Filozofia mysle: Argumenty pre dualizmus (2.)

Predošlí diel tu. Spracované podľa knihy Jamesa D. Maddena – Mind, Matter and Nature.

Je celok iba súhrn svojich častí?

Pozrime sa na argument z rozdielov, ktorý bol od Descartesa prebraný a upravený viacerými filozofmi. Argument ide takto:

1. Ak je myseľ a mozog (alebo jeho časť) B rovnaká, teda identická, tak majú myseľ a mozog B všetky vlastnosti rovnaké. (premisa 1)
2. Myseľ má vlastnosť F, pričom mozog B takúto vlastnosť F nemá. (premisa 2)

Preto:

3. Myseľ a mozog B nie sú identické. (z P1 a P2)

A teda

4. Dualizmus je pravdivý.

Premisa 1 je aplikovaným Leibnizového zákona, resp. pravidla. Predstavme si, že niekto tvrdí, že Miško a Janko sú identickí, pričom ale Miško má hnedé, zatiaľ čo Janko bledé vlasy. To ale nesedí s tým, že sú identickí – mali by mať rovnaké vlastnosti na to, aby bol identickí. Preto môžeme povedať, že sú rozdielni. Podobne, ak má myseľ vlastnosť, ktorú nemá mozog, by sme to mohli povedať aj o mozgu a mysli.

Tento argument leží prevažne na premise 2. V tomto prípade existuje viacero smerov, akými sa dá vybrať pri obrane tejto premisy. Jednou z nich je to, že naše myšlienky majú zámery (intentions), čo sa teda nedá povedať o materiálnych veciach. Napr. ak premýšľam o Eiffelovke, tak v mojej hlave nie je nič, čo by bolo fyzicky podobné Eiffelovke. Za druhé sa zdá, že myseľ má pocity či city (sensations) ako napr. to, že cítime jahody na jazyku, cítime chlad, vidíme červeno a podobne, no v mozgu nie je nič, čo by vyzeralo či chutilo podobne. Ako to vyjadruje Alvin Plantinga:

„Predpokladám, že ani kvarky či elektróny nedokážu premýšľať – nevedia veriť, myslieť, pochybovať či cítiť. Potom to isté ale musí platiť aj o protóne, ktorý je z kvarkov zložený. To isté bude platiť o molekulách a o orgáne z molekúl.“

Podobný spôsob obhajoby premisy 2 je ten od Leibniza, ktorý tvrdí, že niečo zložené z fyzikálnych častí nemôže mať vnímanie, teda myšlienky či pocity. Leibniz tvrdí, že myseľ má jednotné skúsenosti či poznatky, ktoré nemôžu byť vlastnosťami niečoho, čo je zložené len z fyzikálnych častí ako mozog. Tento argument je možné nazvať argumentom z jednoty. Na jeho lepšie pochopenie si zoberieme príklad. Malý Janko ma práve skúsenosť so svojím okolím S, presnejšie s tým, že červené autíčko na baterky, ktoré bzučí, je vedľa smradľavej topánky. Jankova vedomosť S o týchto veciach je jednotná a zároveň mnohostranná, pretože si je vedomí farieb, vôní, pozícií vecí a pod. tak, že sú súčasťou jednej ucelenej skúsenosti, ktorú práve má. Nevnímame totižto po častiach, ale po ucelených skutočnostiach. Otázkou je, či môžeme takúto jednotu očakávať od niečoho, čo je iba fyzické.

Čakali by sme, že každá jednotková Jankova skúsenosť je spracovaná inou časťou jeho mozgu. Napr. B1 je spracovanie skúsenosti červená istou časťou mozgu, B2 je spracovaním skúsenosti bzučenia  inou časťou mozgu a takto pokračujeme. Mohol by si byť takýto set neurofyzikálnych udalostí [B1,…,BN] vedomí skúsenosti S?

Prečo možno nie si ukážeme ešte v inom príklade. V krabici sú tri veci: Jablko, lyžička a časopis. Miško vie o tom, že v krabici je Jablko, Alica o tom, že je tam lyžička a Ferko o tom, že je tam časopis. Sú si tieto tri deti dokopy vedomé toho, čo sa nachádza v krabici? Nuž, žiadne dieťa nevie o všetkom čo je v krabici, iba o jednotlivých častiach. Podobne ani jedna z udalostí B1,…,BN si nie je vedomá celej skúsenosti S. Slovami Wiliama Haskera: „Vedomosť osoby o zložitej skutočnosti nemôžu pozostávať z toho, že časti tejto osoby si uvedomujú časti tejto zložitej skutočnosti“ (Hasker, The Emergent Self). Ak predpokladáme, že sa skúsenosť sa skladá z častí a každá je namapovaná na inú časť mozgu, stále máme otázku: kto alebo čo si je vedomé vedomého stavu ako takého? Pretože, opäť, sme si vedomí tohto vedomého stavu ako jedného a uceleného stavu.

Zdá sa to ako dobrý dôvod na prijatie premisy 2. Aké odpovede či námietky ponúkajú odporcovia argumentu? Jedna z lákavých možností je povedať, že v mozgu nájdeme aj hlavný procesor, resp. CPU, ktorý má vedomosť o všetkých stavoch našej vedomej skúsenosti a teda ponúka nám jednotu. Problémom je, že a) momentálne nie je dôkaz o takejto jednotke v mozgu a sú dôvody si myslieť opak (Hasker, Persons and the Unity of Consciousness s.181-183) a za b) podobný modul by bol veľmi komplexný s vnútorným rozdeleným funkcií a tak by sme sa dostali k podobnému problému aký už máme a vo výsledku k nekonečnej regresii „hlavných“ procesorov. Takáto regresia by musela končiť v niečom nedeliteľnom (jednoduchom).

Niektorí materialisti zasa argumentujú proti ucelenému pohľadu na naše vedomie či myseľ, keďže podľa nich neexistujú žiadne psychologické stavy. Na ich tvrdenia sa pozrieme neskôr detailnejšie pri tvrdeniach v prospech materializmu.

Jedno jablko, alebo miliarda jabĺk?

Predstavím ešte jeden, pomerne nový argument pre dualizmus. Jeho autorom je Peter Unger, ktorý začína argument takýmto pozorovaním: moderná veda nám ukazuje, že komplexné fyzické objekty nie sú úzko prepojené celky ako by nám naše zmysly vraveli. Ak by sme sa pozreli na okraje hocijakého objektu, napr. jablka, tak by sme tam našli miliardy častíc, ktoré môžu patriť, alebo nemusia, do tohto jablka. Teda, nie je jednoduché určiť, kde sú exaktné okraje jablka (či iného fyzického objektu).

Povedzme, že tam kde je naše jablko J je zhluk častíc, o ktorých môžeme tvrdiť, že tvoria jablko. Zoberme jednu časticu Č. Povedzme, že v jednom prípade budeme o jablku hovoriť s touto časticou (J-plus-Č) a v druhom bez nej (J-mínus-Č). V oboch prípadoch môžeme hovoriť o jablku. Možno dokonca o dvoch, prekrývajúcich sa, jablkách. A takýchto jabĺk tam existuje podľa Ungera miliardy miliárd. Miliardy miliárd prekrývajúcich sa jabĺk na mieste, kde vidíme jedno jablko, v závislosti.

Unger teda argumentuje, že naša predstava o jednote komplexných fyzických objektov je pomýlená – kde očakávame jeden objekt (napr. jablko) je v skutočnosti obrovské množstvo prekrývajúcich sa objektov pozostávajúcich z elementárnych častíc. Nazvime túto tézu Tézou o pluralite. A teraz, z tohto pozorovania, zostrojme argument pre dualizmus nasledovne:

1. Predstavme si, že sme v konkrétnom psychologickom stave E – napr., že práve zažívame chuť kávy.
2. Predpokladajme, že materializmus je pravdivý
3. Môj mozog je v stave E. (z 1. a 2.)
4. Je obrovské množstvo mozgov so stavom E (z 3. a Tézy o pluralite)
5. Záver 4. je absurdný. (premisa)

Preto:

6. Predpoklad 2. je nepravdivý a dualizmus je pravdivý.

3) je rozumná vzhľadom na naše predpoklady z 1) a 2). Dôležitá je 4), ktorá vyplýva z plurality spomenutej vyššie. Ak táto téza platí, tak v priestore mojej lebky sa nachádza obrovské množstvo prekrývajúcich sa mozgov, každý z nich pociťuje chuť kávy. 5. je absurdná v tom, že je veľmi očividné to, že nezdieľam svoje psychologické stavy s obrovským množstvom ďalších osôb v priestore svojej lebky. Nasleduje teda, že materializmus je nepravdivý a dualizmus pravdivý. Viac o Ungerovom argumente môžete nájsť v jeho knihe All the Power in the World.

Unger argumentuje, že toto dokazuje robustnú verziu substančného dualizmu, pretože podľa neho nemôžu byť komplexné fyzické objekty nositeľmi psychologických stavov. Kritici tohto argumentu sa najskôr zameriavajú na Tézu o pluralite a teda či táto téza platí. Metafyzické otázky tykajúce sa kompozície fyzických substancií cez fundamentálne častice sú jednou z najkontroverznejších oblastí v terajšej filozofii (aspoň podľa autora tejto knihy). Aj kritici tohto argumentu ale uznávajú, že sa jedná o pomerne silný argument pre dualizmus (kritika napr. tuto).

Predsudky bokom

Aj medzi filozofmi sa vie človek stretnúť s predsudkom, že dualizmus je iba náboženskou poverčivosťou vyplývajúcej zo slepej náboženskej viery. Ako ukazujú jednotlivé argumenty, dualizmus má za sebou pomerne silné argumenty, ktoré by každý úprimný človek, ktorého zaujíma pravda, mal brať vážne a nie len ich odmávať rukou. Žiaden z týchto argumentov nie je demonštrovaním jednoznačnej existencie dualizmu. Je rozumné povedať si „dualizmus sa mi nepozdáva“ z dôvodov, ktoré ponúkali materialisti pri jednotlivých argumentoch. Zástancovia dualizmus ale ponúkajú rozumné (resp. možné) odpovede na pripomienky materialistov. Preto je rovnako rozumné povedať „dualizmus vyzerá možný.“ Týmto necháme pozitívne dôkazy za dualizmus tak a nabudúce sa pozrieme na argumenty proti dualizmu samotnému.