Aj personál psychiatrií má predsa právo na bezpečie

Od 1. marca 2023 je účinný nový zákon o používaní obmedzovacích prostriedkov, ktorého súčasťou sú aj práva pacientov napísané spôsobom, na základe ktorého ich nie je možné z objektívnych príčin psychiatriami na Slovensku garantovať, na čo Slovenská psychiatrická spoločnosť upozorňovala na viacerých miestach. Tento zákon enormne zvyšuje administratívne zaťaženie zdravotníckych pracovníkov, ktorí vďaka nemu majú opäť menej času na pacientov, ktorí sú im zverení. Pri každom použití obmedzovacieho prostriedku sa v zdravotnej dokumentácii pacienta musí uviesť deväť údajov, z ktorých niektoré nemajú bodový charakter, ale ide o celé vety a vysvetlenia. Okrem toho musí byť pri každom použití obmedzovacieho prostriedku toto použitie zapísané v registri obmedzovacích prostriedkov, teda v samostatnom zázname mimo zdravotnej dokumentácie, kde má lekár uvádzať desať údajov. Použitie obmedzovacích prostriedkov sa nielen zapisuje, ale po novom sa musí dokonca aj hlásiť, a to ministerstvu zdravotníctva, prokurátorovi do 72 hodín, opatrovateľovi, poručníkovi alebo zákonnému zástupcovi, ak je pacient maloletý alebo obmedzený na právne úkony, do 24 hodín a osobe, ktorú si pacient určil pri príjme do 48 hodín.

Ak to zhodnotím racionálne a úplne triezvo, a zoberiem do úvahy, že ho majú dodržiavať všetky medicínske odbornosti, tak je takýto zákon v súčasných podmienkach v praxi nevykonateľný, a tým pádom zlý. Vo všetkom, čo robíme, by sme mali dbať na princíp aplikovateľnosti. Úsilie o zníženie používania obmedzovacích prostriedkov môže byť síce úspešné, ale nie pre humanizačného ducha daného zákona, ale pre nechuť lekára venovať nasledovnú polhodinku hláseniam, keď má na práci niečo úplne iné a dôležitejšie, ale môže byť aj neúspešné, pretože môže viesť k situácii, že sa všetky použité obmedzovacie prostriedky jednoducho hlásiť nebudú. V prvom prípade ide o zanedbanie starostlivosti, pretože ak existuje dôvod na to, aby bol pacient obmedzený, tak musí byť obmedzený, v druhom prípade ide o obchádzanie zákona. Chcelo by to na každom oddelení, kde dochádza k používaniu obmedzovacích prostriedkov, prinajmenšom od 1. marca 2023 o jedného lekára naviac.

Špirála administratívnej záťaže teda vyslovene kulminuje v čase obrovskej personálnej krízy v našom zdravotníctve, týkajúcej sa celkom špecificky lekárov i sestier v psychiatrii, a v čase, keď pri neexistujúcej komunitnej alebo alternatívnej starostlivosti a poddimenzovanej ambulantnej starostlivosti majú pre akútneho psychiatrického pacienta všetci jediný recept: zavolajte (si) záchranku, nech (vás) ho odvezú na psychiatriu – keďže ambulantní lekári nemajú vymedzené časy pre urgentných pacientov tak, ako to je v iných odboroch. Na psychiatriách bežne dochádza k ohrozovaniu personálu akútnymi pacientmi, agresivita stúpa, pričom personál predsa nie je povinný znášať kopance, pľuvance, údery do rebier a hryzenie, či vyhrážanie sa smrťou a bitkou. Napriek tomu však robí na psychiatriách, kde sú v súčasnosti naozaj často katastrofálne podmienky na realizáciu práce, ktorú mnohí z nás v odbore doslova milujeme.

O právach personálu na bezpečie – ktoré nemajú, pretože extrémne minimum psychiatrií na Slovensku má zriadené niečo ako bezpečnostnú službu – tak o takomto práve nikto nehovorí. Toto nie je dobrá situácia, pretože na poddimenzovaných psychiatriách nebude chcieť za týchto podmienkach robiť už takmer nikto.

Ako oficiálny reprezentant Slovenskej psychiatrickej spoločnosti preto zdôrazňujem, že metódy, ktoré nám mali do odboru vniesť viac humanizácie, sú zatiaľ len na papieri, v ústach a niektoré už dokonca bohužiaľ v zákonoch, aj to veľmi nešťastne napísaných, ale za daných podmienok viac humanizácie a riešení v prospech pacienta rozhodne nepriniesli, skôr sa začíname hýbať reverzom dozadu a situácia je z roka na rok horšia. Nikto z nás pritom nechce porušovať práva pacientov, nie sme ľudia, ktorí by chceli druhých týrať alebo mučiť, ako nás teraz negatívne a nepriamo vykresľuje dokonca aj zákon, a to, čo robíme, robíme preto, lebo chceme pomáhať ľuďom so psychickými poruchami a ťažkosťami. Keby sme to nerobili, charakter celej našej spoločnosti by sa zmenil na nepoznanie.

Kolabujúcim zdravotníctvom, zneužívaním záchraniek, nedostatočnou ambulantnou sieťou, podvečernou a sobotnou turistikou na urgentné príjmy, diktátom zdravotných poisťovní, zvyšujúcim sa náporom pacientov a tlakom na skracovanie hospitalizácií, neriešením našich problémov s financovaním a personálom, enormne rastúcim stresom a na dôvažok nezmyselnou administratívou, sme už však naozaj preťažení. Nepáči sa nám to a kričíme dosť!