Denník N

Eva Bodorová v Bregenzi ako väznená kráľovná Maria Stuarda

“Kto sa chce stať prezidentom, musí sa tak správať” – hovorí poučka zaoberajúca sa technológiou moci. Dá sa chápať tak, že verejnosť si najskôr uchádzača v jeho budúcom postavení musí vedieť predstaviť, aby ho vôbec mohla zvoliť. Na toto pravidlo som si spomenul, keď som videl účinkovať sopranistku Evu Bodorovú v titulnej úlohe kráľovnej Marie Stuardy počas nedeľnej premiéry rovnomennej Donizettiho opery vo Vorarlberger Landestheater v Bregenzi.

Mal som intenzívny pocit, že diváci by si Bodorovú za kráľovnú zvolili bez váhania, natoľko bola v tejto úlohe úplne prirodzená a svojim zjavom absolútne presvedčivá.

Keď sa prvý raz zjavila na pódiu, nespievala. Vošla na scénu len vrámci režijného zámeru, aby sa divákom ukázala v čase, keď sa iné postavy o nej len rozprávali.

Už v tomto momente strhla na seba všetku pozornosť a to ešte neotvorila ústa a nevydala zo seba jediný tón.

Aj na javisku totiž funguje niečo ako charizma. Buď ju človek prirodzene v sebe má, alebo nemá. Zahrať či naučiť sa ju, sa nedá.

Ak divadlo prináša operu, v ktorej vystupuje postava emotívnej kráľovnej, inscenátorom sa nemôže nič lepšie prihodiť, než keď získajú hlavnú predstaviteľku schopnú fascinovať publikum už od prvého vstupu.

Noviny Kronen Zeitung dva dni po predstavení priniesli recenziu, kde uviedli, že Bodorová je „vokálny zázrak„. Takto kvetnatému jazyku sa snažím vyhýbať, príliš presladený text býva skôr na škodu veci. Avšak príklad dobre ilustruje, ako Bodorovej kreáciu v Bregenzi prijali.

Maria Stuarda je rola, ktorá kladie nároky na extrémne veľký vokálny rozsah, dych, hlasovú agilitu a v neposlednom rade výdrž. Okrem závratných koloratúr zasahuje do hlbokých polôh, takže od interpreta vyžaduje farebnosť aj v nižších registroch. Potrebná je zároveň pružnosť pri vyspievaní ornamentov, štýlovosť a v neposlednom rade adekvátna dávka dramatična.

Toto všetko Bodorová divákom v Bregenzi ponúkla plným priehrštím a to spôsobom, ktorý nenechal nikoho na pochybách, že na tomto poli doslova kraľuje a cíti sa v ňom ako ryba vo vode. Je pre belcanto spevácky a technicky mimoriadne disponovaná.

Medzi hlasovými registrami sa pohybovala s neuveriteľnou ľahkosťou a ponúkla širokú škálu hlasových odtieňov. Jej výšky boli kovovo pevné a prierazné, piana zasa zaspievané jemne a pritom suverénne.

Speváčka ukázala aj veľkú dychovú rezervu. Pri spievaní dlhých držaných tónov (v momente, keď som bol presvedčený, že už jej bude dochádzať dych), dokázala na záver gradovať a ešte zosilňovať do forte.

Herecky ponúkla množstvo výrazov, ktoré jej postavu kreovali ako hrdú a odvážnu, pritom však naďalej realistickú. Podarilo sa jej vyhnúť pátosu, hoci rola by mohla zvádzať aj týmto smerom.

Eva Bodorová ako Maria Stuarda. Foto: Anja Koehler

Pri belcantových operách platí, že ak operný dom nemá k dispozícii skutočne kvalitnú speváčku pre obsadenie hlavnej postavy, tak nemá zmysel operu vôbec uvádzať. To svedčí o tom, nakoľko až bol zástoj Evy Bodorovej v úlohe Marie Stuardy pre celkové vyznenie predstavenia kľúčový.

Jej vokálny a herecký výkon preto vyvolal zaslúžený obdiv.

Donizettiho Opera Maria Stuarda je zaujímavá okrem iného aj tým, že v nej vystupujú až dve kráľovné naraz. Anglická kráľovna Alžbeta I. a škótska kráľovná Mária Stuartová – v librete uvádzané ako Elisabetta a Maria Stuarda – sa stretávajú na zámku Fotheringhay. Mária je tam uväznená, pretože Alžbeta sa bojí Máriinho nároku na anglický trón.

Konfrontácia medzi nimi potom patrí medzi najzaujímavejšie časti opery, pričom miestami možno pozorovať, ako v istých momentoch využil Donizetti na vyjadrenie morálnej nadradenosti väznenej Stuartovej nad panujúcou Alžbetou I. nielen slová, ale aj dominujúce spevácke linky.

Netreba však zabúdať, že ide o reálne historické postavy a v skutočnosti sa tieto panovníčky nikdy nestretli a teda k slovnej konfrontácii medzi nimi nedošlo.

Konfrontácia medzi dvomi kráľovnami. Sofia Solovij ako Elisabetta a Eva Bodorová ako Maria Stuarda. Foto: Anja Koehler

Part kráľovnej Elisabetty býva často obsadzovaný mezzosopranistkami, aby sa tak vytvoril farebný kontrast k sopránovému partu hlavnej postavy. Presne tak to bolo aj v tejto produkcii.

Paradoxom však je, že kontrast sa podarilo vytvoriť presne opačný, než by divák mohol logicky očakávať. Elisabetta v podaní ukrajinskej speváčky Sofie Solovij (Sofia Soloviy) ponúkla technicky dokonalý a farebne veľmi príjemný svetlý mezzosoprán a dôsledkom takto vytvorenej vzájomnej kombinácie hlasov bolo, že v hĺbkach tmavo zafarbený zamatový hlas Evy Bodorovej znel miestami tmavšie než hlas jej ukrajinskej kolegyne.

Úspech inscenácie do veľkej miery stojí a padá na ich spoločnom výkone, ostatné postavy (všetky taktiež výborne zaspievané) pôsobili skôr ako veľmi slušný doplnok k dvom hlavným protagonistkám. Nie preto, že by im libreto neposkytovalo potrebný priestor, ale skôr preto, že obe hlavné protagonistky si kvalitou svojho vokálneho prejavu získali celé publikum len pre seba.

 Hyunduk Kim ako Roberto, Sofia Solovij ako Elisabetta a Gabriel Wernick ako Cecil. Foto: Anja Koehler

Inscenácia bola vizuálne relatívne úsporná, scéna minimalistická (takmer na úrovni výpravy operného štúdia) a pracovala len s kráľovským trónom, k nemu vedúcimi schodami a stolíkom. Réžia bola taktiež veľmi diétna, ale vzťahy jednotlivých postáv zostali čitateľné.

Vo Vorarlberger Landestheater tak evidentne stavili najmä na  kvalitný sólistický ansámbel a tvorcovia sa zbytočne nezdržovali inými aspektami inscenácie. Jadro zážitku v prípade belcantovej opery spočíva aj tak predovšetkým v speváckych výkonoch.

S výnimkou postavy Elisabetty, ktorú stvárnila speváčka v stredných rokoch, ostatné roly spievali prevažne mladí speváci. Išlo o medzinárodný cast pozostávajúci (okrem Bodorovej) z Američana, ukrajinského Švajčiara, Ukrajinky, Kórejca a Chorvátky.

Dirigent Arturo Alvarado je peruánsko-fínskeho pôvodu a režisérka Teresa Rotemberg pochádza z Argentíny. Bolo teda zrejmé, že ide o produkciu vyskladanú z externého prostredia.

Eva Bodorova ako Maria Stuarda a Andrij Gančuk (Andrii Ganchuk) ako Talbot. Foto: Anja Koehler

Ako sa ukázalo, nebolo potrebné ani hľadať nové režijné výklady diela. Libreto je aj tak len fikciou, postavené síce na reálne existujúcich historických postavách a udalostiach, ale ide o príbeh značne zromantizovaný (inšpirovaný hrou F. Schillera).

A to napriek tomu, že bulletin k predstaveniu uvádza, že listy Márie Stuartovej, ktoré po svojom internovaní písala Alžbete I. z väzenia, sa neskôr naozaj našli a sú dnes predmetom výskumu historikov.

O čo menej úsilia venovali tvorcovia ilustrácii deja, o to väčší dôraz bol kladený na hudobnú stránku. Symphonieorchester Vorarlberg pod vedením Artura Alvarada podal veľmi kvalitný výkon. Divadlo má vynikajúcu akustiku a bol som už po prvých tónoch prekvapený, ako sýty a šťavnatý zvuk stúpal z orchestrálnej jamy. Všimol som si, že bočné steny divadla boli obložené rezonančným materiálom dotvárajúcim ideálne akustické podmienky.

Taktiež scény, v ktorých účinkuje 25 členný Bregenz Festival Choir (zbormajster Benjamin Lack) boli hudobne vydarené.

Vorarlberger Landestheater uvádza Mariu Stuardu v bloku ôsmich predstavení, pričom posledné sa uskutoční 2. apríla 2023.

Bregenz Festival Choir v produkcii Maria Stuarda. Foto: Anja Koehler

Vrátim sa ešte k Eve Bodorovej. Belcanto je natoľko špecifický spevácky sloh, že nie každý sa môže (alebo chce) jeho interpretácii venovať. Zdá sa však, že v Bodorovej nachádzame nadšenú pokračovateľku belcantovskej tradície.

Najprv sa veľmi úspešne predstavila v Štátnom divadle v Košiciach v inscenácii Roberto Devereux, teraz v opere Maria Stuarda v Bregenzi a z jej rozprávania vieme, že má na pulte noty k opere Anna Bolena, ktorú práve študuje. Poškuľuje aj po Belliniho Norme. Už z uvedeného výpočtu je zrejmé, v akých vodách sa pohybuje a aký repertoár si systematicky buduje.

Eva Bodorová ako Maria Stuarda. Foto: Anja Koehler

Bodorová patrí medzi silnú generáciu našich mladých spevákov, ktorým sa momentálne darí presadiť sa aj na zahraničných pódiách. Robia tým okrem iného česť aj našej speváckej škole.

Aj keď v súčasnosti na svojej vokálnej technike spolupracuje s hlasovou pedagogičkou Lindou Watson (aktuálne účinkovala v produkcii Salome v milánskej La Scale) netreba zabúdať, že Eva Bodorová bola sedem rokov žiačkou hlasovej pedagogičky Boženy Ferancovej.

V Bregenzi Bodorová už v minulosti účinkovala na prestížnom hudobnom festivale Bregenzer Festpiele v opere Ľubice Čekovskej Impresario Dotcom. Práve výkon v Impresariovi jej otvoril dvere aj k aktuálnej produkcii Marie Stuardy. Zástupcovia Vorarlberger Landestheater totiž boli prítomní na predstavení Impresaria a tam si speváčku všimli.

A práve na základe jej účinkovania sa rozhodli ju pozvať aj do tejto produkcie.

Maria Stuarda prichádza už o niekoľko týždňov aj na javisko SND. Výkon Evy Bodorovej v Bregenzi je rozhodne hodný toho, aby sa v niektorom bloku predstavila aj domácemu publiku.

Nepochybujem o tom, že návštvevníci Opery SND by si určite zaslúžili vynikajúcu Evu Bodorovú uvidieť v tejto belcantovej role aj na domácej pôde.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix  

Kompletné obsadenie a inscenačný tím TU.

 

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu