Dve vysokoškolské profesorky

Obe naše dámy to vo svojich celkom vzdialených odboroch dotiahli ďaleko. Teda aspoň podľa akademických titulov. Cesta k nim bola však veľmi rozdielna. Skúsme sa na obe pozrieť spôsobom, ktorý nie je v akademickej obci veľmi častý.

Prvá, nazvime ju pre jednoduchosť Profesorkou s veľkým P (ktoré nemá žiadnu súvislosť s jej zásluhami) je úctyhodná dáma. Sedí už niekoľko desiatok rokov v čisto upratanej miestnosti s moderným nábytkom. Nebyť toho nábytku, miestnosť pôsobí až asketickým dojmom. Je v podstate prázdna. V presklených vitrínach je asi 20 kníh (posledná z roku 1985), pracovný stôl, sedačka a na stene visí stará reprodukcia bradatého ruského chemika Mendelejeva. Na stole je malá váza s umelými kvetmi. Učí dobre. Určite to nie je iba tým, že sa to týka iba jediného predmetu, ktorého obsah sa takmer nemení asi tak, ako sa nemení predmet anatómie. Pretože našťastie pre študentov, učiteľov a aj nás všetkých, zostáva počet kostí v ľudskej kostre stále rovnaký. (Áno, už je to tak, že sú veci, ktoré zostanú rovnaké aj v časoch, keď budeme v pyžame behať po povrchu Marsu.) Tých niekoľko málo našich diskusií počas života nikdy nemalo viac ako päť úsečných viet. Boli za tým odmeranosť a silné vzájomné pochybnosti o tom, že by sme si mohli v niečom pomôcť. Napriek tomu, že jej odbor bol experimentálnou a nie teoretickou vedou, nikdy som ju nevidel v laboratórnom plášti, prípadne pri meraní pri nejakom prístroji. Teda až na jednu výnimku na dávnej čiernobielej fotografii, z ktorej bolo jasné, že šlo o nainštalovanú pózu s nejakou laboratórnou nádobou. V pamäti mi po nej nezostanú nijaké odborné diskusie, snáď iba nejaké reči o tituloch, funkciách, postoch, vzťahoch a peniazoch. Moja pamäť si však nároky na nejakú objektivitu nerobí.

Druhú profesorku (s tým malým p) som spoznal tak, že z „cudzieho“ pracoviska našej vzdelávacej inštitúcie za mnou prišla (vtedy nejaká pani) s prosbou o radu. Asi som niečo zmysluplné povedal, pretože sa pýtala ďalej. Nedokážem však ani päť minút vydržať bez toho, aby som aj pred cudzími nepovedal nejakú poriadnu sprostosť. Zabralo to. Zasmiala sa. Nakoniec sme našli aj nejakú zaujímavú spoločnú výskumnú tému. V ďalšej spolupráci bola pohotová, spoľahlivá a konštruktívna. A vtipná. Jej pracovňa vo vedľajšej budove bola pravým opakom tej prvej. Šlo vlastne o celkom nevzhľadné laboratórium so starým nábytkom. Vravela, že peniaze na jeho výmenu má, ale nemá čas sa tomu venovať a nevidí v tom nejaký zmysel. V jej skriniach boli napchaté knihy a vedecké časopisy, stoly a police boli zaplnené laboratórnym sklom, pipetami a rôznymi vzorkami. Na stenách nebolo kúsok voľného miesta. Boli tam nalepené plagáty z vedeckých konferencií (postre), vytlačené výsledky experimentov, poznámky, kopa služobných fotografií a zopár rodinných fotiek. Často som k nej zašiel. Mohol som sa staviť o čokoľvek, že ju zastihnem pri práci, často aj pri obyčajnom umývaní laboratórneho skla. Vítala ma niekedy slovami „teraz nemám čas, idem učiť“ (alebo niečo iné). Ak mala čas, ponúkla ma čajom a pracovala ďalej, čo mohlo znamenať aj to, že sme diskutovali o nejakom spoločnom odbornom probléme. Keď som jej niekedy do ruky strčil môj text vedecko-populárneho článku s prosbou o prečítanie, zobrala hneď pero, opravila tam asi 15 chýb a na konci napísala veľkú jednotku s hviezdičkou. V škole som ju nikdy nedostal. Bol to od nej obdivuhodný výkon. Ja by som sa nevedel súčasne sústrediť na obsah a odstraňovanie „preklepov“. Bez plášťa ju bolo vidieť zriedka. Z tých čo mala, väčšina trpela nejakými „estetickými defektami“, takže keby sa z nejakého dôvodu mala postaviť pred kameru, o čo nikdy nestála, určite by si ho musela od niekoho požičať. O svojich vzorkách v miskách a fľaštičkách hovorila s nadšením. („Aké sú krásne“ a tak podobne.) Keby sme mali k dispozícii iba akustický záznam z jej rečí, tipovali by sme, že sa práve rozplýva nad obrazmi Johannesa Vermeera alebo Ladislava Medňanského (tými spred I. svetovej vojny). Učila dobre. Študentov oboznamovala nielen s tým, čo zistili iní, ale aj s tým, na čo prišla sama. V tom svojom podivnom laboratórnom úbore.

Nemám najmenšiu chuť vyriecť nejaké svoje záverečné hodnotenie. Len sa tak zmýšľam nad tým, ako by asi zhodnotili obe profesorky sami pred sebou výber svojho povolania. Táto otázka sa však rozhodne netýka iba týchto dvoch našich žien, pretože pokojne by sme tieto ich životné postoje mohli priradiť aj mnohým iným ženám a mužom, bez akýchkoľvek „rodových“ preferencií.