Viera vo falošné dobro

Každý človek má právo vbehnúť do horiaceho domu a snažiť sa tam niekoho zachrániť, nemá však právo do toho horiaceho domu vtiahnuť ostatnú spoločnosť a riskovať ju v prospech záchrany niekoho iného. Falošní hrdinovia dneška riskujú nepremyslene nevnímajúc riziko. Časť rizika je nafúknutá ako strašiak, časť rizika je úplne reálna a bude mať veľa negatívnych dopadov – už aj má! Pracujte s realitou a pragmaticky, nebuďte úplní idealisti! Majte pochopenia nie iba pre odlišné kultúry, ale aj pre plusy a mínusy vašej vlastnej. Z hrdinov, ktorí nerozumejú akým spôsobom eskaluje konflikt sa stávajú herostratovia, ktorí si neuvedomili dôsledky svojich polarizovaných názorov aj keď ich mysleli možno dobre. Spektrum pre pomoc je širšie ako iba to čo je v médiách v kurze. Ignorujeme okraj našej vlastnej spoločnosti, ale tvárime sa že bojujeme o záchranu tej kultúrne odlišnej. Kritizujeme zmenu našej vlastnej mentality a jej neduhov, ale žiadame právo aby človek inej kultúry si mohol udržať tú inú – svoju mentalitu aj keď je v niektorých bodoch značne v rozpore nám prirodzenému, v niektorých oblastiach aj v rozpore s ľudskými právami a slobodami. Keď k nám prídu Severokórejčania, absorbujeme kult osobnosti Kim Čong Ila v rámci našej liberálnosti a tolerantnosti? Čo morálna zodpovednosť za hlad v Afrike? Niekedy neschopní dlhodobo riešiť vlastné lokálne dilemy, otvárame sa problémom, ktoré ani nemáme šancu ovplyvniť. Pomáhanie sa nedá nanútiť. A tí čo pomoc možno aj naozaj potrebovali boli ponechaní napospas medzi vlkmi. Bolo by predsa nekorektné oddeľovať ovce od vlkov. A možno sa mýlim.
Verím v západnú kultúru, nie je ideálna, ale v istom smere sa jej podarilo dôjsť ďalej. Bola by škoda to naivne povaliť. Bola by škoda keby sa rozpadli veci, ktoré stačilo opraviť (aj postupne, nech to trvá aj desaťročia, ale je fajn aspoň nastúpiť tú cestu).

Vnucovanie pomoci je zároveň aj vnucovanie nevraživosti z nej plynúcej. Nad tými zúboženými by sme sa asi naozaj zľutovali, nad tými čo sa rozkrikujú asi nie. Ak chcete od niekoho pomoc, musíte prijať jeho pravidlá a nie prísť s vlastnými.

Oddelili ste zodpovednosť od slobody! V takomto stave potom slobodu oveľa ľahšie zadupú extrémné prúdy našej vlastnej kultúry (dopriali ste im strelivo). Lebo práve zodpovednosť vztýčená voči onej slobode ju celý čas držala pri živote. Bez zodpovednosti časom sloboda umrie a mohli ste to síce myslieť dobre, bude už neskoro. Nakoniec to i tak nikomu nepomôže, voči tým, ktorým sa mohlo ešte pomôcť bude nasmerovaná nevraživosť a prebudená aj voči všetkým, ktorých s nimi začnú vydeľovať. Tiež sa nemyslí aké to bude mať dopady na nás, okrem ekonomických, zvýšenej kriminality aj ten na bežných ľudí, ako oni budú vnímať tú selektívnosť pomoci.

Prečo nikto nerieši Ukrajincov? Prečo si nechceme všimnúť koľko ich bez kvót jednotlivé štáty bez veľkého humbuku absorbovali. Možno tam hneď nezískajú status domáceho ako to ani my nezískame keď ideme do Anglicka či Francúzska, ale sú schopní tam žiť a pracovať, majú možnosť sa tam začleniť a nie iba kvôli nám, ale aj kvôli sebe. Nežijú v azylových domoch a snažia sa používať angličtinu a možno aj domáci jazyk ak ho vedia, tak ako to aj my robíme všade kde to potrebujeme.

Niekedy sa sám seba pýtam či naozaj utečenci pred vojnou stratili dôveru vo vlastnú kultúru keď utekajú až do Európy. Či sme im naozaj mentálne príbuznejší ako iné arabské štáty. Lebo neviem si predstaviť, že by som utekal pred vojnou zrovna do Saudskej Arábie. Riskoval utopenie vlastných detí. Či im ten benefit stojí za to riziko. Prečo sme im nepodali pomocnú ruku už tam na juhu a aký je naozajstný ich aj náš plán čo ďalej. Ako a kde chcú žiť. Lebo to tvrdé pravidlo kapitalizmu, ktorý sme si zvolili je, že každý sa o seba musí nakoniec postarať sám, pravidlo ktoré sme žiadnemu našemu bezdomovcovi nikdy neodpustili, pravidlo ktoré sa týkalo aj všetkých prisťahovalcov, ktorí prišli žiť do Európy desaťročia predtým.