Oskár bez Oscara
Cena Oskára Čepana (COČ), určená slovenským vizuálnym umelcom a umelkyniam do 40 rokov, má aktuálne novú riaditeľku, a zároveň nulu na bankovom konte. Zdá sa, že tento projekt ani v najbližšom období nič príjemné nečaká. Neistá atmosféra je s ním spojená prinajmenšom od roku 2017, kedy sa finalisti a finalistky rozhodli uprostred rozbehnutej súťaže vymedziť voči súťaži ako takej a zvíťaziť všetci naraz spoločne. V duchu istého kolektivizmu a myšlienky, že umenie predsa nie je športová disciplína, v ktorej je možné pomeriavať výkony na spôsob hodu oštepom.
Súhlasím, ale to sme zašli v úvahách trochu vedľa. Skutočne väčšina umelcov a umelkýň vníma formu ocenenia, kde v pozadí stojí nezávislá odborná porota, len cez aspekt súťaženia medzi sebou navzájom? A je práve súťaženie a súťaživosť tou hlavnou témou a hodnotou, ktorú COČ reprezentuje? Naozaj tu nevidíme žiadny iný rozmer? V roku 2017 to boli práve pojmy ako „súťaž“ a „súťaživosť“, ktoré rezonovali najviac. V roku 2021 zasa „úspech“ či „kariéra“. Nie je bez zaujímavosti, že projekt sám sa pritom navonok v takomto slovníku vôbec neprofiluje.
Terminológia čosi naznačuje. Odráža hlavne to, ako mladí vizuálni autori a autorky čítajú svoje pôsobenie na umeleckej scéne a osobitne situáciu prestížneho ocenenia. O účasť v COČ je pritom možné sa uchádzať cestou prihlásenia sa, teda slobodnej vôle byť súčasťou reflexie, hodnotenia, užšieho finálového výberu a výstavy. Ale ako vidíme v posledných rokoch, prihlásenie sa nerovná súhlasu s nastavením a fungovaním ceny. Pripomeňme aj to, že z domáceho prostredia vzišli aj autori a autorky, ktorých dielo dnes pozná svet a ktorí sa do tohto projektu nikdy neprihlásili.
Revolta sa pripúšťa a v prostredí súčasného umenia ju možno očakávať. Prípad COČ ale ukazuje, že nenachádza nový impulz či východisko, v ktorom by formát ocenenia nestrácal pointu a v ktorom by si legitímne nekládol základnú existenčnú otázku. Tá ležala na stole už na prelome rokov 2017 a 2018, kedy nebolo isté, či a ako bude cena vôbec pokračovať. Dnes COČ pochováva basu znova, a to nielen v súvislosti s nulovým rozpočtom, ale aj aktuálnou finálovou prehliadkou, z ktorej nevzíde žiadny laureát či laureátka. Zvíťazili všetci finalisti a rezidenciu v New Yorku určí náhoda.
Na mieste je otázka, či už samotná finálová päťka nie je náhodou výsledkom výberu a hodnotenia, teda istého stupňa súťaže medzi všetkými prihlásenými. A pokiaľ dáme dôsledne všetky leitmotívy ocenenia nabok – či už v zmysle súťaže alebo jednoducho hodnotenia a výberu medzinárodnou porotou, zostane len akási prehliadka aktuálnych portfólií, ktorú v budúcnosti bude reprezentovať len laureát či laureátka diváckej ankety. Filozofia a ambícia projektu, ktorého tradícia siaha až do roku 1996, asi definitívne vysublimovala.
A ak napriek všetkému naďalej existuje zhoda na potrebe pokračovania COČ, treba zakopané vykopať spod zeme a oprášiť predovšetkým odkaz samotného Oskára Čepana. Obnoviť COČ Extra je v tomto zmysle dobrý krok. Chybou by naopak bola inštitucionalizácia ceny a jej prechod pod štát. Hrozba úpadku, stagnácie či apatie je v súčasnosti privysoká, a obeta treťosektorovej nezávislosti COČ zbytočná až kontraproduktívna. Známkou apatie je napokon aj aktuálne ticho bez víťaza či víťazky. Kľúčovou je totiž otázka, aká vysoká je daň práve za absenciu Oscara.
