Denník N

Dostal Vladimír Putin po ušiach, alebo je Recep Tayyip Erdogan vrah?

Presne na Vianoce uplynul mesiac od zostrelenia ruského vojenského lietadla pri Sýrskych hraniciach. Vojna v Sýrii a Iraku pokračuje, 70% obetí náletov sú civilisti a koniec vojny je v nedohľadne. O čo vlastne v spore medzi Ruskom a Tureckom ide? Vo svojom blogu som sa snažil rozlúštiť tento rébus.

Dostal Vladimír Putin po ušiach, alebo je Recep Tayyip Erdogan vrah?

 

 

24.11.2015 svet obletela správa, že turecká armáda zostrelila neďaleko sýrskych hraníc ruské bojové liatadlo Su-24. Svet spozornel. Vtedy som si spomenul na slová pápeža Františka, ktorý začiatkom júna v hlavnom meste Bosny povedal, že vo svete “cíti ovzdušie vojny”. Po zostrelení lietadla sa v priebehu dvoch hodín na internete objavilo video ako turkménski ozbrojenci rozstrieľali ruského pilota, ktorý padal neozbrojený na padáku. V tom čase sa už spustila mediálna vojna medzi ešte pred pár hodinami priateľskými štátmi a prezidentami. Zmena rétoriky prezidentov bola okamžitá. Z priateľa sa stal úhlavný nepriateľ. Ruská a turecká strana sa navzájom obviňovali z porušenia pravidiel. Každá strana tvrdila, že právo je na jej strane. Turci ešte večer tvrdili, že obaja piloti sú nažive a vyjednávajú o ich prepustení. Američania v tom čase vyhodnocovali termo zábery. Web CNN Turk zverejnil mapu z letového radaru, ktorá ukazovala, že ruské lietadlo vstúpilo na 17 sekúnd do tureckého vzdušného priestoru. Ďalšie informácie sú vďaka tlačovým kanceláriám ministerstiev oboch štátov známe. Verbálna roztržka začala. Turci poslali ku hraniciam 20 tankov, Rusi poslali loď Moskva, lietadlám pridali rakety vzduch-vzduch a aktivovali systém protivzdušnej obrany S-400. Čo ale tomu celému predchádzalo? Ide tu naozaj o boj s terorizmom? Alebo sú to mocenské a geopolitické záujmy?

 

V oblasti Džabal Turkman od rána 24.11.2015 prebiehali boje medzi turkménskymi rebelmi (ktorých podporuje Ankara) a vojakmi sýrského prezidenta Bašára Asada. Od začiatku ruských náletov Asadova armáda prestala v boji prehrávať a postupne získava jedno územie za druhým. Podľa dostupnych informácií väčšina útokov ruských bombardérov zasahuje ciele takzvanej umiernenej opozície, čiže nie Islamského štátu – Daeš. Ako prvý túto informáciu vyslovil Dick Cheney, ktorý priznal, že prvé ruské nálety smerovali na ciele, ktoré vycvičila a vyzbrojila americká CIA. Už vtedy svet spozornel a čakal čo sa bude diať. Napätie medzi Tureckom a Ruskom začalo rásť odkedy okolo Tureckých hraníc začali lietať drony bez označenia. Tureckej armáde sa jeden dron podarilo zostreliť nad jej územím, no Rusi popreli, že by dron bol ich. Potom už nastúpil známy scenár. Asadove vojská začali útočiť na Turkménskych bojovníkov, ktorých vyzbrojuje a chráni Ankara. Turkméni začali vďaka ruskej leteckej podpore opúšťať svoje pozície. Hrozilo, že územie pri Tureckých hraniciach ovládne Asad a vďaka tomu sa zmocní koridoru, ktorým prúdia v “humanitárnych konvojoch” zbrane rôznym vojensko-gerilovým zoskupeniam.

 

Fakty o vojne

 

Občianska vojna v Sýrii prebieha od roku 2011. Proti sebe stoja nezmieriteľní prívrženci prezidenta Baššára al-Asada, ktorého podporuje Irán, Rusko, Čína, Hizballáh, okrem toho má politickú podporu KĽDR, Bieloruska a Iraku, na druhej strane stojí Slobodná sýrska armáda, Islámský front, Armáda Mudžahedínov podporovaná Katarom, Tureckom, USA, Jordánskom, Saudskou Arábiou a na konci sú teroristické skupiny al-Nusra Front napojený na al Kajdu a Islamský štát – Daeš. Od oboch teroristických skupín sa mocnosti dištancujú a tvrdia, že netušia, odkiaľ majú financie na svoj rozmach. Médiá nás prevažne informujú o zverstvách páchaných Daeš na civilistoch a zajatcoch. Odkiaľ ale disponovali na začiatku vojny finančnou hotovosťou, to je najväčšia záhada.

 

Poďme ale po poriaku. Na začiatku občianskej vojny mocnosti počítali s rýchlym pádom Assadovho režimu, podobne ako v Lýbii. Kadáfi padol aj vďaka bezletovej zóne a poskytnutej informácii rebelom o jeho presnej polohe. V prípade Kadáfiho bol proces naozaj veľmi rýchly. Mocnosti sa dohodli a jeden z najbohatších ľudí sveta, diktátor a despota, ktorého sa v Lýbii všetci báli, padol ako domček z kariet. Lenže Sýria je iný stret geopolitických záujmov. Rusko, Irán, Hizballáh, Čína nemajú záujem na páde Asada, kým NATO, Turecko, Nemecko, Saudská Arábia, Katar žiadajú Asadovu hlavu. V krajine sa medzičasom spustí špirála násilia, je povraždených cca 250 tisíc civilistov, niekoľkomiliónov sýrčanov opúšťa svoju krajinu. Za štyri roky je Sýria v troskách. Medzitým na jej území a na území Iraku vzniká Daeš, ktorý vďaka dokonalej vojenskej taktike a až fanatickému odhodlaniu bojovníkov Daeš ovládne veľké časti oboch štátov. PR tejto organizácie je postavená na brutalite, ktorá je formou videí prezentovaná do celého sveta cez webové stránky.

 

O čo išlo a ide Putinovi?

 

Vladimír Putin od začiatku občianskej vojny pozorne sledoval vývoj v Sýrii. Ako bývalý spravodajský dôstojník hral takzvanú “hru na kura” a čakal na svoju príležitosť. Mierové rokovania sa ocitli hneď v úvode v slepej uličke. Západ žiadal hlavu Asada, čo by ale znamenalo, že Rusko a Irán stratia Sýriu a tým zo strategického pohľadu aj stredomorie. V takomto prípade by vzrástla sila Turecka. Putin čakal a zaútočil až v čase, keď celý svet očakával porážku Asadových vojsk. Putinova vojna začala presne cielenými údermi inteligentných rakiet a bômb do všetkých možných cieľov, len nie do základní Daeš. Izraelský expert Šmuel Bar dokonca tvrdí, že Putinova taktika je jasná od začiatku. Zničiť všetku opozíciu mimo Daeš a postaviť vďaka rýchlej a presne cielenej vojne mocnosti pred dve možnosti výberu: buď Daeš, alebo Asad. Znamenalo by to legitimizáciu Asada. Rusko potom povie západu: Daeš zničíme aj bez Vašej pomoci a vy si zatiaľ v kľude popíjajte kávičku v Bruseli. Lenže to nebude posledná Putinova požiadavka. Bude žiadať, aby sme sa s ním bavili o Ukrajine, Estónsku, Lotyšsku……. Prečo si je ale Putin taký istý od začiatku ruských náletov, že svojich cieľov dosiahne? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Američania a ich spojenci od začiatku nechcú zničiť Daeš! USA spolu so spojencami podnikli 7 tisíc náletov, no výsledok je takmer nulový. Preto som v úvode písal, že Putin nezasahoval, ale pozorne sledoval situáciu v Sýrii. Od začiatku vedel, že je to oblasť, z ktorej on môže ťažit. Bol si vedomý sovietskeho fiaska z Afganistanu, preto tam neposlal pozemné vojská a ani neoznačených vojakov. Putin si uvedomoval, že blízky východ sa rozpadá. Bol si vedomý, že snahy západu o udržanie hraníc sú nereálne a preto potrebuje pre Asada vytvorit bezpečný štát s pevnými hranicami, a to aj napriek tomu, že si pokazí vzťahy s Tureckom. Aby toho dosiahol, musel zlikvidovať zdroj finančný a logistický, čiže obsadiť trasy, ktorými sa vozia zbrane protiasadovskej opozícii. Po dvoch mesiacoch cielených útokov Rusi konečne začali riešiť poslednú fázu, a to je zastaviť obchod s ropou, ktorá sa vozí do Turecka, vďaka čomu Daeš bez problémov prežíva. Narazila tu kosa na kameň? Je Turecko jediná krajina, cez ktorú sa nakupuje krvavá ropa? Dostal Putin po ušiach pre krvavú ropu? Nie! Putin nedostal po ušiach kvôli rope, ako to on tvrdí. Po ušiach dostal jednak preto, lebo si ruské lietadlá už dlhodobo nerobia z hraníc ťažkú hlavu a za druhé, lebo začal likvidovať Turecké národné záujmy. A to sú: kontrola Kurdov z PKK a ich vojenská likvidácia, vyzbrojovanie Turkménov pri Tureckých hraniciach a zároveň toľko žiadaná hlava Asada. Myslím si, že Turci netúžili po krvi tak ako to uvádzajú oficiálne zdroje Ruska a ani nechceli, aby bol pilot zavraždený. Chceli dať Rusku príučku s odkazom: “Ruky preč od našich záujmov!” Lenže ako sa ukazuje, plán im nevyšiel. A je na to niekoľko dôvodov:

  • Turecko ako jediný člen NATO samo nedodržiava letecký režim na hraniciach (napríklad Grécke hranice turecké lietadlá narušujú sústavne)
  • Cez Turecko sa skutočne pašuje krvavá ropa z Daeš
  • Vďaka mediálnej vojne sa vypustili dovtedy utajované informácie o Tureckej politike voči Sýrii a Iraku a Kurdom. Podľa dostupných informácií ani Turecko svojimi náletmi neohrozovalo a neohrozuje pozície Daeš, ale útočí na pozície Kurdskej PKK. Má to samozrejme logiku. Turecko sa cíti oveľa viac ohrozené zo strany Kurdov ako zo strany Daeš.

 

 

 

Celý ten čas čo Putin vstúpil aktívne do vojny si kladiem otázku: Je Vladimír Putin génius alebo slabá Európa sedí na káve v Bruseli a Barack Obama spí? Táto naivná otázka vo mne driemala, kým som si neprečítal amerického politológa a novinára Fareeda Zakariu, ktorý ako prvý poodhalil nepríjemnú pravdu o vojne USA proti Talibanu v Afganistane. V jeho analýze som našiel paraleru s teroristami v Sýrii a Iraku. Fareed Zakaria našiel odpoveď na otázku, prečo zlyhávajú Spojené štáty v Afganistane, keď Taliban je v Afganistane krajne nepopulárny. Prečo teda?

Pretože teroristi ako Achtar Mohammed Mansún a ďalší velitelia Talibanu si bez problémov postavili domy v Kvéte. Jeho predchodca Mullah Omar žil bez väčších problémov v Karáčí a Usáma bin Ládin žil dlhé roky v Abbottabáte. Všetky tieto tri mestá ležia v Pakistane. V štáte, ktorý je spojencom USA a je pravidelným poberateľom miliardovej finančnej pomoci. Podľa týchto indícií je nám všetkým jasné, že situáciu v Afganistane deformuje niekto zvonka. Celé protivládne povstanie v Afganistane je finacované zo zahraničia! Tajné služby USA a vojenskí analytici na tento problém upozorňujú, no establishment USA akoby nevedel čo má robiť a hrozbu zametá pod koberec. A tak už 15 rokov sledujeme ako nikto nevie ako tento “problém” vyriešiť. Pritom riešenie je po ruke, lebo existuje stará poučka, že boj proti povstalcom nikdy neuspel, ak povstalci mali bezpečné útočisko. Pakistan doviedol do dokonalosti umenie presviedčať, že pomáha Spojeným štátom, kým v skutočnosti podporuje jedného z ich najúhlavnejších nepriateľov. A prečo píšem o Afganistane a Pakistane?

Lebo podobnú taktiku majú aj blízkovýchodné ropné režimy, ktoré sú postavené na princípe maximálneho utajenia, no politika establishmentu je veľmi podobná tej Pakistanskej. Navonok presviedčať Američanov a Európanov o ich neochvejnom priateľstve a spojenectve, pritom na druhej strane vo vnútri USA a Európskych štátov podporujú salafistické hnutia. V Iraku a Sýrii zasa finacujú a logisticky zabezpečujú opozíciu vrátane teroristických gerilových skupín. Dnes takmer s istotou môžeme tvrdiť, že v začiatkoch podporovali aj Daeš.

Jedine hnutie Islamský štát – Daeš podľa arabistu Jana Čuríka všetky formy utajenia popiera a svoju dramatickú propagandu zverejňuje na webe. Zverejňovaním brutality na seba púta pozornosť svetových médií a vytvára si tak PR, resp. Black PR. Je to síce postavené na hlavu a popiera to všetky pravidlá PR kampaní, no islamistom to vychádza. Táto extrémna forma propagandy má svojich priaznivcov, vďaka ktorých entuziazmu má Daeš stále dostatok bojovníkov a financií.

 

Dlhoročný Sýrsky konflikt na jeseň tohoto roku vďaka angažovanosti Ruska a Turecka zrazu nabral iný smer. Vojna sa stala sofistikovanejšou a krvavejšou. Civilných obetí pribúda, médiá a politici o tom iba informujú, no masaker nevedia zastaviť. “Obaja politici si to môžu dovoliť”, lebo ani Putin a ani Erdogan nie sú demokrati. Dokonca je možné tvrdiť, že v uplatňovaní výkonnej moci sú si veľmi podobní. Stačí odsledovať ich túžbu po moci, túžbu vládnuť, ich nenávisť voči slobodným médiám, potláčanie opozície, zneužívanie polície a súdov. A práve pre túto ich podobnosť muselo dôjsť ku tejto tragickej leteckej udalosti. Obaja majú totižto odlišné mocenské záujmy a ani jeden z nich nemieni ustúpiť. Obaja mocní muži v regione blízkeho východu naoko bojujú proti Daeš, no ich hlavné cieľe sú mimo Daeš. Pre Putina je to protiasadovská opozícia a pre Erdogana sú to Kurdi. A tak môžeme s istotou tvrdiť, že kosa na kameň nenarazila kvôli obchodu s krvavou ropou, ale kvôli geopolitickým mocenským záujmom.

Kým Putin potrebuje zničiť celú opozíciu mimo Daeš, tak Erdogana ohrozuje hlavne PKK a otázka samostatného Kurdistanu. Lenže Kurdi sú spojenci USA, do Kurdistanu prúdia investície, lebo sú tam obrovské ložiská ropy a Kurdi, ako sa ukazuje, sú jediná vojenská sila, ktorá momentálne skutočne s Daeš bojuje a ktorá ich dokáže udržať na odstup. Dokonca ani Assadova armáda s Daeš nebojuje a Assadov režim od Daeš skutočne nakupuje ropu, lebo ju buď nevie nikde inde kúpiť alebo je to ekonomicky pragmatický prístup, pretože ropa od Daeš je suverénne najlacnejšia.

 

Celá táto mediálno-politická vojna má aj napriek krutosti jednu a to informačnú výhodu. Vďaka Turecko-Ruskej infovojne sa konečne začalo nahlas hovoriť o tom, kto ropu od Daeš kupuje, kto Daeš vyzbrojuje a kto Daeš financuje. Paradoxom celého tohoto sporu je to, že média a politici sa konečne začínajú pýtať na to, čo sa v ich kruhoch už dlhší čas pošepkáva, a to, že Erdoganov syn Bilal nakupuje od Daeš ropu a že medzi zákazníkov Daeš patrí aj Turecko a Assadova Sýria. Že v Turecku sa okolo 30 tisíc ľudí živí prevádzačstvom a že tieto zločinecké gangy, mnohokrát posielajúce ženy a deti na rozbúrené more bez lodivoda, nikto netrestá. Že Turecká vláda sa už niekoľko rokov tvári, že na jej území prevádzači neexistujú a že utečenci sa sami a bez tureckej pomoci prepravujú do Európy. Tieto rozprávočky im už svetová verejnosť žerie príliž dlho. Takže je načase povedať, páni prezidenti Ruska a Turecka, ešte tú o červenej čiapočke nám povedzte.

 

Nie! Dosť bolo klamstiev! Je treba Turkom aj Rusom narovinu povedať, že ich spravodajské vojny nikoho nezaujímajú. Je nutné Turkom pripomenúť ako turecká armáda narúša hranice svojich susedov. Je nutné Turecku a svetovej verejnosti pripomenúť ako v roku 1974 Turecko vojensky vtrhlo na Cyprus a vytvorilo samozvanú Cyperskú republiku. Je nutné Putinovi pripomenúť ako jeho mládenci v zelených uniformách oslobodzovali Ukrajinu, ako jeho piloti narúšali hranice európskych štátov pri obnovených letoch z čias studenej vojny. Je viac ako nutné obom týmto totalitárom razantne povedať, že ich myslenie je tak podobné až z toho mrazí. Preto tvrdím, že bolo len otázkou času, kedy sa títo dvaja kohúti pobijú na spoločnom, vojnou zničenom smetisku s názvom Sýria. Je nutné si priznať, že samotné bombardovanie situáciu v Sýrii nevyrieši. Lebo aj napriek presne navádzaným raketám je podľa štatistík až 70% obetí civilistov.

Taktika teroristov ostane vždy rovnaká, a to zaútočiť a splynúť s davom. Je nutné si priznať, že jednotky Daeš sú dobre riadené, že ich útoky vždy začínajú samovražednými atakmi, po ktorých nastúpi obrovská palebná sila, vďaka ktorej v boji so slabo vycvičenou a demoralizovanou armádou získajú výhodu. Vďaka tejto šokovej výhode získavajú územia s minimálnym nasadením a s minimálnymi stratami na životoch. Je zároveň nutné napísať, že obyvatelia po druhej Irackej vojne žili v permanentom sektárskom boji, kde trpelo hlavne civilné obyvateľstvo. A tak je veľakrát sunitské obyvateľstvo na strane Daeš, pretože im ich krutovláda priniesla akú takú bezpečnosť. A preto si myslím, že nálety ako také túto bratovražednú vojnu nevyriešia a len vháňajú miestnych obyvateľov do náručia Daeš. Najlepšie túto tragédiu vysvetlil Nicolas Hénin, ktorý bol väzňom Daeš. Podľa jeho tvrdenia najväčšou chybou bola pasivita medzinárodného spoločenstva. Táto pasivita len posilovala nepriateľstvo a mizériu obyvateľov. Ako príklad uviedol: ”Na každého Sýrčana zabitého Islamským štátom pripadá sedem až desať ďalších, ktorých zabil sýrsky režim”. Podľa Hénina by bolo najideálnejším riešením vytvorenie bezletovej zóny nad sýrskymi regiońmi, ktoré ovláda opozícia. Nad týmito územiami by potom nesmeli lietať žiadne lietadlá, ani sýrske, ruské, či americké. Ľuďom by to prinieslo čas na zotavenie sa pre boj s Daeš. Lenže problém je v tom, ako som už písal na začiatku. Sýria je gordický uzol, ktorý nevie nikto pretnúť, pretože je tam toľko záujmových uzlíkov a uzlov, ktoré sú tak mocensky prepojené, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa tam bude bojovať dovtedy, kým sa obe strany konfliktu totálne nevyčerpajú. Je nutné si priznať, že v tomto konflikte ide o všetko možné, len nie o demokraciu a o životy sýrskych obyvateľov.

Preto mi na záver dovoľte poznámku. Neverím ani jednému oficiálnemu vyhláseniu agentúrnych správ z Ruska a z Turecka. Čo sa týka zostrelenia ruského lietadla zo dna 24.11.2015, najviac verím dvom belgickým expetrom na fyziku Tomovi van Doorsslaere a Giovannimu Lapetovi, ktorý použili matematickú metódu k odhaleniu pravdy. Astrofyzici pomocou matematiky vypočítali dráhu letu ruskej stíhačky. Výsledok je, že nesedí ani Turecká verzia a nesedí ani Ruská verzia. Podľa ich prepočtov nesedí dĺžka narušenia územia Turecka, nesedí ani počet varovaní, ktorým turecká armáda varovala ruského pilota a nesedí ani tvrdenie Rusov o nenarušení vzdušného priestoru Turecka. Toto zvládli belgickí vedci za niekoľko hodín výpočtov. Pritom mocné armády sveta so všetkými tými satelitmi, odposluchmi, raketami a všemocnými tajnými agentami ani len netušia, ako ku zostreleniu stíhačky došlo. Preto som presvedčený, že v tomto konflikte, kde najviac trpia civilisti, sa zahmlieva od začiatku. Dovolím si dokonca povedať, že sa klame a na ľudských životoch nikomu nezáleží. A zúbožení Sýrčania politikov zaujímajú iba vtedy, keď na nich môžu získať politické body.

Teraz najčítanejšie

Peter Nôta

Podnikateľ, kameraman na volnej nohe, publicista, dokumentarista. Získal som medzinárodnú cenu na Ukrajine za dokument o Spolužití v Krásnej Hôrke. Pracoval som pre ČT, TV NOVA, STV, MARKIZA. Publikoval v Domino Fórum, Vasarnap, HN. Vytvoril som portál sociálnej internetovej televízie Chilli.today Zatiaľ je vo forme Start Up projektu. vysielať chcem začať na jeseň. Momentálne hľadám strategického investora.