Výzva verejného ochrancu práv môže viesť k antipsychiatrickým postojom

Ak chceme chrániť spoločnosť od ľudí, ktorí sú pre ňu nebezpeční kvôli svojej akútnej alebo neliečenej psychickej poruche, a liečiť ich, ak chceme chrániť týchto ľudí pred nimi samými a ak chceme liečiť ľudí so psychickou poruchou, ktorí si vôbec neuvedomujú, že ju majú, musíme použiť nejakú formu obmedzenia, aby sme mohli robiť svoju prácu. Samozrejme, že títo ľudia majú svoju ľudskú hodnotu a ľudské práva. Práve preto im chceme pomôcť, čo je naše základné východisko, nie ich trestať, zatvárať a podobne. Zároveň sme mnohokrát nútení týchto ľudí obmedzovať aj počas hospitalizácie (najmä na jej začiatku, kým je ich klinický stav najhorší), pretože chceme pred ich nebezpečným správaním chrániť ostatných pacientov, ktorí sú hospitalizovaní pre iný druh problémov, ale aj personál, o čom sa mimochodom hovorí strašne málo. Aj tí, čo robia na psychiatriách, majú predsa právo na bezpečie.

Medzi potrebou slobody a potrebou bezpečia je v tomto zmysle istý konflikt a nedá sa tlačiť jedným smerom bez toho, aby to neovplyvnilo druhý. Ak sa prílišne akcentujú ľudské práva, môže to narušiť práve toto bezpečie, či už spoločnosti, alebo ľudí zamestnaných či hospitalizovaných na psychiatriách. Je to nepríjemná téma, ale spôsob, akým sa v súčasnosti rieši, veľmi negatívne ovplyvňuje chod psychiatrií, preto sa ňou stále zaoberám.

Človek v akútnej psychóze sa jednoducho nevie rozhodovať. Práve preto sa hovorí o znížení rozpoznávacích a ovládacích schopností (právne termíny). Psychické mechanizmy sú tak závažne narušené, že tento človek jednoducho nevie nahliadať na svoj stav a adekvátne sa rozhodovať o tom, čo s ním urobí, dokonca je presvedčený, že je zdravý. Našiť na neho koncept ľudských práv úplne rovnako ako na človeka bez psychickou poruchou narušeného vnímania a myslenia je z medicínskeho pohľadu nezmyslom. To neznamená, že nemá ľudskú hodnotu alebo dôstojnosť, práve naopak, ale znamená to, že jeho rozhodnutie nemá takú kvalitu a parametre, ako keď ten istý človek nie je psychotický, pričom si nemusí uvedomovať charakter ani dôsledky svojho konania. Nemôžeme mu dovoliť mlátiť do nábytku preto, že má ľudskú dôstojnosť a práva, nemôžeme mu dovoliť pľuť na sestru, kopať do sanitára, škrtiť lekárku a potom si odkráčať kdesi do tmy, nemôžeme sa vystavovať jeho agresívnemu a ohrozujúcemu správaniu a nemôžeme si ho dovoliť neliečiť, keď on sám nechce.

Na osobnú slobodu verzus verejné zdravie mám osobne jasne vyhranený postoj. V dobe, keď na negatívny reverz pokojne pustia človeka so svrabom alebo všami alebo priamo z Vyšných Hágov človeka s aktívnou tuberkulózou, v dobe, keď sa už nemusí očkovať proti ochoreniam, ktoré kedysi kosili ľudí, si myslím, že máme rovnováhu medzi individuálnymi slobodami a záujmami spoločnosti nastavenú zle.

Ďalšou vecou je ten nešťastný a vo svojich všetkých požiadavkách nerealizovateľný zákon o obmedzovacích prostriedkoch. Verejný ochranca práv, pán JUDr. Róbert Dobrovodský, PhD., LL.M, opakovane odkazuje na tlačovú správu, v ktorej uvádza, že so svojim tímom navštívil pacientov dvoch psychiatrií, kde skúmali dodržiavanie základných práv a slobôd a zameriavali sa na používanie obmedzovacích prostriedkov, pričom vyzýva, aby sme si všímali viac svojich blízkych počas hospitalizácie na psychiatrii, či nedochádza k narušovaniu ich práv.

Poviem, prečo sa mi takáto výzva nepáči:

Za prvé preto, lebo je v nej prítomné zavádzanie, že rodina a priatelia pacienta majú trvať (!) na sprístupnení zdravotnej dokumentácie, pričom o pacientovom stave môžeme informovať len osobu, ktorú si pacient určí a do jeho zdravotnej dokumentácie môžeme dovoliť nahliadnuť len osobe za podmienok presne určených zákonom 576/2004, teda nie komukoľvek z rodiny a už vôbec nie priateľom.

Za druhé preto, lebo výzva verejného ochrancu práv robí zo zdravotníkov hlavných podozrivých, ktorí akoby v sebe prechovávali úmysel narušovať práva pacientov a zľahčovať si obmedzovaním pacientov prácu, čo predsa nikto z nás nechce. Je veľmi, ale veľmi nešťastné, že sa za automatických vinníkov pokladajú zdravotníci, ktorí sú v súčasnosti jednoznačne obeťami nefungujúceho zdravotníctva a ktorí sú vôbec za týchto podmienok ešte ochotní na psychiatriách pracovať. Inak povedané, psychiatri a psychiatrický personál sú týmito výzvami premietnutí na stranu zla a verejný ochranca práv na stranu dobra, pričom aj jedna, aj druhá strana by mala ťahať za jeden koniec povrazu, ich záujem je totiž úplne spoločný: čo najväčšia pohoda a dôstojnosť pacienta a čo najväčšie zohľadňovanie práv pacienta počas hospitalizácie.

Za tretie, výzvy takéhoto typu spriechodňujú antipsychiatrické postoje a nastavenie spoločnosti a osôb so psychickými poruchami proti zdravotníckym zariadeniam a zdravotníkom, ktorých hlavným poslaním je ich liečba. Základným predpokladom liečby je pritom dôvera, ktorá sa tu a priori narušuje.

Verím, že pán verejný ochranca práv koná v dobrej viere a motivácii a v miere v akej je to možné som za dodržiavanie a monitorovanie ľudských práv nielen na psychiatriách (na ktoré sa v tomto smere príliš jednostranne zameriava pozornosť), ale na akomkoľvek inom oddelení. Pacient je pacient, má svoje práva, prečo sa stále riešia iba psychiatrie? Avšak v situácii, keď nemáme splnené zásadné podmienky na vykonávanie zdravotnej starostlivosti, keď máme zúfalo málo personálu a keď nás najnovší zákon o použití obmedzovacích prostriedkov neúčelne a nezmyselne administratívne zaťažuje do tej miery, že nás odvádza od našich pacientov, je princíp vyučovania zdravotníkov o tom, ako to všetko robia zle a ako by to mali robiť dobre, veľmi frustrujúci, neúčelný a neadresný, ak je zameraný iba na nich. Treba sa zamerať na celý systém, potrebný je zásah zo strany štátu. Chceme podmienky na normálnu zdravotnú starostlivosť! Keď ich budeme mať, tak sa tieto problémy vyriešia veľmi jednoducho a prirodzene. Nie zákonmi, ktoré nás  tejto chvíli drvia.

Dodám, že na slovenských psychiatriách sa personál necíti vôbec bezpečne, pretože s agresívnymi akútnymi pacientmi majú čo dočinenia najmä sestry ženského pohlavia bez akejkoľvek bezpečnostnej služby. Ich právo na bezpečie dnes neháji nikto, žiadny verejný ochranca práv.