Všednosť našich dní – luxus vykúpený krvou

Ráno ako každé iné. Za oknami autobusu sa vo svetle prvých lúčov mihá prebúdzajúce sa mesto. Študentka sediaca vedľa mňa si nervózne číta pestrofarebné poznámky, zrejme ju čaká dôležitá skúška. Opodiaľ si dve priateľky v seniorskom veku vymieňajú ponosy na posadnutosť ľudí mobilnými telefónmi, zatiaľ čo si veľká časť cestujúcich skutočne kráti cestu za povinnosťami nepretržitým pohľadom do vysoko návykového vreckového zabávača.

Príchod do práce, nasleduje všedná rutina prerušovaná vtipkovaním s kolegami. Po dlhých hodinách ma spomedzi kancelárskych stien konečne oslobodzuje pípnutie a pretočenie turniketu. Hodinka pohybu vo fitku pomáha vyplaviť nervozitu nahromadenú počas dňa. Po zotmení sa vo svetle pouličnej lampy stretávam s mojou polovičkou, ruka v ruke vykračujeme na prechádzku mestskými uličkami bzučiacimi životom. Dostávajú sa nám do uší útržky stoviek rozhovorov. Chalan si hľadá bývanie, vraj to dnes nie je najľahšie. Druhý zas spomína na nedávne cestovateľské zážitky, z diaľky doliehajú klebietky, podpichovanie a chichot. Dievčina pri vychádzaní z podniku krátko zahromží nad zdražením od jej poslednej návštevy a s úsmevom sa lúči s partiou. Falošný spev skupinky pripitých zahraničných turistov kdesi za rohom dotvára atmosféru. Všedné výjavy všedného večera, všední ľudia so všednými radosťami i starosťami.

Zrazu tá všednosť náhle končí. Prichádzame na námestíčko, na ktorom prebieha akcia na podporu susednej krajiny, ktorá zvádza bolestivý súboj o svoju budúcnosť a existenciu. Postavíme sa medzi ľudí prevažne hovoriacich po ukrajinsky. Na veľkej obrazovke nám organizátor púšťa krátky film, ktorý všetkým pripomína, ako pred rokom začala zločinná vojna. Nemo pozeráme na zábery rakiet ničiacich mestá. „Pozri, to je náš most!“ ozve sa ukrajinsky niekde vedľa mňa, keď sledujem kusy oceľovej konštrukcie letiace vzduchom po silnej explózii. Trosky, oheň, trpiaci ľudia, vybuchujúce domy, paneláky, obchody. Po pár sekundách počujem tichý plač. Otočím sa, no nezistím odkiaľ – vlhkých očí vidím viacero. Čosi sa vo mne roztriaslo, v hrdle začala rásť tá známa hrča, ktorú potláčam zatínaním zubov. Potrebujem sa zhlboka nadýchnuť. Je to ako precitnúť zo sladkého zasnenia a prebudiť sa na hranici medzi dvoma svetmi – svetom brutálnej vojny a našim svetom absurdného pokoja. Zvláštny moment, kedy sa mi vďaka ľudom okolo mňa pripomenula krehkosť našich životov a nášho sveta, ako ho poznáme. Je to len niečo vyše roka, kedy mnohí z nich zažili pekný všedný večer, so všednými ľuďmi, so všednými starosťami, všednými radosťami. Teraz tu stoja s nami v cudzej krajine po tom, čo doma nechali svoje životy, svojich milovaných, svoje plány a sny. S hlavou plnou starostí, o ktorých sa nám ani nesníva, snažia sa prežívať medzi nami.

My žijeme naše životy ďalej také, aké ich poznáme. Aj keď vyrušovaní občasnými neistotami či krízami, no naďalej s luxusom dostatku a mieru. Časté presviedčanie samých seba o tom, ako veľmi trpíme a ako nám je veľmi zle, sa stalo skôr vecou cielenej demagógie či tradičného ublíženectva, než reflektovaním reality. Je nám dobre. Krátka, nepopulárna veta, ktorú je potrebné občas povedať nahlas, pričom to vôbec nepovažujem za neúctivé voči tým, ktorí nie sú v najlepšej životnej situácii. Bohužiaľ, len málokto si uvedomuje, ako je toto naše „dobre“ do veľkej miery vybojované na predmestiach Kyjeva, na brehoch Dnepra či v blatistých zákopoch pri Bachmute. Obrancovia nášho východného suseda s podporou mnohých krajín sveta vrátane našej držia uzurpátorské sily ďaleko od nás, oslabujú ich, znižujú ich potenciál ohroziť náš krehký svet, pokoj našich všedných dní. Veriac, že bojujú za svoju domovinu, bojujú aj za tú našu. Aj preto nemôžeme poľavovať v pomoci, ako by si mnohí jej kritici želali. Falošne sa oháňajúc slovom „mier“ si možno sami neuvedomujú, ako drasticky by nám zasiahlo do životov, keby slobodný svet pri postoji k nášmu susedovi a priateľovi zlyhal. Nenastal by žiaden mier, iba život pod neustálou hrozbou krviprelievania obludných rozmerov. K skutočnému mieru často vedie bolestivá a dlhá cesta, k falošnému často rýchla a ľahká. Nedajme sa zviesť pochybnými silami z cesty pomoci, na ktorej chránime aj naše životy. Verím, že história náš postoj ocení.