Semester architektúry v rakúskom Grazi

„Načo ísť študovať do Anglicka, keď môžeš nastúpiť na českú či slovenskú univerzitu a semester poprípade dva stráviť na Erasme? “ – bola častá reakcia môjho okolia potom ako pochopili, že štúdium v zahraničí myslím skutočne vážne. Kto však tvrdí, že samotné štúdium v zahraničí a Erasmus sa vylučujú? Pred vyše rokom som bola prijatá študovať architektúru na univerzite v Liverpoole a môj druhý ročník sa začal v októbri v rámci výmenného projektu v rakúskom Grazi.

Po skončení gymnázia bola moja nemčina len na hovorovej úrovni, a tak som sa z počiatku obávala jazykovej bariéry, no hneď na úvodnej prezentácií o možnostiach výmeny ma uistili, že štúdium bude vyučované výlučne v angličtine. Ako čas plynul vysvitlo, že niektoré predmety budú v nemčine a v máji, pri prvotnom zhotovovaní rozvrhu ich počet vzrástol na viac než polovicu. Dlho som sa rozhodovala, či nebude predsa len lepšie zostať v Anglicku, no nedalo mi nevyužiť šancu, veď predsa nie každý deň máme možnosť stráviť semester v inej krajine, spoznať nových ľudí, kultúru, architektúru… vidieť ako štúdium funguje inde. A tak som letné prázdniny strávila čítaním nemecko-anglických odborných kníh ,čím som sa nadobudla technickejšiu a komplikovanejšiu slovnú zásobu. Do Rakúska som prišla pred začiatkom školského roka o mesiac skôr, aby som mohla navštevovať kurzy nemčiny organizované univerzitou . Spomínam si na môj prvý deň, ktorý sa niesol v slovenskej atmosfére, keďže v neúspešnom pokuse o jednoduchú nemeckú konverzáciu typu: „Woher kommst du? (odkiaľ pochádzaš?) “ bola v prípade 6-tich z 8-mich opýtaných odpoveď : „Slowakei“, s výnimkou dievčiny z ďalekých Čiech a Holanďanky, ktorá mi odpovedala po anglicky.

Počas tohto prípravného mesiaca som mala čas preskúmať mesto i blízke okolie, vidieť typický rakúsky Buschenschank (od ktorého sa odvodilo naše známe: Idem do „šenku“), voziť sa po úzkych vínnych cestičkách pomedzi horami, zdolať viac než 150 horských rebríkov ponad riekou a vodopádmi, vyštverať sa na vrchol, z ktorého som mala nezabudnuteľný výhľad na okolité hory s Alpami v pozadí, okúsiť miestne špeciality, zažiť pravý Steierský festival… a hlavne nadobudnúť veľké množstvo priateľov, dokonca takmer viac než za celý rok v Británii.

V októbri začal nový školský rok a na začiatku sme si museli vyberať predmety po druhý krát. V Británii som mala tri predmety presne stanovené univerzitou, no tu som mala na výber cca 60, ponúkaných na 13-tich rôznych inštitútoch. Musela som dbať na to, aby sa mi hodiny neprekrývali a aby sa počet kreditov z jednotlivých modulov zhodoval s Liverpoolskym. Najťažšie bolo asi prihlasovanie na hlavný predmet, ateliér. Možno pre väčšinu študentov je to bežné, pre mňa to bola úplne nepochopiteľná novinka. Ak sa registrácia začala o 10-tej znamenalo to, že už 9:55 približne 200 študentov čakalo s prstom pritisnutým na miši počítača, aby mohli stlačiť „Register“ v ateliéroch s najzaujímavejším zameraním a limitovaným počtom študentov 15. Ako erasmácka študentka som mala možnosť vybrať si ateliéry aj z tretieho ročníka, čím som si znížila počet teoretických prednášok na čo najmenší. Výsledkom môjho dlhého snaženia pokombinovať to čo najvhodnejšie bolo to, že počet anglicky vyučujúcich predmetov sa zredukoval na peknú oválnu nulu. Vyžaduje si to síce nespočetné množstvo práce navyše, no teraz to vnímam ako veľké plus. Najlepší spôsob ako sa naučiť cudzí jazyk je skutočne hodiť človeka do vody a plávať. Dodáva mi to dobrý pocit keď môžem teraz čítať o nosných konštrukciách či sklobetóne bez ohľadu na to, či je text v angličtine či nemčine.

Doteraz som strávila v Rakúsku tri mesiace a všimla som si viaceré rozdiely medzi systémami výučby ako aj celkovému prístupu k architektúre. Z predchádzajúceho roku som bola zvyknutá, že na začiatku máme zadaný jeden projekt a celý semester sa mu dôkladne venujeme a vieme odôvodniť každú čiaru, ktorú narysujeme a každú novú myšlienku, s ktorou prídeme. Tu sú študenti zavalení množstvom iných aktivít a tak tomu najdôležitejšiemu často nevenujú dostatok pozornosti. Doteraz sa mi stáva že prídem na seminár obkolesená modelmi , skicami s viacerými riešeniami a ručne rysovanými plánmi, čo by bolo v Liverpoole očakávané, no tu spolužiaci s nedokončenou maketou na mňa pozerajú s výrazom: „Čo to tá stvára? “

Podstatný bod, ktorý nesmiem zabudnúť spomenúť je štúdio. Liverpoolska univerzita ponúka študentom možnosť pracovania v non-stop otvorenom štúdiu, kde môžu spolu rysovať, diskutovať, vymieňať si nápady a vzájomne si pomáhať. Štúdio sa stalo počas života v Británii mojim druhým domovom, kde som so spolužiakmi trávila čas nad rysovacím stolom doslova od rána do rána. Univerzita v Grazi štúdio nemá, poskytuje síce viaceré „kresliace sály“ no len pár vyvoleným sa ujde miesto tam pracovať. Na začiatku akademického roku sa konajú v jednotlivých miestnostiach „verbovacie párty“, kde študenti sami vyberajú, kto zaplní voľné miesto. Zaujmeš- si tam, nezaujmeš- môžeš kresliť doma.

Uznávam, že s tunajším systémom som sa nestotožnila a celé štúdium by som tu nechcela stráviť, no ako spestrenie pol roku života ho vnímam veľmi pozitívne. Mala som možnosť zvoliť si hodiny záhradnej architektúry a vnútorného designu , ktoré sa u nás nevyučujú, zúčastniť sa prednášok renomovaných architektov, ktorých projekty mi nejeden krát slúžili ako inšpirácia a na čo sa veľmi teším je workshop v malebnom kúpeľnom mestečku pod Alpami- Bad Gastein, kam cestujem už za dva dni.

Ak si študent architektúry zvažujúci Erasmus poprípade štúdium v Rakúsku a preferuješ systém bohatej palety predmetov a nových pohľadov na súčasnú architektúru, môžem ti to vrelo odporučiť. Ak si skôr zástancom tradičného a detailného prístupu, Britániu považujem za lepšiu voľbu.

Autor: Katarína Zaťková

Prezentačný obrázok: „And then you will be an architect“ by Architexts 

http://architexts.us/2010/03/21/and-then-you-will-be-an-architect/