Európa (ne)končí na hraniciach v Bergu

Bolo smutné počúvať, ako rakúsky kancelár Werner Faymann v nedelňajšej relácii ORF „Pressestunde“ apeloval na naše svedomie tvrdiac, že: „Solidarita nie je jednosmerka“. Pripomenul, že keď dostávame z únie viac ako dávame, k prerozdeľovaniu utečencov by sme mali pristupovať férovo.

Prekročením otvorenej hranice štátu ma v poslednej dobe ovanie duch minulosti. Naše slovenské okná mi pripadajú opäť maličké a uzavreté ako v niekdajších dedinkách v údolí. Naše brány akoby boli opäť zaťažené ťažkými zámkami. Naše ulice sú zamračené a naša zástava veje v rytme kadejakých neeurópskych vetrov – presne tak, ako upozorňuje pieseň maďarského speváka Jánosa Bródyho „Keby som bol ružou“ (Ha én rózsa volnék) Maďarov na tmu, do ktorej ich nasmeroval Viktor Orbán. Je smutné, že prednedávnom nami kritizovaný maďarský xenofóbny trend sa udomácňuje aj u nás.

Je smutné pozorovať, ako sa vzďaľujeme od Európy a približujeme k tomu, čo v nás polstoročie driemalo. Je smutné pozorovať, ako strácame pamäť. Dlho tabuizované a potláčané vášne radikalizmu vyšli na povrch a vďaka našej podpore našli svojich reprezentantov. V tejto kríze neúcty k varovaniam histórie a vlastnej dôstojnosti, sa nenachádzame sami. Druhé kolo francúzskych regionálnych volieb nám však poskytlo svedectvo výhry rozumu nad vášňou pomsty. Francúzsky občan – navzdory teroristickej tyranie – predviedol svoju silu odolať populizmu Marine Le Penovej.

Je smutné pozorovať, ako nedokážeme v utečeneckej kríze rozpoznať našu šancu odstránenia nálepky krajiny východného bloku a ako poslúchame zobudeného draka neprajnosti.

Je smutné pozorovať, ako reprezentanti cirkevných obcí u nás, v 21. storočí, keď sa už otvorený svet uzavrieť nedá, nedokážu prevziať utečeneckú krízu ako výzvu k pomoci veriacim moslimom k obrode ich náboženstva. Prevziať výzvu svojho pápeža k mierovému dialógu kultúr. Veď Evanjelium je o solidarite. A nie výlučne ku kresťanom.

Ako máme v tejto atmosfére nehanebnej propagandy nesolidárnosti pristúpiť k voľbám a vybrať si zo strán, z ktorých ani jedna nedokázala zmobilizovať národ k európskej spolupatričnosti? Ako chceme pokračovať v rozvoji demokracie, keď sa nenájde nikto, kto by nám pripomenul, že sme členskou krajinou Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd? Ako máme ochraňovať a rozvíjať ľudské práva, keď je nám podsúvaný názor, že ľudské práva nášho občana majú väčšiu váhu než ľudské práva utečenca? Ako môžu niektorí naši reprezentanti propagovať takú nehoráznu nepravdu, keď ľudské práva sú univerzálne? Keď potrieme univerzálnosť ľudských práv, veľmi ľahko nájdeme výhovorky aj na neochraňovanie ľudských práv nášho znevýhodneného občana. Tak ako sme si našli výhovorky k nesolidarite s utečencami. Je smutné pozorovať, aké úbohé sú tieto výhovorky. Argumenty o strachu, o neschopnosti integrácie, o ochrane, o diktáte Bruselu, nás stavajú do pozície nesuverénneho nedôstojného národa.

Kto z nás nedokáže byť solidárnym? Veď to je základná ľudská vlastnosť. Veď nežijeme v dobe kamennej. Keď sme dokázali prejsť takú dlhú cestu k civilizovanosti zbaviac sa ukrižovania, upaľovania za názor, trestu smrti, aj vďaka solidarite, teraz v 21. storočí, chceme ospevovať smutné výkričníky dejín? Solidaritu s pár tisíc utečencami chceme zameniť za následky izolácie našej krajiny z ekonomického i sociálneho hľadiska? Len preto, že „niekto“ chce presadiť svoje?

V našom svete nie je absolútne dokonalé nič, pretože vzťahy medzi ľuďmi poskytujú skoro nekonečné množstvo variácií. A tak ani spravodlivosť ani demokracia nemôžu byť naplnené v absolútne dokonalej forme. Preto je a aj naďalej bude solidarita stále aktuálnou potrebou života v demokracii.

Zatiaľ je naša situácia len smutná. Ale kto dokáže odhadnúť, kedy sa stane nebezpečnou?