Z akého sveta sa na nás budú pozerať tí, ktorí prídu po nás?

Pandémia potom bola niekedy dramatická, neskôr únavne dlhá, nakoniec len otravná. Keď sa o dva roky neskôr zdalo, že sa nadobro končí, Rusko napadlo Ukrajinu, čím sa priamo v našom regióne na východe Európy začala vojna, ktorá trvá doteraz. Znovu sme zostali otrasení stáť pred ostro sa vynímajúcou skutočnosťou, že do bezstarostných čias uplynulých desaťročí niet cesty späť. V akom svetle sa na nás budú pozerať tí, pre ktorých náš svet formujeme v týchto rokoch? Pospájajú sa dnešné chaotické udalosti do príbehu, ktorý im z odstupu bude dávať zmysel viac ako nám? Pandémia zmenila spôsob života a práce mnohých ľudí, jej hlboký vplyv na ľudskú spoločnosť zdá sa ešte nedovidíme.

Alebo sa nám práve rozvíja pred očami v tieni minulých  konceptov, ktoré už odchádzajú ale my im tvrdohlavo venujeme pozornosť. Vďaka pokroku v digitalizácii sme mohli bezodkladne začať využívať dostupné spotrebné technológie na zabezpečenie komunikácie a práce na diaľku. Online vyučovanie, nakupovanie a stretávanie tu už síce dlhšie boli, ale zdráhali sme sa na nich spoliehať. Od pandémie aj presne vieme prečo – bez osobného kontaktu, živej medziľudskej skúsenosti totiž nefungujú. Zmysluplné sú len ako možnosť a za okolností, ktoré predsa len majú svoje hranice.

Ukázalo sa, že veda a technika urobili veľké pokroky a dokážu problémy okamžite identifikovať a riešiť na základe dôkazov. Motivácia k zvýšeniu investícií do výskumu a vývoja je evidentná nielen v teraz kritickej oblasti zdravotníctva. Čo sa dosiahlo pri covide-19, môže pomôcť aj v pokroku v liečbe a prevencii iných ochorení. Uplynulé roky môžu napomôcť pochopiť zmysel spolupráce medzi rôznymi krajinami a inštitúciami, verejnými aj komerčnými, pri riešení ostatných globálnych problémov. Komplikujúca sa bezpečnostná situácia a klimatická kríza sa ponúkajú ako prvé, ale bude ich omnoho viac.

Spoločnosti si overili, že majú schopnosť bezodkladne sa preusporiadať a efektívne zareagovať na krízové situácie. Súčasne ale aj to, že schopní aktéri neraz nie sú práve tí, ktorých si na také miesta demokraticky volíme za pokojných čias. O to viac sme uvideli ako v kríze zaváži pokojný hlas rozvážnej líderky. Ochranu a starostlivosť o zraniteľné skupiny zabezpečovala miestna samospráva a občiansky sektor, výrobu a distribúciu vakcín medzinárodné inštitúcie a priemysel. Ako sa budú tieto zmeny vyvíjať ďalej a ako budú reformovať spoločnosť v nasledujúcich rokoch nevieme. Aj preto pripravujeme odbornú diskusiu v šiestich pracovných skupinách, ktoré sa nad tým budú nasledujúce mesiace zamýšľať spolu s nami. Do výskumu dopadov pandémie na spoločenský a hospodársky život tiež pozývame verejnosť, ktorá sa môže zúčastniť prieskumu na stránke projektu Veda odpovedá.

Zachránení modernými biotechnológiami uprostred zanedaného zdravotníctva

Biologická podstata ohrozenia zdravia ľudí vírusom prirodzene upriamila pozornosť na zdravotnícky sektor, ktorý sa musel vysporiadať s riešením nevyspytateľných následkov nového ochorenia, hľadaním a overovaním liečby a prevencie. Pandémia extrémne zaťažila systémy zdravotnej a sociálnej starostlivosti, ktoré dokázali zostať v chode len za cenu veľkých osobných obetí personálu, lekárov, zdravotníkov, pomáhajúcich profesií. Aj krajiny, ktoré ich mali v dobrej kondícii si prežili svoje. Na Slovensku ide o jeden z posledných sektorov, ktoré trestuhodne zanedbávame prinajmenšom niekoľko posledných desaťročí. Z neznámych dôvodov netrváme na tom, aby v nich prišlo k zmene k lepšiemu.

Spoločnosť názorne pocítila ako dôležité je byť na podobné krízy pripravení v oblasti verejného zdravia, akokoľvek pôsobia ako nepravdepodobné. Môže k nim opäť dôjsť a časť obyvateľstva to opäť bude celkom zbytočne stáť zdravie alebo život. Rýchlosť a účinnosť reakcie vedy v spolupráci s farmaceutickým priemyslom sú obdivuhodné. Naznačujú, že v skutočnosti máme veľké rezervy vo výskume a vývoji nových liečebných a preventívnych postupov aj pri mnohých iných ťažkostiach, ktorými mnohí trpia. Potrebujeme na nich ale sústrediť zdroje a vyvinúť tlak podobne ako sa to podarilo pri covide-19. To bolo dané najmä tým, že vírus devastoval cestou vyvolaných opatrení spoločnosti a hospodárstva naraz na celom svete.

Zdravotníctvo sa potrebuje transformovať nielen technológiami, ale aj organizačne, aby dokázalo poskytovať adekvátny servis chorým čo najúčinnejšie a včas. Ideálne ešte predtým než vzniknú vážne problémy vytvárajúce vysoké náklady na zdravotnú starostlivosť. Mohol by tomu pomôcť rozvíjajúci sa trend pristupovať k liečbe ochorení so zameraním na individuálne potreby a vopred známu distribúciu účinnosti. S tým súvisí dianie na strane dopytu – demografický trend, ktorý postupne systematicky mení spoločnosti všade na svete. S tým ako sa rozvinú a prosperujú aj rýchlo starnú. Pokroky v oblasti výskumu starnutia by mohli pomôcť zlepšiť kvalitu života seniorov a predĺžiť život. S narastaním proporcie seniorov v populácii si prežitý model moderného zdravotníctva už neporadí.

Naivne sme narušili sociálne interakcie nevyhnutné pre duševné zdravie ľudí a komunít

Zabrániť šíreniu vírusu v populácii sa teoreticky dá pomerne ľahko dodržiavaním striktného sociálneho odstupu, obmedzením cestovania a združovania sa. Vírus má za obvyklých okolností, keď sme neustále v pravidelnom alebo náhodnom styku s veľkým množstvom ľudí, pre seba ideálne podmienky. Život v spoločnosti nám aj vírusu prospieva. Za podmienok pred súčasnou podobou civilizácie, jej urbanizácie a globálneho cestovného ruchu by sa pandémia možno nikdy nestala globálnou. Pokiaľ aj áno, jej rozvinutie by trvalo omnoho dlhšie ako sme mali možnosť zažiť. Dočasná nútená fragmentácia svetového spoločenstva naspäť do národných hraníc, jednotlivých regiónov, až po úroveň domácností znela ako kompromis medzi ochranou verejného zdravia a nemožnosti nenarušiť spoločenský a hospodársky život.

Až do momentu, keď sa mala aplikovať v praxi. A najmä ak sa mala aplikovať dlhodobo a opakovane, ako sa dialo v tejto pandémii. Obmedzenie možností zhromažďovať sa v skupinách totiž zďaleka nezatvára len spoločenské aktivity a športové podujatia. Tých sa predsa len vieme na čas vzdať bez veľkých následkov. Prináša vážne narušenie úplne všetkých sociálnych interakcií, ktoré máme každý vybudované unikátne vzhľadom na životnú situáciu v súkromí a v práci. Vírus týmto spôsobom s človekom neinteraguje len v biologickej rovine, ale atakuje aj jeho sociálnu podstatu. Sme bytostne spojení s ostatnými, vo vzťahoch s nimi uvažujeme, konáme a dokonca aj oddychujeme – s vedomím, že sa o nás postarajú ak sa niečo stane. Ak sa od interakcií odstrihnme, nedokážeme nič z toho dosiahnuť plnohodnotne, časom sa vyčerpajú naše sily.

V pandémii sme sa zásadne posunuli vo využívaní možností virtuálnej sociálnej interakcie. Zdá sa, že u mnohých z nás to hlboko zmenilo spôsob, akým sa stýkame s ostatnými. Obdobia sociálneho odstupu u mnohých ľudí viedli k posilneniu pocitu osamelosti, ktoré za bežných dní kompenzujú vo verejnom priestore. Ten sa stal dočasne nedostupný – povolené lesné cestičky zažili masový turizmus ako nikdy predtým. Osamelosť spojená so stresom a úzkosťou spojenou s obavami z nákazy, zdravotnými rizikami, a ekonomickými dôsledkami vytvára synergický faktor, ktorý nemôže nemať negatívny vplyv na duševné zdravie. V populácii zrejme prepukla kríza duševného zdravia, ktorá sa podobne ako vírus opäť šíri v komunitách. Dialóg a spolupráca viaznu v súkromných vzťahoch a na pracoviskách. Vyhrocujú sa konflikty, nepochopiteľne sa rozpadávajú vzťahy. Je potrebné konať, aby ľudia mali prístup k informáciám ako sa vyrovnať so stresom a úzkosťou. Musíme nájsť cestu, ako sa podporiť pri hľadaní pomoci u odborníkov na duševné zdravie.

Nedôveryhodné inštitúcie a elity uvoľnili priestor toxickým konšpiračným naratívom

Dôležitým sociálne podmieneným javom, ktorý preniká naprieč mnohými stránkami nášho spoločenského a hospodárskeho života je dôvera. Motívu dôvery sme sa v rozhovore dotkli u takmer všetkých hostí podcastu. Ukazuje sa, že tak ako nehmatateľne uniká akejkoľvek formalizácii, je zrejme kľúčová pre čokoľvek čo podnikáme vo vzťahu k ostatným ľuďom – od každodenných rutín, čo komu povieme alebo radšej zamlčíme, či vyhľadáme pomoc napríklad u lekára, až po rozhodnutia s menej zreteľnými dôsledkami na ďalší život a okolie – či sa ekonomicky postavíme na vlastné nohy, zariskujeme a odvážime sa podnikať, koho si zvolíme za lídra v demokratických voľbách, či vôbec využijeme svoje občianske právo, a v mnohom inom.

Posilenenie dôvery medzi ľuďmi, spoločenskej súdržnosti sa javí byť nevyhnutné ak máme dosiahnuť pokrok v riešení mnohých spoločenských problémov. Na Slovensku je dôvera k iným ľuďom a k verejným inštitúciám veľmi nízka, jedna z najslabších v Európe. Jedným z dôvodov určite je historická skúsenosť, ktorú sme si odovzdali z jednej generácie na druhú. V neslobodnej komunistickej spoločnosti boli všetky inštitúcie pod kontrolou štátu. A boli buď neskrývane nefunkčné alebo korumpovateľné, pretože autoritatívny systém v skutočnosti nebol životaschopný. Pretrvával vďaka násilím predstieranej funkčnosti. Raný postkomunizmus k vyššej dôvere k inštitúciám pomohol iba čiastočne.

Zostávame ovplyvnení aj tým, ako sa spoločnosť rozvíjala po skončení komunizmu, kedy sa staré normy zrútili, inštitúcie veľmi oslabili a kroky na zlepšenie fungovania meškali za dravým individualizmom, všadeprítomnou súťažou a sklonom preceňovať ekonomický rozmer diania na úkor spoločenského. Vážnym problémom, ktorý sme nevyriešili a možno ani nemohli vyriešiť inak ako prirodzenou dlhodobou skúsenosťou, cestou pokusov a omylov, je spoločenský mechanizmus výberu elít. Tým, že nemáme dobrú skúsenosť so spoľahlivým, funkčným systémom verejných inštitúcií, ktoré nás opakovane vo výbere elít sklamali, dôveru v nich sme nahradili dôverou len k bezprostrednému okoliu, ktoré osobne poznáme.

Popri rezignácii na oficiálne štruktúry modernej spoločnosti sa situácia skomplikovala aj premenou mediálneho priestoru, kde sa aj bez sociálnych médií dalo len veľmi ťažko zorientovať v spleti ekonomických a politických záujmov obalených do čoraz bulvárnejšieho štýlu medializácie, ktorý publikum priťahuje a odpudzuje zároveň. Médiá majú v rukách moc vplývať na spoločenskú atmosféru a dobre o tom vedia. Ak v dôveryhodných médiách nie sú dostupné uspokojivé, zrozumiteľné vysvetlenia, neraz v princípe celkom nudné, a navyše sa spoločnosť potýka s niečim tak znepokojujúcim ako pandémia, narastá sklon veriť šokujúcim dezinformáciám a konšpiračným teóriám. Aj pod vplyvom sociálnych médií zostala časť spoločnosti uväznená v obmedzenom myšlienkovom svete svojho okolia a aj nepochopiteľné naratívy považuje za relevantné a trvá na nich.

V digitalizácii sme celou váhou stúpili na tenký ľad online priestoru, a breh je už ďaleko

Skúsenosť so životom v obdobiach pandemických obmedzení nás priviedla k významnému nárastu využívania informačných a komunikačných technológií na prácu, ale aj vzdelávanie, socializáciu a nakupovanie. Rutinná prax v používaní online nástrojov nám takmer všetkým umožnila pohodlne zostať po celý čas v kontakte a pokračovať v profesných či záujmových aktivitách napriek obmedzeniam. Pandémia covid-19 prišla v ére, keď sme už boli vybavení všetkou potrebnou technikou v práci aj v domácnosti a mali k dispozícii lacný internet. V ktoromkoľvek predchádzajúcom období by niečo z tejto skladačky chýbalo. Niektoré spoločenské a hospodárske domény by sa namiesto zabrzdenia omnoho drastickejšie a zastavili.

V digitalizácii urobili z nevyhnutnosti veľký pokrok komerčné služby aj niektoré verejné služby. Online sa začalo vyučovať na všetkých typoch škôl, nakupovať a doručovať sa pohodlne začali takmer všetky spotrebné tovary, ktoré si bežne nakupujeme osobne. Digitálna transformácia spoločnosť mení aj v rovinách, ktoré bezprosredne nevnímame v spojení s používaním informačných a komunikačných technológií. Ilustratívnym príkladom sú sociálne médiá, ktoré využívame na online stretávanie s priateľmi a známymi len necelé dve desaťročia s tým, že sa do všetkých segmentov spoločnosti rozšírili až v posledných rokoch. A mnohí z nich už aj potom ušli.

Ukazuje sa, že algoritmy sociálnych sietí majú nezamýšľaný negatívny vplyv na demokratickú politiku, pretože spôsob ktorým používateľom zobrazujú nimi samotnými vytváraný obsah vedie k potláčaniu konsenzuálnych a preferencii vyhranených postojov. To v kolektívnom súčte spoločnosť polarizuje a pomáha šíreniu nenávisti. Ak váha sociálnych médií ako informačného zdroja pre nás v čase narastá, vedie to k strate dôvery verejnosti aj k politickým inštitúciám a môže vplývať na spôsob, akým sa ľudia zapájajú do politického života. Ale napríklad aj to, ako dôverujú vedeckým poznatkom, čo si nevediac do čoho idú okúsili všetky exponované osobnosti vedy a výskumu v pandémii.

Pred spoločnosťou je zreteľná úloha zabezpečiť, aby sa sociálne médiá stali transparentné a férové vo svojej činnosti a dopadoch na spoločnosť. Potrebujeme do praxe uviesť normy a štandardy správania voči sebe podobne, ako sme ich pred storočím zaviedli a vymáhame napríklad v cestnej doprave. Zabrániť šíreniu zavádzajúcich informácií je v životnom záujme demokratického zriadenia. Potrebujeme dosiahnuť, aby reformované sociálne médiá preferovali pravdivé a relevantné informácie a slúžili komunite ako platforma pre rozumnú vecnú diskusiu. Zatiaľ sa zdá, že časť problému tkvie v neochote prijať zodpovednosť za potenciálne manipulatívny obsah, čomu sa bránia všetci zúčastnení aktéri vrátane používateľov. Čas ale beží.

Konkurenčný trh sa na nový svet adaptuje okamžite, ale sleduje len vlastné záujmy

Od začiatku pandémie a najmä po tom, ako prerástla regionálnu dimenziu na globálnu, bolo v silne ekonomizovanej spoločnosti jasné, že hospodársky rast akokoľvek utrpí. Otázka bola – ako veľmi. Ak pandémia pokrivila už aj neosobné ekonomické prognózy, jej dopady o to viac a okamžite na svojej kondícii pocítili mnohé konkrétne podniky aj ich zamestnanci. Podniky boli v dôsledku pandemických obmedzení prinútené opakovane zatvoriť prevádzky alebo výrazne zmeniť svoju činnosť tak, aby im mohli vyhovieť. Niektoré sektory pandémia zasiahla bezprostredne a iné sprostredkovane. Jej ekonomický vplyv ale časom presiakol naprič celou hospodárskou štruktúrou. Posledné roky prinútili alebo motivovali mnohých ľudí nájsť si novú prácu a zmeniť svoje doterajšie podnikanie.

Aj bez pandémie sa v dôsledku technologického posunu menia spôsoby, akými sa vyrábajú a distribuujú produkty a služby. Globálne dodávateľské reťazce sa posledné desaťročia sformovali najmä v záujme optimalizácie nákladov, pričom doprava takmer prestala byť pri navyšovaní mierky produkcie a spotreby prosperujúceho sveta relevantná. Namiesto produkcie a spotreby v jednom regióne sme výrobu distribuovali tam, kde to bolo najvýhodnejšie a stali sa tak spotrebiteľmi závislými na vzdialených rozhodnutiach aj výrobných kapacitách, najmä v juhovýchodnej Ázii a špeciálne v Číne, z čoho región postupne ekonomicky veľmi zosilnel.

Pandémia a jej synchronizované obmedzenia tieto reťazce narušila a otvorila otázku bezpečnosti globalizovaného sveta, odhliadnuc od negatívnych environmentálnych dopadov, ktoré sme si doteraz sotva všímali. V súvilsosti s citeľnou klimatickou zmenou nás začínajú konečne zaujímať. Prichádzajúce technológie, umelá inteligencia a virtuálna realita vytvárajú nové priestory pre poskytovanie lepších služieb zákazníkom a obohacovanie ich skúseností. Ak sa napríklad zamyslíme nad budúcnosťou maloobchodu, konkurovať online nakupovaniu a doručovaniu bude zrejme môcť iba vtedy ak vyvinie pridanú hodnotu a zážitok, ktorý sa nedá získať vo virtualite. Obyvateľov je potrebné pripravovať na to, že v novom svete sa dokážeme uživiť vtedy ak sa adaptujeme na nové pracovné príležitosti.

Mnoho dnešných rutinných činností možno prestane dávať ekonomický zmysel a zanikne. Vzdelávacia sféra potrebuje v ďaleko väčšej miere pracovať na odovzdávaní vedomosti a tréningu zručnosti, ktoré budú potrebné pre úspech vo svete zmenenom na nepoznanie v porovnaní s našim. Aj v horizonte desaťročí ide o dramatické premeny, veď kto by si napríklad koncom osemdesiatych rokov dokázal predstaviť aký ľudský kapitál bude potrebný v činnosti dnešných digitálnych platforiem, v čase keď tento sektor zahŕňal nanajvýš pevné telefónne linky? Práca s technológiou, používanie rôznych digitálnych nástrojov je jedna vec, ale ako perspektívne sa ukazujú aj také zručnosti ako kritické myslenie, komunikácia a schopnosť tímovej spolupráce. Obyvatelia sa viac než kedykoľvek predtým budú počas kariéry prispôsobovalo rýchlo sa meniacemu svetu.

Čakáme na nové pozitívne vízie a dúfame v lídrov, ktorí ich medzi nami presadia

Vážnym problémom v pandémii sa ukázala disproporcia medzi prírodnými a spoločenskými vedami už aj v spôsobe uplatnenia vedeckej metódy. Kým biologická rovina pandémie bola okamžite uchopená správnou identifikáciou vírusu, sledovaním a analýzou jeho mutujúcej genetickej informácie a bezodkladným vývojom a testovaním bezpečnosti prevencie a liečby. V spoločensko-vednej oblasti sme pravdepodobnú dynamiku len hádali a nanajvýš o nej diskutovali. V každej krajine inak, s iným prístupom ktorý prevážil podľa kultúrnych daností, a s iným výsledkom. V tomto je pandemická skúsenosť cenným prirodzeným experimentom, ktorý potrebujeme dôsledne vyhodnotiť, aby sme sa v budúcej krízovej situácii zariadili o čosi rozumnejšie.

Paralelné reakcie na šírenie vírusu totiž viedli k rôznym výsledkom a v rôznych krajinách stáli zdravie a život v populácii merateľne odlišne. Tento experiment nám môže pomôcť osvojiť si pozeranie sa do budúcnosti aj v úplne iných doménach, ktoré nutne neprechádzajú krízovým vývojom. Spoločnosť na dosahovanie pokroku potrebuje ciele presahujúce schopnosti jednotlivcov a malých spolupracujúcich skupín. Potrebujeme dlhodobé a pôsobivé vízie, ktorým uveríme a pre ktoré obetujeme svoje pohodlie, nadviažeme pracovné vzťahy aké by inak neboli nevyhnutné. V ekonómii sme už dávnejšie rozpoznali, že pre prosperitu musíme zostať v neutíchajúcom pohybe, musíme podporovať inovácie a zlepšovať tým konkurencieschopnosť.

Žijeme v ére, v ktorej sa zdá, že podnikanie spoločnosti umožňuje experimentovať ale potrebujeme aj akceptovať, že je prijateľné riskovať s novými nápadmi a projektmi. S tým, že sa veľmi pravdepodobne nepodaria. Mali by sme tak robiť bez obáv, náš neúspech nesmie byť katastrofálny. V pandémii sa ukázalo, že menšie jednotky bližšie k podnikom aj komunitám sú akcieschopnejšie a slobodnejšie modifikujú reakciu na krízu než národný štát a vrstvy jeho byrokracie. Tie sú dobre adaptované na obvyklé podmienky, keď chýbajúca komunikácia a viaznúca spolupráca medzi rezortmi štátu navzájom až tak neprekážajú. V kríze to ale rozhodne jedno nebolo.

Snaha riadiť slobodnú spoločnosť ad-hoc opatreniami, ktorá sa inak riadi najmä sama svojou samoorganizačnou kapacitou, aj bola verejnosťou v zásade podporovaná až kým ju nezdiskreditovali pokusy o zjednodušujúce riešenia, extrémne nákladné, symptomaticky nefunkčné. A ako sa ukazuje z náročných spätných analýz, možno aj kontraproduktívne presne tak ako upozorňovali viacerí  vedci. Ani vedecká komunita nehovorila jedným hlasom, čo je ale napokon pre ňu typický model diskurzu. Akurát sa ním rozhodne nedá priamo riadiť spoločnosť. Nevyhnutne potrebujeme nájsť civilizované kanály pre bezpečný transfer výsledkov vedy k riadiacej sfére ale aj zrozumiteľnú komunikáciu s verejnosťou, aby sa už nabudúce nezopakoval chaos posilňujúci nedôveru každého ku každému.

Viac informácií na tému „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“ nájdete aj na našom webe.

Slavomír Ondoš, senior analytik projektu „Slovensko po Covid-19. Ako pandémia zmení naše životy?“