Svätopluk, ktorý rozhádal bratislavskú kaviareň

Pokusom zamieňať si legendy s realitou – a to dokonca aj na oficiálnej úrovni – čelíme prinajmenšom už od komunistickej éry. Protagonisti doby nedávno minulej v stelesnení Vladimíra Mináča a ďalších komunistických intelektuálov úspešne presadzovali predstavu, že dejiny Rakúsko-Uhorska (respektíve akékoľvek akty panovníkov alebo významných politických hráčov vrámci c.k. monarchie) sa takmer vôbec netýkajú Slovákov, pretože tí zväčša neboli ani ich iniciátormi ani realizátormi.

Pod vplyvom takejto interpretácie sme sa vzdali veľkej a bohatej rakúsko-uhorskej histórie a prenechali sme ju Maďarsku a Rakúsku. Bol to hlboký omyl, pretože uhorskí králi boli aj naši králi a rakúski cisári (a celkovo politický a spoločenský život vo Viedni) významne ovplyvňovali udalosti na území celej monarchie – teda aj vo vtedajšom Hornom Uhorsku.

Ak sme šmahom ruky škrtli a vymazali tisíc rokov v našich dejinách, naraz tam zostalo prázdno. O to viac potom vyvstala potreba nejakú náhradnú históriu vyrobiť, hoci aj vymyslenú, alebo minimálne veľmi, veľmi upravenú, aby sme vzniknutú dieru niečim zaplnili.

Práve vtedy sa komunistickí ideológovia začali obracať k Veľkej Morave (prípadne ešte k jánošíkovskej legende). Svätoplukova éra mala byť tým správnym pilierom, na ktorom stoja naše dejiny. A o čo menej sme o Veľkomoravskej ríši vedeli, o to viac vznikal priestor na to, aby obraz o tomto období bol vysoko štylizovaný a upravovaný podľa potrieb.

Slovania sa tak stali národom holubičím, ktorému všetci naokolo už od čias Veľkej Moravy ubližovali. To, že skutočnosť bola úplne iná, nikoho nezaujímalo. Naši predkovia sa živili prepadávaním okolitých kmeňov a zajatcov predávali do otroctva – lenže takýto nelichotivý obraz do umelo vytváranej národnej legendy nezapadal.

Eugen Suchoň začal písať Svätopluka práve v dobe, ktorá bola takýmto pokriveným myslením poznačená.

Už keď napísal svoju prvú operu Krútňava, komunisti nedovolili, aby sa uvádzala, kým ju aspoň čiastočne neprepracoval podľa ich predstáv. Nakoniec sa mohla hrať v takto scenzúrovanej verzii.

Poučený osudom Krútňavy musel veľmi opatrne zvažovať, aký námet zvolí pre svoju druhú operu. Ak by si zvolil akékoľvek ideologicky nevhodné libreto, riskoval, že by sa nehrala vôbec.

Pohľadom z počiatku päťdesiatych rokov (kedy začal pracovať na Svätoplukovi) sa nevyhnutnosť zvoliť si ideovo správny námet mohla javiť ako najkľúčovejší prvok, neskorší ideologický odmäk sa vtedy ešte nedal predpokladať.

Téma Veľkej Moravy Suchoňa fascinovala. Už koncom tridsiatych rokov napísal predohru k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk. Takže námet z tohoto obdobia mu bol skutočne blízky a vzhľadom na vyššie uvedené, vyhovoval aj ideologickej predstave vládnucej nomenklatúry. Preto bolo logické očakávať, že by nemal mať s takto postavenou operou žiaden problém.

O to šokujúcejšie vyznieva skutočnosť, že sa aj tak nevyhol zásahu cenzúry (našťastie len vo forme pomerne nevýznamnej vynútenej zmeny v texte árie kráľa Svätopluka na počiatku tretieho dejstva).

Perličkou potom je, že Opera SND sa ani dnes nevrátila k pôvodnému textu árie hovoriacemu o tom, že panovníkovi najmladšieho syna vzal kláštor, ale naďalej uvádza text cenzora začínajúci slovami “Azda sa ešte pomeríme…”

Svätopluk v SND. Foto: Marek Olbrzymek

Suchoňova opera Svätopluk je príbehom boja o moc z obdobia Veľkomoravskej ríše. Libreto je veľmi kvalitne vystavanou shakespearovskou drámou (tu som si požičal vyjadrenie od režiséra aktuálnej inscenácie Romana Poláka). Má v sebe všetko to, čo shakespearovské hry zvyknú obsahovať – napatie, krvavú zápletku, vraždy, intrigy a boj o moc. Môžme ho preto vnímať ako skutočne dobre urobenú literárnu fikciu.

Problém vzniká vtedy, keď libretu začneme podsúvať zámer, že opisuje skutočné dejiny Slovanov. Opere bol takýto výklad podsúvaný neustále práve počas komunistickej éry, a bohužiaľ, táto tendencia je prítomná aj dnes. Neveríte?

Stačí, ak si zadáte do googlu heslo “Svätopluk – opera” a nájdete hneď viacero príkladov. Napríklad Wikipedia vám ponúkne vetu hovoriacu o tom, že autori Svätopluka a ďalších národných opier (sú tam viaceré aj vymenované) sa usilovali “prostredníctvom zachytenia skutočných historických udalostí z dejín toho-ktorého národa prebudiť záujem o dejiny toho národa, ale najmä prebudiť národné povedomie v tom čase. Inak tomu nebolo ani v rokoch päťdesiatych, kedy Suchoň pracoval na svojej druhej opere…”

Slovné spojenie „zachytenie skutočných historických udalosti z dejín” je v tejto súvislosti viac než zavádzajúce, príbeh opery nemá so skutočnými udalosťami takmer nič spoločné.

Dokonca aj v sprievodnom texte, ktorým na internete propagovalo operu Slovenské národné divadlo bolo uvedené, že v opere ide nielen o oslavu “slávnej slovanskej minulosti”.

Literárna fikcia ale už zo svojej podstaty nikdy nemôže byť slovanskou minulosťou, a už vôbec nie slávnou.

Je potrebné preto jasne povedať, že odkazovať na libreto Svätopluka ako na naše národné dejiny je vyrábaním pokriveného obrazu. Suchoň síce konzultoval s historikmi dobové reálie a celkový kontext, ale dej opery je vymyslený. Mojmír je zobrazený ako bojovník za práva zbedačeného ľudu (“trýzeň, hlad a mor poddaných nás dusí, kým na hrade blahobyt sa zračí… otrokov zbavím pút, vyrvem z bied národ svoj”), čo v skutočnosti vôbec nezodpovedá historickej realite – na takéto hodnotenie jeho miesta v dejinách minimálne nie sú žiadne dôkazy.

Svätopluk v SND. Daniel Čapkovič ako Mojmír a Ondrej Šaling ako Svätopluk mladší. Foto: Marek Olbrzymek

Ešte aj text Petra Ratkoša v aktuálnom bulletine k premiére Svätopluka (prevzatý z dobového doslovu ku knižnému vydaniu libreta) popisuje historické pozadie opery okrem iného slovami “proti cudzej nadvláde povstal veľkomoravský ľud…”. 

Takáto komunistická rétorika názorne ukazuje, akým slovníkom sa v roku 1959 – kedy Ratkošov text vznikol – ideologicky pracovalo s libretom opery. A ak tomu ešte pridáme oficiálny pátos, s ktorým bolo uvádzanie diela spájané, tak máme namiešané všetky ingrediencie, ktoré vyvolávajú pachuť.

Tak ako Richardovi Wagnerovi veľmi ublížilo, keď Adolf Hitler stotožnil jeho hudbu s Ríšou (pričom Wagner zomrel desiatky rokov predtým, než nacizmus vôbec vznikol a nemal s ním nič spoločné) podobne Suchoňovmu Svätoplukovi ublížil spôsob, akým bývalý režim jeho operu interpretoval.

V Izraeli bolo uvádzanie Wagnera dlhý čas bojkotované, pritom voči skladateľovi je to nespravodlivé a nič to nevypovedá o kvalite jeho tvorby.

Podobné predsudky v prípade Svätopluka taktiež nič nevypovedajú o kvalite diela.

Po páde komunistického režimu si postavu Svätopluka ako otca Slovanov ideovo sprivatizovali nacionalisti, avšak našťastie do svojho pokriveného videnia už Suchoňovu operu nezaťahovali. Vystačili si s demonštratívnou sochou na hrade s mečom namiereným na Maďarsko.

Peter Mikuláš ako Svätopluk. Foto: Marek Olbrzymek

Aj vďaka tomuto kontextu „národná opera“ vyvoláva u časti intelektuálnej verejnosti odmietavý postoj. Treba však jasne povedať, že neprávom.

Iste, na túto Suchoňovu operu možno zareagovať aj takým spôsobom, ako to urobil Michal Hvorecký v denníku SME. Cítim tam presne túto pachuť v pozadí. Lenže takému prístupu sa povie „s vaničkou vyliať aj dieťa”.

V skutočnosti je Svätopluk nádherné dielo, hudobne patriace k absolútnym vrcholom toho, čo na Slovensku kedy vzniklo. Nie je najmenší dôvod, prečo by sa k tridsiatemu výročiu vzniku SR nemohlo a nemalo uvádzať.

To, že nás komunistami preferovaná veľkomoravská mytológia zbavila rakúsko-uhorského dedičstva a panslávizmus nás zasa zbavil európskeho kontextu, nie je predsa vina libreta. A už vôbec za to nemôže geniálna Suchoňova hudba.

Na druhej strane je však práve preto namieste zaoberať sa otázkou, akým spôsobom dnes príbeh inscenovať tak, aby sa pachute zbavil a krása jeho hudby bola sprístupnená aj ľuďom, ktorí majú ideologické predsudky voči jeho uvádzaniu. Diskusia na sociálnych sieťach ukázala, že je ich dosť aj medzi slovenskou inteligenciou.

Svätopluk v SND. Foto: Marek Olbrzymek

Spomínam si na inscenáciu Svätopluka z roku 1985. Jedno z vtedajších predstavení navštívil aj Eugen Suchoň a počas prestávky som ho videl stáť na chodbe divadla. Bol som vtedy gymnazista a asi by som sa sám neodvážil k nemu pristúpiť. Bol však so mnou aj môj vtedajší spolužiak Martin Malachovský, ktorého otec Ondrej v ten večer hlavnú postavu kráľa Svätopluka spieval. A Martin zavelil: „Poďme!„.

A tak sme Eugena Suchoňa oslovili a rozprávali sa s ním asi 15 minút.

Pamätám si, že vtedajšia inscenácia bola pomerne patetická a taktiež vychádzala z predpokladu, akoby sa na javisku inscenovali naše skutočné dejiny.

(Nakoniec aj Jakubiskova inscenácia opery z roku 2008 tiež evokovala tento historický kontext).

Práve preto si myslím, že režisér aktuálnej produkcie Roman Polák zvolil ten najlepší inscenačný kľúč, aký mohol, keď sa od tejto “tradície” odstrihol. Operu totiž zbavil atribútov, ktoré by mohli navodzovať dojem, že divák pozoruje skutočné historické výjavy.

Nehrá sa v historických kostýmoch (aj tak z minima zachovaných artefaktov z tohoto obdobia nevieme, ako v dobe Veľkej Moravy oblečenie vyzeralo a všetky predchádzajúce „historické prevedenia“ aj v tomto len fabulovali), zbavil ju historických kulís (príbeh je inscenovaný v schátranej továrni) a zbavil ju nežiaduceho pátosu a pompéznosti (herectvo spevákov je veľmi civilné a Svätopluk v podaní Petra Mikuláša je veľmi realistický).

Namiesto toho vytvoril divadlo v divadle – výsledkom zvoleného kľúča potom je, že diváci nepozorujú na javisku „prebiehajúce dejiny“, ale len divadlo v priestoroch továrne. To je k dekonštrukcii pachute zo “slávnej slovanskej minulosti” úplne zásadný krok.

Svätopluk v SND. Filip Tůma ako Bogat. Foto: Marek Olbrzymek

Idea prebiehajúceho predstavenia v továrni je podporená prítomnosťou „robotníkov“, ktorí za pochodu premiestňujú kulisy aj počas toho, ako speváci na pomyselnom javisku naďalej spievajú (bez toho, že by zvukovo predstavenie rušili), čím jednak podporujú ilúziu sledovania divadla v divadle a zároveň vytvárajú možnosť dynamických premien scény takpovediac za pochodu, bez toho, aby sa dej zastavil.

Ide o veľmi efektívne riešenie z hľadiska funkčnosti inscenácie a dosiahnutia rýchlej premeny znázorňovaného inscenačného priestoru.

Navyše, režisér si ako hlavné posolstvo z libreta vytiahol nie v minulosti toľkokrát propagovanú a donekonečna opakovanú (a tým čiastočne už sprofanovanú) ideu o troch prútoch a svornosti, ale boj o moc, ktorý postavy vedú medzi sebou ešte aj vtedy, keď už ani nie je o čo bojovať. Veľkomoravská ríša bola vojnami a konfliktami zničená a rozbitá a napriek tomu všetci bojovali aj o spálenú zem. Tento vzorec správania je nám v podstate vlastný až dodnes.

Réžia výborne pracuje s rôznymi symbolmi, napríklad analógiou zlatého rúna ako symbolom kráľovskej moci. Raz je ním prikrytý kráľovský trón, inokedy stôl, alebo slúži ako rekvizita, ktorou kráľ gestikuluje – všetko vynikajúco vymyslené.

Svätopluk v SND. Foto: Marek Olbrzymek

Polák vytvoril väzby medzi postavami a budoval vzťahy takým spôsobom, aký v opere SND môžme vidieť len málokedy. Úplne vyvrátil teóriu, že operní speváci nevedia hrať. Hrajú takmer na úrovni činoherných hercov s detailami, drobnokresbou, gestami zbavenými operného klišé.

Na javisko priniesol aj prízrak kniežaťa Rastislava, ktorý v librete ako samostatná postava nefiguruje.

Jediné, čo by som Polákovi vytkol, bol moment, kedy po tretí raz použil oheň. Ani trikrát opakovaný vtip nebýva vtipný a v tomto prípade nadužívaním prvku úplne vyprchal veľmi silný dojem (a moment prekvapenia), ktoré scéna s ohňom vyvolala, keď bola použitá po prvý raz. Tak to aj malo zostať. Opakovaným používaním inak prekvapivého efektu došlo k jeho devalvácii.

Svätopluk v SND. Foto: Marek Olbrzymek

Dobrému vizuálneho dojmu inscenácie napomáha vydarená scéna Barbory Šajgalíkovej, ktorá predstavu Romana Poláka vhodným spôsobom pretavila do reality. Rozpadajúca sa opustená továreň (ktorá napriek tomu však môže byť v dnešnej dobe aj naďalej predmetom vlastníckych sporov), celkom dobre vystihuje podstatu nezmyselnosti súbojov o spálenú zem.

Scéna je navyše vytvorená aj podľa akustických požiadaviek dirigenta a uzatvára priestor tak, aby sa hlas spevákov nestrácal v priestore. Tento efekt skutočne zafungoval a diváci mohli postrehnúť, že hlasy protagonistov skutočne zneli výrazne intenzívnejšie, než je inak v priestoroch novej budovy SND bežné.

Kostýmy Pavla Dendisa sú nadčasové a veľmi pôsobivé. Kňažky Moreny v jeho podaní nielen znejú, ale aj vyzerajú takmer ako wagnerovské Valkýry z Nibelungovho prsteňa. Pre inscenáciu Svätopluka bolo vytvorených 300 kostýmov (každý sa skladá z troch častí odevu, takže spolu bolo ušitých 900 kusov oblečenia), čo názorne ilustruje o akú náročnú produkciu ide.

Svätopluk v SND. Eva Hornyáková ako Milena, Alena Kropáčková a Adriana Banásová ako kňažky Moreny. Foto: Marek Olbrzymek

Svätopluk celkovo kladie veľmi vysoké nároky na obsadenie (potrebujete sedem hlavných postáv, z ktorých každá má pomerne exponovaný part) a ešte aj zbor je potrebné výrazne rozšíriť o externistov.

Za veľmi vydarenú považujem hudobnú stránku produkcie. Dirigent a autor hudobného naštudovania Martin Leginus pracoval s predlohou veľmi citlivo a zo Suchoňovej partitúry sa mu podarilo vytiahnuť skutočne rôznorodé farby.

Na YouTube je možné dohľadať kompletnú nahrávku tejto opery z roku 1962 v podaní Orchestra Národného divadla v Prahe pod vedením Zdenka Chalabalu. Po tom, ako som videl naživo všetky štyri predstavenia aktuálnej produkcie v SND (ďalšie sa plánujú v budúcej sezóne), mal som celkom dobre napočúvanú súčasnú verziu. Keď som si potom vypočul 60 rokov starú nahrávku, bol som prekvapený, ako až výrazne je rozdielna.

Aktuálna produkcia je neporovnateľne lepšia po všetkých stránkach, okrem iného aj práve v dosiahnutej farebnosti.

Niektoré nástroje, ktoré nechal Leginus vyniknúť v lyrickejších pasážach (Nad Veľgradom chmáry letia) na pražskej nahrávke takmer nezaregistrujete. Splynuli tam v mase iných zvukov.

Suchoň by bol zrejme prekvapený, ako až sa plynutím času zdokonalila interpretácia jeho partitúry.

Svätopluk v SND. Foto: Marek Olbrzymek

Orchester hral vynikajúco. Keď bolo potrebné, aby bol zvukovo jemný a citlivý, tak bol jemný a citlivý, a keď mal burácať, tak burácal. Občas prekrýval sólistov v exponovaných pasážach, avšak nevadilo to, pretože ubratie z dynamiky by zas nežiadúcim spôsobom oslabilo veľkolepý efekt.

Opera bola uvedená bez škrtov, vypustené boli len tie pasáže, ktoré vyčiarkol sám Eugen Suchoň. Vrátených naspäť bolo asi 13 minút doposiaľ neuvedenej hudby. Taktiež po prvý raz sa opera zahrala v inštrumentácii, ako ju napísal autor, vrátane 8 lesných rohov a dvoch sád tympanov.

V hlavnej úlohe kráľa Svätopluka sa predstavil Peter Mikuláš. Svoju rolu stvárnil tak, že ťažko povedať, či väčší dojem zanechal jeho spevácky, alebo herecký výkon, išlo o dve úplne rovnocenné zložky. To, že postava bude vynikajúco zaspievaná, som viacmenej očakával, avšak to, ako bola stvárnená po hereckej stránke, bolo pre mňa až nečakané. Operného speváka hrať takýmto spôsobom (“Perún nech skára túto hodinu”) vidieť len veľmi zriedkavo.

V životnej speváckej forme sa predstavil Tomáš Juhás ako Záboj. Jeho rola je spevácky relatívne náročná, avšak výborne mu sadla, akoby mu bola písaná priamo na telo. Musím povedať, že už dávno som Juhása nepočul tak dobre spievať a tak vynikajúco hrať ako teraz. Intonačne suverénny, herecky primerane striedmy a veľmi presvedčivý.

Rovnako Mojmír v podaní Daniela Čapkoviča a Svätopluk mladší v podaní Ondreja Šalinga doslova hviezdili počas všetkých štyroch predstavení, Čapkovič kovovo pevným barytónom znelým vo všetkých polohách a Šaling exponovaným a bohato farebným spinto tenorom.

Aj všetci ďalší kľúčoví protagonisti boli po speváckej aj hereckej stránke vynikajúci (čo sa stáva skutočne málokedy) a prispeli tak k tomu, že hudobné prevedenie sa veľmi vydarilo. Nemá zmysel o každom jednotlivo písať superlatívy, spomeniem iba, že výborne boli obsadené aj všetky tri ženské sólové postavy, ktorých sa zhostili Jolana Fogašová, Monika Fabianová a Eva Hornyáková.

Svätopluk v SND. Tomáš Juhás ako igric Záboj a Jolana Fogašová ako Ľutomíra. Foto: Marek Olbrzymek

Zásadnú úlohu na skvelom výsledku však zohral zbor. Tu by som sa chcel pristaviť trochu podrobnejšie, pretože si nepamätám predstavenie, kedy by som v SND videl a počul zbor Opery SND takto vynikajúco pripravený a v takejto forme. Zbormajsterka Zuzana Kadlčíková je jednou z kľúčových a najkvalitnejších akvizícií v tíme opery SND a za svoje krátke pôsobenie odviedla obrovský kus kvalitnej práce. Dobre si pamätám, ako zbory zneli pred jej nástupom.

Úplne sa odstránilo vibrato v sopránoch, nepresné nástupy, meškania či farebná nezladenosť a nevyváženosť hlasov. Zboristi tentokrát svoj extrémne náročný part prezentovali s veľkou suverenitou, presnosťou a precíznosťou.

Zbormajsterka Zuzana Kadlčíková a zbor Opery SND na premiérovej klaňačke. Foto: Marek Olbrzymek

Zbor má v celej opere zásadnú úlohu, avšak kľúčový je jeho zástoj najmä v druhom dejstve, ktoré znázorňuje obrady pohanov chystajúcich sa v ohni za živa upáliť mladú ženu. Spev zboristov sa prenášal do priestoru ako jedna veľká vlna energie s ohromujúcim zvukom, ktorý sa rozliehal po celom priestore vždy z inej strany (podľa toho, ktorá časť zboru práve spievala), čím sa vytvoril zaujímavý stereo efekt.

Výsledkom bol vyvážený zvuk plný emócií a sily. Spolu s tanečníkmi (choreografia Ladislav Cmorej) vytvoril magickú a nezabudnuteľnú atmosféru. Tanečné čísla boli taktiež veľmi dobre zvolené, efektné a dynamické, pričom veľmi vhodne dopĺňali znázorňované pohanské obrady.

Svätopluk v SND, tanečná skupina. Foto: Marek Olbrzymek

Počas premiéry aj prvej reprízy boli diváci natoľko vtiahnutí do deja, že keď v treťom dejstve prišla medzi prvým a druhým obrazom technická prestávka na prestavbu scény, nikto z divákov sa po zatiahnutí opony ani len nepokúsil zatlieskať, aby tak nenarušil vytvorené napätie a temnú drámu, ktorá práve prebiehala na javisku.

Počas druhej a tretej reprízy tento efekt už nezafungoval, publikum, ktoré bolo prítomné vo štvrtok doobeda, celkovo tlieskalo na úplne nevhodných miestach, ešte aj do doznievajúcej hudby.

Uvedený jav však aj tak svedčí o tom, že inscenácia dokáže obecenstvo naozaj úplne pohltiť.

Jediným slabým miestom produkcie bola práca s titulkovacím zariadením. Nie vždy všetko bolo spevákom 100 % rozumieť, čo je úplne pochopiteľné. Sledovať titulky bolo preto občas potrebné, aj keď ide o slovenský text. Na všetkých štyroch predstaveniach sa titulky neposúvali synchrónne so spevom protagonistov, ale niekedy text predbiehali hodný kus dopredu a inokedy zase meškali aj niekoľko fráz.

Svätopluk v SND. Daniel Čapkovič ako Mojmír, Eva Hornyáková ako Milena a Monika Fabianová ako Blagota. Foto: Marek Olbrzymek

Všetky štyri po sebe idúce predstavenia zaplnili sálu divákmi takmer do posledného miesta, čo je v prípade takéhoto náročného titulu pomerne prekvapivé. Možno k tomu paradoxne prispela aj polemika k Svätoplukovi na stránkach tlače a hejtovanie na sociálnych sieťach. Ľudia sa nasťastie prišli presvedčiť osobne, aby si vytvorili vlastný názor.

Predstavenie Svätopluka patrí medzi najlepšie produkcie, aké boli v poslednej dobe v SND uvedené. Hudobne, režijne, speváckymi výkonmi, jednoducho úplne všetkým. Ťažko vôbec nájsť slabé miesto v tejto produkcii.

Najsilnejšia je ale aj tak hudba Eugena Suchoňa. Bez nej by snaha všetkých ostatných zložiek bola úplne márna.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix