Prísne verejná manipulácia, verzus zlyhanie priateľstva

Langošove slová sú subjektívnym zhrnutím  miestami až absurdného násilia ŠtB voči občanom, ktorí sa neprevinili ničím iným, len odlišným  politickým názorom. Autori seriálu zrejme tým dali najavo, že ich seriál nemá za úlohu pokúsiť sa dokumentárnou formou sumarizovať činnosť ŠtB a jej dopady na slovenskú spoločnosť, ale podať osobný pohľad na zopár subjektívne vybratých faktov. Ak im naozaj išlo o čosi podobné, potom sa dá protestovať snáď len voči názvu tohto seriálu názvu, pretože pod názvom ŠtB: Prísne tajné si človek pomyslí, že bude mať do činenia s objektívnejšími faktami o ŠtB.

Ak teda berieme seriál  ŠtB: Prísne tajné ako osobnú výpoveď, nemôžeme namietať ani voči tomu, že dôsledky činnosti ŠtB sa podľa autorov po páde totality odrazili najmä na tom, nakoľko vydržali niektoré priateľstvá. Napríklad priateľstvo Milana Šimečku  s Jánom Budajom.

 Alojz Lorenc a skartácie

Poďme po poriadku. Posledný diel seriálu sa začína príkazom bývalého šéfa Alojza Lorenca na skartáciu materiálov z archívov ŠtB.  Lorenc pokojne sedí na koženom gauči a celkom logicky vysvetľuje, že si za skartáciou dodnes stojí, pretože sa od pádu totality obával zneužitia materiálov, ktoré plnili svoj cieľ počas existencie vlády jednej, konkrétnejšie komunistickej strany, ale po páde totalitného režimu by už mohli pôsobiť deštrukčne. Divák sa síce vzápätí dozvie, že Lorenca  v Prahe odsúdili na štyri roky nepodmienečne, svoj trest si ale neodpykal ako väzeň.  Po rozbití Československa si počkal na rozhodnutie slovenských súdov, ktoré ho odsúdili na podmienečný trest tri roky.

Autori sa Lorenca ani len nespýtali, či si myslí, že sa predsa len so spismi ŠtB manipulovalo, a ak áno, s ktorými a prečo.  A  či on sám si náhodou niektoré spisy nenechal. Čo vlastne robil pre finančnú skupinu  Penta?  či náhodou mu v rámci jeho práce bezpečnostného analytika nepomáhali práve informácie z bývalej ŠtB? Povedané inak, či nezneužíval informácie z bývalej ŠtB v rámci boja voči obchodným rivalom Penty?

Sachergate

Pri osobne ladenom dokumente o ŠtB neprekáža ani to, že autori sa takmer vôbec nezaoberajú ďalšou manipuláciou so spismi ŠtB – napríklad zo strany Richarda Sachera,  federálneho ministra vnútra od 30. decembra 1989 do konca júna 1990. 2. apríla 1990 Sacher dal vyňať z archívov ŠtB spisy prezidenta, členov federálnej vlády a iných politicky vplyvných ľudí. Bránil sa tým, že ich po prvé chcel ochrániť, a po druhé – aby sa  verejnosť nedozvedala, že v porevolučnej vláde boli viacerí aktívni eštebáci.

Spisy týchto ľudí boli uskladnené v zapečatených skriniach v kancelárii ministra. V júni 1990 sa ministrom vnútra stal Ján Langoš a spisy vrátil do archívov ŠtB. Či ale s nimi niekto manipuloval, alebo nie, a či sa vrátili všetky spisy, to doteraz neviem. V roku 2007 sa ukázalo,  že Sacher bol spolupracovník vojenskej kontrarozviedky. Stal sa ním v päťdesiatych rokoch až do roku 1963.

Tisova vila

A nedozvieme sa poriadne ani o manipulácii so zväzkami ŠtB zo strany Vladimíra Mečiara. Síce v krátkom synchróne si bývalý český  minister vnútra Jan Ruml  spomenie, že sa  Mečiara spýtal, či dal príkaz vziať materiály z Tisovej vily, ale Mečiar mu to poprel.

„Takže já jsem mu nevěřil, ale prostě nic jsem s tím neudělal,“ odznie Rumlov výrok.

Lenže autori sa ani slovkom nezmienia o tom, že aféru Tisova vila vyšetroval Branno-bezpečnostný výbor pod vedením jeho predsedu Františka Javorského.  Podľa branno-bezpečnostného výboru vtedajší minister vnútra Vladimír Mečiar protiprávne ničil, respektíve si prisvojil mnohé spisy z archívov bývalej ŠtB. Išlo najmä o archívy, ktoré boli uložené v bratislavskom archíve ŠtB a v tzv. Tisovej vile v Trenčíne. Podľa vyjadrenia Františka Javorského pre Rádio Slobodná Európa 12. októbra 1995 Mečiar „vstupoval do objektov, prípadne manipuloval s materiálmi, ktoré boli majetkom federálne ministerstva vnútra. To sú známe prípady únikov archívnych zväzkov z archívu bratislavskej ŠtB a potom z Tisovej vily v Trenčíne. Žiaľ, aj napriek tomu, že súbežne s nami tieto záležitosti vyšetrovali aj federálne bezpečnostné orgány, vyšetrovanie bolo ukončené. Ďalšie konanie vlastne už bolo  prekazené československým  generálnym prokurátorom.“

Dodajme, že československým generálnym prokurátorom bol vtedy Ivan Gašparovič, neskorší prezident Slovenska.

 Správa branno-bezpečnostného výboru

Zo správy branno- bezpečnostného výboru z novembra 1991 a marca 1992  jednoznačne vyplýva, že krádež dokumentov sa mala stať na priamy príkaz Mečiara. Tvrdil to aj vtedajší náčelník inšpekcie slovenského ministerstva vnútra Leonard Čimo. Neskôr Čimo v obave o svoj život ušiel zo Slovenska do Švajčiarska.  Čimo podľa správy vo februári 1992 vyhlásil, že Mečiar mu 26. januára 1990 dal príkaz ísť do Tisovej vily:

„Mečiar mi ešte povedal, že ak nájdeme vo vile ŠtB v Trenčíne materiály, ktoré sa týkajú určitých osôb, napríklad tajných spolupracovníkov alebo dôverníkov ŠtB, mám ich doručiť jemu do vlastných rúk.“

Na výsluchu Čimo opísal aj to, ako so šoférom Jánom Rezníkom okolo polnoci vošli do Tisovej vily, odomkli zapečatenú skriňu a vzali z nej približne osemnásť spisov:

„Na obaloch som vidiel, že ide o spisy tajných spolupracovníkoch ŠtB a písomné správy, ktoré tajní spolupracovníci pre ŠtB vypracovali.“

Všetky spisy vzali Čimo a Rezník do auta a odišli do Bratislavy. O piatej hodine ráno dorazili do vily ministerstva vnútra v Bratislave a tam spisy odovzdali Mečiarovi. Slová Čima v roku 1992 potvrdil aj Rezník:

„S pánom Čimom sme nanosili z kufra nášho vozidla spisy do vily ministra.“

František Javorský, poslanec za KDH, ktorý viedol vyšetrovanie branno-bezpečnostného výboru, žiaľ v roku 2 000 zahynul pri autonehode.

Vladimír Mečiar manipuloval s materiálmi ŠtB aj po kauze Tisova vila. Robil tak prakticky po celý čas, čo pôsobil ako vrcholový politik. Nielen v rámci krádeže či skartácie materiálov z archívov ŠtB, ale aj pri vzniku Slovenskej informačnej služby, kvôli ktorej reaktivoval mnohých dôstojníkov ŠtB. Zastavme sa pri Jaroslavovi Svěchotovi.

Krádež materiálov ŠtB 

Vráťme sa ešte k Správe branno-bezpečnostného výboru z deväťdesiatych rokov, ktorú autori seriálu celkom ignorujú, ale ktorá je nesmierne dôležitá v chápaní toho, ako sa na Slovensku nakladalo s eštebákmi a archívmi ŠtB. Podľa tejto správy „na slovenskej politickej scéne už od januára 1990 v mocenskom boji zohrávali dôležitú úlohu odcudzené materiály z archívov ŠtB.“ Okrem Vladimíra Mečiara sa krádežami z archívov ŠtB a manipuláciou s týmito materiálmi vyznamenal aj Jaroslav Svěchota. O tom sa autori seriálu tiež vôbec nezmieňujú.

Jaroslav Svěchota 

Po zrušení ŠtB od februára 1990 do 1. júla 1990 sa Jaroslav Svěchota stal riaditeľom slovenskej úradovne Úradu na ochranu ústavy a demokracie. V čase jeho riaditeľovania z archívu tohto úradu zmizlo 127 zväzkov ŠtB. Podľa kompetentných Svěchota bol zainteresovaný aj na  vyrezávaní  desiatich strán z registračného protokolu ŠtB, kde figurovalo jeho a Mečiarovo meno. V správe branno-bezpečnostného výboru sa doslova uvádza:

„Na vytrhnutej dvojstrane s registračnými číslami od 19 491-19 530 bol pod číslom 19 508 evidovaný plk. JUDr. Jaroslav Svěchota.“

SIS a archívy ŠtB 

Autori seriálu celkom ignorovali aj ďalší podstatný fakt, ktorým je to, že po rozdelení Československa materiály po bývalej ŠtB získala aktívna tajná služba, teda Slovenská informačná služba (SIS). A tak s nimi mohla bez akejkoľvek kontroly nakladať tak, ako uznala za vhodné. Dokonca ich používala na svoju prácu. Už sa zrejme nedozvieme, či ich zneužívala, manipulovala nimi, alebo čosi podobné. SIS sa v januári 2001 bránila tým, že uvedené materiály, približne 45-tisíc spisov, boli stále súčasťou informačných fondov a nebolo možné ich všetky vyradiť ako písomnosti už nepotrebné na činnosť. Podobné spravovanie archívov  jej ale zo žiadneho zákona nevyplývalo.

Hromadné skartácie

Ďalšie zväzky dostalo ministerstvo vnútra, ale aj ministerstvo obrany. Zarážajúci je ďalší fakt, ktorí autori seriálu ignorovali a o ktorom sa verejnosť dozvedela v januári 2022. V tom čase totiž Ústav pamäti národa podal trestné oznámenie na bývalého ministra vnútra Roberta Kaliňáka, pretože  v rokoch 2017 a 2018 dal skartovať osobné spisy stoviek príslušníkov ŠtB  zo 60. a 70. rokov. Išlo o údajne najväčšie hromadné skartácie od konca roku 1989, kedy ich nariadil posledný šéf ŠtB Alojz Lorenc.

Mohla to byť spolupráca s ŠtB, ale nie je

Nie, nič také sa nedozvieme. Miesto toho sa dvoch tretinách posledného diela seriálu rozoberá podpis Jána Budaja na zdrap papiera, ktorým sa zaväzuje k mlčanlivosti, zďaleka nie k spolupráci s ŠtB.  Píše sa v ňom, že bude mlčať o Gabrielovi Levickom a o Tomášovi Petřivom. O oboch v tom čase už mohol len mlčať, keďže Levický už bol v USA a Tomáš Petřivý vo vojenskej väznici.

V reportáži síce odznie vyjadrenie českého  historika Prokopa Tomeka, ktorý spomenutý spis našiel, že z nájdeného zväzku  nevyplýva, že  Ján Budaj bol aktívnym spolupracovníkom: „To vôbec nezodpovedá tomu, že by to bol sľub spravodajskej spolupráce.“

Diváci si vypočujú aj  komentár, podľa ktorého „Založenie spisu Domovník nespĺňalo vtedajšie pravidlá a v zozname dokumentov sú len záznamy z výsluchov Jána Budaja.“  A odznie aj vyjadrenie Milana Šimečku, že Budaj nebol donášačom: „Nevidím ani len najmenší dôkaz, ale ani podozrenie, že by na mňa donášal.“

Lenže neodznie podstatný fakt, a to, že okrem tohto papiera o mlčanlivosti sa v spise Domovník nenachádza jediný údaj o tom, že by Budaj na niekoho čosi prezradil, alebo že by o čomsi eštebákov informoval.

Citovanie eštebáka bez uvedenia autorstva

V rámci komentáru autori citujú bez uvedenia zdroja zo spisu Domovník  vysvetlenie, prečo ukončili spoluprácu s Jánom Budajom: „Nakoľko z uvedených poznatkov bolo zrejmé, že TS podvádza a pod prikrytím spolupráce sa sám prepožičiava na vykonávanie protispoločenskej činnosti, bol v zmysle paragrafu 19, odstavca 1, Zákona č.40/74 Zb. predvolaný za účelom podania vysvetlenia, avšak ani po viacnásobnom zápisničnom vypočutí k týmto okolnostiam nepodal dostačujúce vysvetlenie. Z uvedených dôvodov navrhujem s TS domovník ukončiť a zväzok uložiť do archívu.“

Diváci sa ale nedozvedia, že tieto slová napísal príslušník ŠtB Martin Vittek 20.októbra 1981 ako vysvetlenie, že pokus o spoluprácu ŠtB s Budajom sa nevydaril. A Budaja preto preradili do kategórie nepriateľská osoba.  Ak si dáme dokopy slová o tom, že v zozname, čo sa v spise Domovník nachádza, nie je ani jeden záznam o vlastnoručne podanej správe, či stretnutí v konšpiračnom byte, jednoznačne z  toho vyplýva, že Budaj nikdy s ŠtB nespolupracoval. Pozornejší divák sa celkom logicky musí zamyslieť nad tým, prečo v tejto reportáži nazvanej ŠtB: Prísne tajné sa v dvoch tretinách rozoberá spolupráca s ŠtB, ktorá sa nikdy neuskutočnila?

 Ďalšie zatajenie

Eštebák Jaroslav Král, ktorý mal od Budaja  získať zdrap papiera s Budajovým prísľubom mlčanlivosti o istých veciach a jeho podpisom,  koncom januára 1991 pri prešetrovaní, ako to bolo s Budajovou spoluprácou, tvrdil:

„Mohu však zcela přesně prohlásit, že se setkání s ním jsem určit nevyhotovoval žádné záznamy, protože pan Budaj mi nikdy neřekl žádné takové informace, které by mohly sloužit pro potřeby StB. On vůbec nebyl sdílný v těchto věcech.“

Toto vyjadrenie autori jednoducho nepoužili, hoci ho museli mať k dispozícii. Podľa všetkého pochopili, že keby  tak urobili, už by nemali ako ospravedlniť, že sa vôbec zaoberajú možnosťou spolupráce Budaja s ŠtB.

 Zhrnuté a podčiarknuté

Autori teda neuvádzajú niekoľko podstatných faktov, ktoré jednoducho vylučujú spoluprácu Budaja s ŠtB. „veľkoryso“ si nevšimnú, že v spise Domovník sú len záznamy z výsluchov Jána Budaja, na ktoré ho eštebáci predvolávali a teda na ne musel chodiť, ale ani na nich nikoho neudával. Ako som už uviedla, nezverejnili ani výpoveď Budajovho riadiaceho eštebáka, podľa ktorej Budaj nikdy nič užitočné pre ŠtB nepovedal.  Takže ešte raz – o čo  vlastne autorom išlo? Dôležité fakty o ŠtB a jej pohrobkoch neuviedli, zato sa venujú čomusi, čo by mohla byť spolupráca významného slovenského disidenta a súčasného vrcholového politika s ŠtB, ale nie je.

Priateľské nepriateľstvo, či nepriateľské priateľstvo

Celkom iste, otázka represálií ŠtB mala vplyv aj na medziľudské vzťahy, ktoré vyúsťovali do tých najrozličnejších konfliktov,  a určite konflikty vo vzťahoch ťažko dopadali na obyvateľov vtedajšieho totalitného Československa. Aj tak, ten až nepochopiteľne veľký priestor, ktorý venujú rozpadu priateľstva Jána Budaja a Milana Šimečku ani náhodou neospravedlňuje  ignorovanie dôležitých faktov o ŠtB na Slovensku.

Bývalý priateľ, terajší sudca

Milan Šimečka sa charakterizáciou priateľstva s Budajom stáva vlastne Budajovým sudcom. Aj keď jeho výčitka vo forme otázky o podpise Budajovej mlčanlivosti je naozaj čisto osobná

„Priatelíte sa roky s človekom, ktorý je váš najbližší, ale najbližší priateľ, a on vám to zatají. To je pre mňa tak nepredstaviteľné a to je, neviem, ako to mám pomenovať. Pre mňa je to až také faustovské, “ vraví Šimečka doslova, narážajúc na Budajov podpis mlčanlivosti

Šimečka si pravdaže môže vyberať priateľov, ako uzná za vhodné. A môže aj mať za zlé svojmu priateľovi čokoľvek, teda aj čosi podobné.  Priateľov si naozaj vyberáme podľa vlastného uváženia a ak niekomu prekáža, že  mu ten druhý čosi nepovie, alebo zamlčí, tak sa s ním prestane stýkať. Rovnako legitímne je pravdaže aj iný postoj – napríklad ten, že priateľovi verím a ak mi niečo nepovie, má na to dôvod, ale takýto postoj nemôžeme nikomu prikázať. Tak ako Milan Šimečka nám nemôže prikázať, že budeme zdieľať jeho rozhorčenie nad Budajovým nepriznaním sa o podpise mlčanlivosti pre ŠtB.

Paškvil

Autori sa zrejme  nepriznajú k tomu, že vlastne im ani nešlo v tomto diele o historickú pravdu, ale len a len o to, aby predviedli, že získali papierik s podpisom Jána Budaja, aj keď prakticky nič nedokazuje. A fakt, že zamlčaním dôležitých faktov v rámci tematiky, ktorú si sami vybrali, išlo o  ďalšiu manipuláciu s materiálmi ŠtB, tento fakt budú celkom iste vehementne popierať. Ak ale nás neoslovil príbeh rozpadu priateľstva medzi Jánom Budajom a Milanom Šimečkom, nezostáva nič iné, len lakonicky konštatovať, že posledný diel seriálu ŠtB: Prísne tajné je  paškvil, ktorý ak niečo predsa len ilustruje, tak iba to langošovské poškodenie myslí. Alebo, a to by bolo ešte horšie, po vyše tridsiatich rokov od pádu totalitného režimu ide opäť o pokus mútiť politickú scénu cez materiály, ktoré na občanov Slovenska zbierali eštebáci.