Denník N

Aké dôležité je mať niekoho BLÍZKO alebo Keď slová zraňujú…

Druhého marca vstúpil do našej filmovej distribúcie zásluhou spoločnosti Film Europe belgicko-francúzsko-holandský film Blízko (Close), druhý počin mladého belgického režiséra Lukasa Dhonta, ktorý získal pozornosť filmového sveta už svojím debutom Dievča (Girl) z roku 2018, príbehom transrodového dievčaťa, ktoré sa narodilo v nesprávnom, chlapčenskom tele a túži stať sa baletkou.

Film Blízko mal premiéru na vlaňajšom festivale v Cannes a získal tam Veľkú cenu (ex aequo s filmom Hviezdy napoludnie režisérky Claire Denis). Dhont sa vyjadril, že po úspechu Dievčaťa dlho hľadal tému vhodnú na druhý film – chcel natočiť niečo s rovnakým zaujatím a rovnakou vášňou. Keď navštívil svoju matku (ktorá v ňom ako v malom chlapcovi prebudila záujem o film nadšeným rozprávaním o Titanicu, na ktorom bola päťkrát) v dedine, kde vyrastal, a počas prechádzky sa ocitli aj pri škole, kam chodil ako dieťa, bol zárodok nápadu na nový film na svete. Scenár potom napísal tak ako v prípade svojho debutu spolu s Angelom Tijssensom.

Léo a Rémi majú trinásť rokov a sú najlepší kamaráti. Léo sa pokúša kresliť, ale veľmi mu to nejde, Rémi sa učí hrať na hoboji. Léo u Rémiho často prespáva. Dobre si rozumejú, poznajú sa zrejme „odjakživa“ (bývajú s rodičmi na vidieku neďaleko od seba, Léo má aj staršieho brata) a po prázdninách nastupujú na strednú školu (v našom ponímaní by to bol druhý stupeň základnej školy alebo osemročné gymnázium). Majú šťastie, lebo sa dostali do tej istej triedy, a tak môžu byť zasa aj v škole spolu, sedieť v jednej lavici. A to je dôležité, lebo občas si Léo môže len tak položiť hlavu na Rémiho plece a Rémi si zasa môže pri leňošení v tráve cez prestávku pohodlne poležať s hlavou na Léovom bruchu…

Ich neobvyklá blízkosť však neujde pozornému oku spolužiakov. Dievčatá vyzvedajú: „Ste spolu?“ „Na najlepších kamošov vyzeráte až príliš dôverne. Nemyslím to zle.“ „Vidieť to… Že ste pár.“ „Keď vedľa seba sedíte, ste si stále strašne blízko.“ „Možno si to nechcete priznať.“ Chlapci sú drsnejší a ironizujú: „,Volám sa Léo a som teploš.ʻ“ Tí dvaja, ktorých sa to týka, by to mohli pustiť jedným uchom dnu a druhým von. Lenže Léa to zasiahne a začne „riešiť“ svoju „mužnosť“. Začne sa od Rémiho odťahovať. Pridáva sa k chalanom, ktorí hrajú futbal. Ráno už nečaká Rémiho na rázcestí, kde sa predtým stretávali, aby išli do školy na bicykli spolu, s priehľadnou výhovorkou, že proste vyšiel z domu skôr. A zapíše sa do hokejového klubu, lebo hokej je predsa niečo pre pravých chlapov…

Lenže ako to všetko zoberie Rémi?

*

Vzhľadom na tému prvého filmu Lukasa Dhonta má kritika i diváci pochopiteľný sklon nazerať naň cez optiku LGBTI. Lenže autori filmu sú príliš veľkí majstri na to, aby boli polopatistickí. A navyše ich protagonisti majú iba trinásť a ich sexualita sa ešte len prebúdza, ak vôbec. Áno, Léo a Rémi môžu byť „budúci“ gejovia, ktorí majú svoju dispozíciu zatiaľ stelesnenú v potrebe hlbokého chlapčenského priateľstva. Alebo nimi vôbec nie sú. Alebo sa to možno týka len jedného z nich. No najmä to vôbec nie je dôležité.

Dôležité je mať niekoho blízkeho. A mať ho blízko. A dôležité je aj to, že slová môžu zraňovať. Že aj napoly žartom, dobromyseľne vyslovená poznámka môže naštartovať niečo temné. Že uštipačný výsmech môže spustiť deje s tragickými dôsledkami.

Nie je bežné, aby celovečerný film stál a padal na výkone detského predstaviteľa, ale výkon mladučkého Edena Dambrina (ktorého Dhont našiel ako úplne neznámeho chlapca počas cesty vlakom) je jednoducho famózny. Rovnako dobrý je Gustav De Waele v úlohe Rémiho (len má vo filme menší priestor). Mimochodom, kde sa v deckách berie tá schopnosť podať taký úžasný (ne)herecký výkon? (Samozrejme, výborné sú tu aj obe herečky v úlohách matiek – matky tu majú o dosť väčší priestor než otcovia; zobraziť intenzívny vzťah medzi matkami a synmi bol režisérov zámer –, ale od tých to očakávame tak nejako automaticky.)

„Pridanou hodnotou“ filmu – myslím si, že nezamýšľanou, ale o to zaujímavejšou pre slovenského diváka – je to, ako je zobrazený vzťah dospelých k deťom, ktoré dospelí považujú za rovnocenných partnerov s vlastnou vôľou, s právom na názor. Hneď v úvode filmu napríklad Léo oznamuje matke, že prespí u Rémiho. Len jej to hovorí, nepýta si dovolenie, a na jej otázku, či sa niekedy vráti domov, odpovie so smiechom: „Možno.“ Keď majú deti v škole hovoriť o svojich emóciách, Léo odmietne a učiteľka nenalieha. A keď Léo zostane sedieť v aute, lebo má obavu zo situácie, ktorá by preňho bola emocionálne veľmi náročná, jeho matka len povie, že mu bude držať miesto.

*

Existuje istá filmová databáza, kde sa komentáre divákov, neraz zjavne v kinematografii neveľmi zorientovaných či s pochybným vkusom, nazývajú honosne (a celkom nepatrične) recenziami.

A tam sa jeden vysmieva z toho, že hlavným hrdinom „musí“ byť pôvabný modrooký blondiačik. (Mimochodom, považovať blondiaka s modrými očami za klišé je klišé, nehovoriac o tom, že Eden/Léo má oči zelené.)

Ďalší zasa kritizuje, že v obraze sa opakujú zábery na krásne kvetinové polia. Ale čo robiť, keď kvety proste krásne sú a Léovi rodičia majú kvetinovú farmu? A navyše, kvety nie sú vždy len krásne a je s nimi aj kopa špinavej a namáhavej roboty. Ani život nie je vždy prechádzka po kvetinovom poli.

A niekomu zasa pripadá hudba Valentina Hadjadja len ako „dojemné sláčiky“ v pozadí.

No áno, Léo je pôvabný blondiačik.

A áno, tie kvetinové polia pestrofarebné a krásne. A chlapci cez ne utekajú ako o život. Ako o život.

A áno, tá hudba je možno trochu sladkobôľna, ale s filmom a jeho posolstvom dokonale ladí.

A Lukas Dhont z toho všetkého vytvoril čosi nádherné, hlboké a pravdivejšie ako sám život.

Zdroj fotografií: Film Europe Media Company

Teraz najčítanejšie

Jaroslav Hochel

Píšem už dlho. Najčastejšie o filme, najmä keď ma niečo poteší. A príležitostne aj o inom, najmä keď ma niečo naštve.