Denník N

Ako na Slovensku konečne prijať inakosť: Kto nezažije, nepochopí. Vyskúšajte si to na vlastnej koži (a potom schvaľujte zákony)

V týchto dňoch mi v hlave veľmi silno ožívajú spomienky z môjho vlastného obdobia INAKOSTI. Len vďaka nim som však naozajstnou ľudskou bytosťou a dokážem živo precítiť to, aké muky zažívajú denne u nás v krajine akokoľvek inakší, či už sa jedná o transrodových ľudí, hendikepovaných, utečencov alebo menšiny. Tento blog bude nepríjemne útočiť na váš pocit komfortu a prevedie vás svetom očumovania, ukazovania prstom a nezmyselných zákazov rodiacich sa vďaka predsudkom.

Tak poďme pekne po poriadku, nech sa viete vcítiť aj vy keď sa rozhodnete čítať tento blog. Z mladej zdravej a „normálnej“ baby sa mi pred zhruba desiatimi rokmi otočil život totálne naruby a okolie mi za to naložilo riadny náklad. Do života mi vrazilo degeneratívne ochorenie chrbtice, ktoré ma odvtedy sprevádza. Dnes je to pohodička a aj zdravotne to už zvládam dobre, ale začiatky boli 2 roky trvajúca nočná mora a nálepku KRIPEL som mala priam vytetovanú na čele.

Najprv som si užila po nemocniciach a moja rodina znášala spolu so mnou takéto chutné zážitky. Stačí, že lekári nevedia najprv vašu diagnózu a s vami to vyzerá veľmi biedne, ale veselo vám už ničia život. Takže je úplne bežné vypočuť si ako mi lekárka v najlepšom domnení vysvetľovala ako už nikdy nebudem môcť pracovať, ani študovať, mám si vybaviť invalidný dôchodok a niekto z rodiny sa o mňa bude zrejme musieť zrejme starať. To bol prvý gól, ktorý rozmláti život 23 ročnému človeku totálne naruby a potom sa to už len nabaľuje. Frajer, s ktorým som mimochodom 4 roky žila, sa so mnou rozišiel a povedal mi úplne na rovinu dôvod, lebo som kripel a on si nechce pokaziť pri mne svoj život. Ale aspoň bol úprimný, lebo väčšina „kamošov“ sa proste len vytratila, vypálkovali ma zo spoločných stretnutí, prestali mi odpisovať a ozývať sa. Už som si len domyslela dôvod, veď jasné som kripel. Keď som si vybojovala odchod z nemocnice do domáceho prostredia s tým, že však kvôli takmer denným rehabilitáciam, ktoré sú len doobeda tam snáď nemusím zaberať lôžko a ja chcem ísť do školy, lebo mi začal semester, tak som počúvala od zdravotníkov komenty, že na čo bude mne vysoká škola.

Mala som veľké šťastie, že som študovala externe v Prahe a navyše sociálnu prácu, lebo aspoň tam som počas ďalších 2 rokov nevnímala žiadne bariéry súvisiace s mojim zdravotným stavom. Automaticky mi bez váhania povedali, že proste mám chodiť do školy keď sa na to cítim, keď mi príde zle proste odídem a nemusím nič vysvetľovať, niektoré zmeškané skúšky som si nahradila seminárnymi prácami. Takmer nikto tam na mňa divne nečumel, keď som si nosila svoja zdravotné pomôcky, alebo keď som mala horší deň a niekto z rodiny ma čakal blízko školy autom, aby som si mohla ísť oddýchnuť, či odísť keď nebudem vládať. Počas štátnic sa ma v škole spýtali, či mi netreba niekde dať posteľ, aby som si mohla ísť ľahnúť.

Ale zážitky na Slovensku počas bežného života, to bola jedna perla za druhou. Čumenie, ukazovanie prstom, posmešky, komenty, invazívne dobré rady, zákazy a príkazy nezmyselne obmedzujúce môj život by stačili na vydanie riadnej knihy. Neviem odkiaľ  niektorí ľudia prišli na to, že je dobrý nápad pri ceste v preplnenej električke, kde si kľudne sedím s golierom na krku ukázať na mňa svojmu dieťaťu prstom cez celý vozeň a zakričať pritom „aha táto pani mala autonehodu“. Ako správna bežná reakcia mnohých cestujúcich je potom spoločné čumenie na mňa až do konca cesty a hlasité premýšľanie čo sa mi asi stalo.

Napríklad keď som ležala raz v nemocnici, tak som sa tam cez deň nudila, doniesla som si teda plavky a chodila som do neďalekého wellnesu. Cez deň mi sestrička odpojila infúzku, zmotala hadičky do klbka a prilepila o ruku. Samozrejme takýto režim som si vybojovala len vďaka tomu, že som po poslednej traumatickej skúsenosti odmietla ísť ležať do klasickej slovenskej nemocnice, kde som bola ako vo väzení a takmer ma tam presvedčili o mojej ďalšej nepoužiteľnosti. Zaplatila som si teda pobyt v súkromnej nemocnici. A to ste mali vidieť tie zážitky, keď ma vo wellnese zbadali ľudia v plavkách s trčiacimi hadičkami, to bolo čumenia a vyhýbania sa mi oblúkom. Akonáhle som vošla do vírivky všetci ju opustili a nikto si tam ku mne nevliezol, keď videl na brehu moju vystrčenú ohadičkovanú ruku. Ale fajn, mala som tak vždy privátnu vírivku. Zjavili sa aj zakazovači, ktorí okamžite bez medicínskeho vzdelania zhodnotili, že s hadičkami nesmiem chodiť do wellnesu.

Keď na toto správanie upozorníte ľudí, tak okamžite nabehne útok obranou, „ja takéto niečo NIKDY nerobím“. Áno robíte to, robia to aj ostatní a uvedomíte si aké strašné to je, až keď to zažijete na vlastnej koži. Prvých 20 rokov svojho života som aj ja blbo čumela a komentovala ľudí v domnení, že hovorím po tichu a ten druhý si to určite nevšimol. Žila som v presvedčení, že sa naša krajina chová k INAKŠÍM ľuďom citlivo a tolerantne, pretože naše zažraté zlozvyky a predsudky máme tak hlboko v podvedomí, že ich vôbec nevidíme.

Až keď som precitla a zažila slovenskú mentalitu zo strany inakosti na vlastnej koži, došlo mi, čo spôsobujeme svojim prístupom a správaním všetkým akokoľvek sa odchyľujúcim od majority či „normálnosti“.

A ešte vám vysvetlím, čo som okrem toho navonok prežívala vo vnútri. Nebudem sa hanbiť priznať, že som prvé dva roky, kým som sa zrovnala so svojím novým svetom, chodila intenzívne psychológovi. Zaujímavé je však to, čo bolo obsahom našich stretnutí. V podstate väčšinu času som neriešila svoje problémy, ale problémy, ktoré mi spôsobovalo okolie. Snažila som sa pochopiť, čo to pre Boha živého stvárajú všetci ľudia okolo mňa a vôbec to nevidia.

Denne som narážala na to, ako sa ma bežne konvenčne zmýšľajúci ľudia snažili odstrčiť zo všemožných aktivít. Dookola som musela vysvetľovať prečo chcem študovať, pracovať, či športovať, keď by som podľa iných nemala a nechápali, prečo si proste nevybavím ten invalidný dôchodok a konečne dakam nezaleziem. Moja odpoveď bola, že keď sa pozriem do zrkadla nevidím tam žiadneho invalida, ani sa tak necítim, tak nech mi s tým dajú pokoj.

Musela som si sama v sebe zrovnať tie extrémy, na ktoré som narážala. Ja som sa cítila ako mladá relatívne schopná žena s pár obmedzeniami a drvivé okolie okolo mňa ma vnímalo ako odpísaného kripla, ktorý má dožiť zvyšok svojho života mimo hlavného diania normálnej spoločnosti.

Áno toto robíme mnohí z nás všetkým INÝM, lebo máme v hlave stále niekde škatuľku, že hendikepovaní patria do ústavu, LGBTQ by sa mali liečiť u psychiatra, alebo by mali byť niekde tiež pozatváraní a podobne. A robíme to len preto, že sa nechceme konfrontovať so svojimi predsudkami a prijať týchto ľudí medzi seba, lebo sa nám na nich ťažko pozerá. Áno toto je reálny dôvod všetkých nevedomých obmedzovaní, že sa nám na odlišných ľudí ťažko pozerá a nabúravajú nám svojim pohybom medzi nami predstavu o normálnom svete.

Keď sa medzi nami hýbu, zrazu musíme čeliť nepríjemným myšlienkam ČO AK. Čo ak budem ja alebo môj blízky postihnutý? Čo ak bude moje dieťa homosexuál, alebo sa nedajbože rozhodne zmeniť si pohlavie? „Dajte mi to rýchlo preč z očí, lebo keď to nevidím, tak to neexistuje.“ „Zruším to a zakážem a ono to vďaka tomu spomedzi nás zmizne“. „Okamžite to treba zakázať, pretože som presvedčený, že to je zlé“. Presne tieto myšlienky chodia po hlavách ľuďom takto konajúcim. Pripomeniem, že vyradení zo spoločnosti a pozatváraní by mali byť jedine ľudia, ktorí sú pre spoločnosť nebezpeční, teda odsúdení zločinci.

Existuje spôsob ako sa týchto vzorcov uvažovania zbaviť a vrele ho odporúčam ako veľmi rýchly a účinný. Prežite si týždeň svojho života v koži skupiny ľudí, o ktorej takto zmýšľate. Požičajte si napríklad na týždeň barle či vozík, obliekajte sa ako transsexuál alebo si dajte otrhané staré veci, len pár drobných do vačku, aby ste sa vcítili do kože chudobných ľudí. Aby to fungovalo, treba si to užiť naplno a verne sa vcítiť do novej role. Nestačí len na chvíľku. Treba si zažiť bežné situácie, ako život v domácnosti, návštevu úradov, nákupy, pohyb v MHD, stretnutie s priateľmi a rodinou. Čítajte si príbehy týchto ľudí a to, čo píšu organizácie, ktoré sa venujú pomoci im. A potom sa začnite spätne pozerať na svoj doterajší pohľad na svet a meniť ho. Človek zrazu precitne a uvedomí si, aký slepý bol celé roky voči potrebám ľudí vo svojom okolí…

Teraz najčítanejšie

Veronika Koníková

Vždy som žila aktívnym životom a snažím sa angažovať pre dobré veci. Mojimi témami sú lesy, ochrana prírody, ľudia a pomoc opusteným zvieratám. Profesionálne sa pohybujem v téme životného prostredia a študujem lesníctvo. Svojim prvým povolaním som však sociálny pracovník a toto poslanie vykonávam vždy keď treba. Svoj voľný čas preto využívam naplno a angažujem sa aj v dianí tretieho sektora.  Za našu dobrovoľnícku aktivitu vo Zvieracom hotspote na hraniciach pre pomoc ľuďom z Ukrajiny s domácimi zvieratami sme prebrali ocenenie Animal hero Slovakia 2022. S mojou rodinou som tesne po vypuknutí vojny realizovala tiež projekt vytvorenia kontajnerového bývania pre utečencov z Ukrajiny "4 domčeky za 4 týždne". Po roku kontajnerového bývania sme pre naše 3 odídenkyne a ich 40 zachránených zvierat vytvorili trvalé bytové jednotky na dlhodobé bývanie tak, aby mohli u nás ostať aj niekoľko rokov.