a náročná adaptačná doba – robia z prvých spoločných týždňov takmer neznesiteľný stres.

stávala som po takom bežnom dni o deviatej večer pod tmavým mostom a čakala na prípoj domov.

roztrasená a často vzlykajúca nahlas, lebo ma tam zvyčajne nemohol nikto počuť. muselo to von.

ja viem: počul ma Ten, čo pozná mená všetkých hviezd.

ale nezjedený chlebík na večeru – ostal znova v taške nedotknutý, veď výhra je, ak sa pri nich prvé mesiace vôbec napijete.

.

a tak keď mi za okuliarmi tvrdý pohľad osemročného chlapca bez slov kričal do tváre, že ma DO SEBA nepustí, že so mnou zatočí tak ako s mamou, že nebude! robiť ani máčny máčik z toho, čo poprosím…

vedela som, že začnem znova stavať Ostrov

viete, ako sa stavia Ostrov uprostred beznádejného oceánu?

.
to musíte nájsť na mape krajiny, ktorú všetci ostatní označili za tmavú a ťažkú, aspoň

jeden jediný svetlý bod.

i keby to mali byť hoci pehy na jeho nose :)

a na tom  svetlom bode začnete holými rukami stavať.

každý spoločný okamih pridávate viac a viac pevnej zeme sebahodnoty – dieťaťu, ktoré o sebe doteraz počúvalo, že je zlé.

(nie všetky deti však kognitívne dokážu spracovať aj dobré výchovné vedenie a naopak: aj rozumovo zdatné dieťa zdeptá dospelý tým, že ho nálepkuje)

preto ľahko uveria svojej BEZcennosti.

z maličkých vecí storazy opakovaných sa tak stalo zlé – a z tisícich  maličkých vecí znova opravených – sa to môže jedného dňa zmeniť k lepšiemu.

uveriť, že mám hodnotu

tento proces uzdravenia trvá väčšinou rovnako dlho, ako dlho trval ten deštrukčný. nie, nie  je to okamih spásy, ale v jednom okamihu sa môže začať :)

keď malý ryšavý zbadal môj svetlunkozelený diár, rozžiarili sa mu oči:
-aj ja mám veľmi rád zelenú farbu!

vedela som, že toto je prvý kamienok na našu stavbu.

tak náš ostrov bude mať svetlozelenú vlajku! :) pomyslela som si, a pomaly opatrne chytila špagátik, na konci ktorého bolo priviazané srdce červenovlasého chlapca.

išlo to pomaly, ale dobre.
ako červená líštička malého princa, môj červenovlasý chlapec začal spolupracovať, keď som príliš netlačila a dala šancu na čestný únik zo situácie.

boli aj chvíle, ked by som ho najradšej pretrhla. napríklad, ked uprostred trmy-vrmy, v najväčšom časovom vypätí to opäť urobil. najlepšie, keď treba niekam ísť.

nedovolila som ostatným, aby sa mu vysmievali. každý kto tu je, má nejaký problém.

tak som ho po siedmy raz za deň odprevadila do kúpeľne so slovami:
-urob to ako sme sa učili a potom sa čistý ponáhľaj za nami.
budeš nám chýbať :)
a k tomu úsmev, ktorý zachoval jeho dôstojnosť. oddeľovať dieťa od jeho nepríjemných skutkov. teória ľahká, prax tvrdý chlebík.

po chvíli sa vrátil pokojný.

časom tieto prejavy takmer vymizli, ako sa uistil o svojej hodnote a pevných pravidlách.

ale vlny mora niekedy divoko bili na ten malý pomyseľný kúsok zeme, na ten jediný kus istoty, kde sme sa spolu utiekali.

ako sa každý deň ostrov zväčšoval, stával sa viac bezpečným a dokonca tam mohli zakvitnúť aj stromy :)

z chlapca, ktorý takmer nekomunikoval a robil obštrukcie, sa stal usmievavý filozóf, ktorého hlášky pri večernom čítaní v kruhu – ma držali nad vodou.

.

keď končil jún, vraveli sme si, že po prázdninách sa na seba budeme veľmi tešiť.

ale po desiatich rokoch strávených s malými deťmi som bola preradená k ôsmakom.

že mi to bolo ľúto, je slabý výraz.

často som stretávala na chodbe oproti idúcu skupinu malých. z nich niekoľko ešte pred letom so mnou dýchalo jeden vzduch, jeden príbeh. dvihli sa rúčky, objali, pošepli slovko, pýtali sa prečo už nie som s nimi.

-možno sa mám niečo nové naučiť, lásky

.

a tak jedného dňa ma v jedálni chlapec so zeleným tričkom pristavil:
-môcť tak byť ešte jediný deň s vami!

toto počuť je viac, ako celá mizerná výplata

je to nádej, že tých tristo ťažkých dní spoločnej práce – nechalo náš zelený ostrov živý.

ja verím, že bude už len rásť.
často v septembri, keď je to ťažké, opakujem si Nádej.

aj ja som bola malé problémové dieťa. taká pipi dlhá pančucha, večne roztrhané gate, večne s chlapcami, večne zabudnuté domáce úlohy a pehy na nose.

v tých dobách mi jeden jediný človek povedal, že som krásna a dobrá a ja som tomu uverila, i keď všetci ostatní vrátane učiteľky mi tvrdili niečo iné.  a na tom malom ostrovčeku uprostred mora som pochopila,

že sa raz naučím plávať

k iným ostrovom
priniesť Nádej

 

„človek sa vo svojich činoch riadi tým,   čomu verí o svete a sebe samom“
doc. emil komárik

 

 

 

Teraz najčítanejšie