Denník N

Baroková opera si vás podmaní aj vďaka hlasu Simony Šaturovej v dobovom výpravnom filme Il Boemo

Do slovenských kín prichádza česko-slovensko-taliansky film Il Boemo približujúci osud najslávnejšieho českého operného skladateľa 18. storočia Josefa Myslivečka. Výpravný dobový film bol ocenený šiestimi Českými levmi v kategóriách Najlepší celovečerný film, Najlepšia réžia, Najlepší zvuk, Najlepšia scénografia, Najlepšie kostýmy a Najlepšie masky a Česká republika ho vyslala do USA ako kandidáta na Oscara v kategórii cudzojazyčných filmov. Oscara však nakoniec nezískal. 

Operné árie, ktoré v ňom znejú, naspievali svetovo známe spevácke osobnosti Philippe Jaroussky a Raffaella Milanesi, ktorí nielen spievajú, ale svoje filmové postavy operných hviezd zároveň aj hrajú. Rolu opernej divy Catariny Gabrielli však stvárňuje herečka, ktorej hlas v spievaných scénach prepožičala slovenská sopranistka Simona Šaturová. S ňou sme sa o filme Il Boemo porozprávali podrobnejšie.

Pani Šaturová, v operných áriách ste prepožičali hlas herečke Barbare Ronchi. Tá na plátne pôsobila veľmi autenticky, akoby naozaj spievala ona…

V tomto prípade nešlo o klasický playback. Ak herec spieva čokoľvek na playback – napríklad pre televíziu, je takmer vždy poznať, že naozaj nespieva. Môže síce perami presne vyslovovať správne slová, ale v tvári nevidieť zapojenie svalov, ktoré sa prejavia, až keď naozaj spievate.

A herec navyše bude ústa pri speve otvárať iným spôsobom, než to robí operný spevák. V tomto prípade sa však Barbara Ronchi naučila svoju úlohu nielen na úrovni synchronizácie pier (tzv. lip-sync), ale zvládla to vrátane dychov a fyziognómie spevu.

Režisér ma nahrával na smartfón. Potreboval obrazový záznam pre herečku, aby si ma pri speve mohla študovať. Nielen prácu mojich úst, ale aj celkový prejav.

Počas natáčania spievala nahlas (podľa režiséra až natoľko, že intenzitou spevu častokrát prekrývala aj playback – poznámka autorov) a tým do zobrazenia dostala presne tú energiu, ktorá tam nebude, ak by len otvárala ústa. Herečka pri tom spolupracovala aj s hlasovou pedagogičkou. Vo výsledku zábery, v ktorých “spieva” pôsobia úplne autenticky a verne.

Keď som videla film po prvý raz na premiére, spoznala som v jej prejave všetky moje gestá, ktoré robievam. Napodobnila ma tak dokonale, že som na niekoľko sekúnd zaváhala. Mala som intenzívny pocit, že som to vlastne ja.

Vo filme účinkuje a spieva aj renomovaný francúzsky kontratenor Philippe Jaroussky, ako aj operní speváci Raffaella Milanesi, Emöke Baráth, Krystian Adam, Sophie Harmsen a Juan Sancho. Ak tvorcovia chceli, aby účinkovali operné hviezdy, museli si termín natáčania s nimi dohodnúť dostatočne vopred – v čase, keď producenti mali na účte ešte len polovicu potrebného rozpočtu. Zvyšok však do termínu natáčania neobdržali, takže nakoniec so sólistami nakrúcali len tri dni. Utratili milión eur a to nahrali iba operné scény. Bez toho, aby sa vôbec začalo natáčanie samotného filmu. To pôsobí celkom dobrodružne, nie?

Aj so mnou režisér natáčal pol roka predtým, než padla prvá klapka. On mal celý film už vtedy v hlave, vždy mi povedal, aká scéna predchádza tej, ktorú práve so mnou ide urobiť a čo bude nasledovať potom. Išlo o spomínané zábery, na základe ktorých sa herečka stvárňujúca Caterinu Gabrielli mohla učiť moju fyziognómiu spevu.

S ostanými opernými spevákmi bolo takto vopred nahratých asi 50 minút hudby a tento materiál bol potom zostrihaný. Aj časti, ktoré som naspievala ja, boli zostrihané, lebo uvádzanie celých árií by pre film bolo neúnosne dlhé.

Napríklad vo filme je scéna, keď na pódiu stojaca diva Caterina Gabrielli pôsobí dojmom, že sa jej nechce spievať áriu, ktorú má v ten večer divákom prezentovať, ale nakoniec sa – po počiatočnej speváckej neistote – predsalen odhodlá ju dospievať až dokonca. Vo filme ale nezaznie celá, diváci počujú len asi 4 minúty, hoci kompletná ária má viac ako desať minút.

Je to jedna z vôbec najťažších árií, aké som kedy v živote spievala. Má krkolomné skoky, koloratúry vo veľmi vysokom tempe nemajú konca a má veľmi vypäté miesta. Aby ste ju vôbec dokázali zapievať je potrebné mať dobre premyslené, ako si rozložiť dychovú oporu. Ale je nádherná.

Záber z filmu Il Boemo – foto: presskit distribútora

Vy ste áriu naspievali celú, alebo len tie štyri minúty, ktoré použil film? 

Naspievala som ju celú, ale práve tá najviac krkolomná časť vo filme nakoniec nie je.

Zaznie vo vašom podaní niekde mimo filmu aj celá? 

V lete na festivale v Českom Krumlove ju budem spievať. A okrem toho v máji vyjde CD s áriami z filmu, na ktorom bude tiež.

Je Myslivečka obtiažne spievať vo všeobecnosti, alebo len táto ária je taká ťažká?  

Nároky na spevákov boli vtedy podstatne väčšie ako v dnešnej dobe. K dosiahnutiu správnej interpretácie Myslivečkovej hudby je potrebná rozsiahla príprava, pretože interpret si potrebuje zautomatizovať nekončiace sa koloratúry tak, aby zneli ľahko a pôsobili dojmom, že ho to vôbec nezaťažuje. Dosiahnuť tento stav si vyžaduje veľa času a opakovania.

Záber z filmu Il Boemo – foto: presskit distribútora

Mysliveček sa stretával aj s W. A. Mozartom. Mozart do svojich šiestich rokov stihol absolvovať odhadom asi tri a pol tisíc hodín cvičenia hudby, zatiaľ čo Myslivečkovi sa nemohlo o hudobnej príprave v takomto rozsahu ani len snívať, keďže s hudbou začal až ako dospelý. Napriek tomu sa Mysliveček stal jedným z najobľúbenejších žijúcich skladateľov v Taliansku, zatiaľ čo Mozartovi sa na Apeninskom poloostrove príliš nedarilo. V korešpondencii Leopolda Mozarta so synom Leopold píše: „V Neapole sa nemá zmysel snažiť, je tam najmenej 300 skladateľov schopných napísať operu. Nemáš tam šancu.” List pochádza z obdobia, kedy Mysliveček už dostával v Neapole veľké zákazky…

Paradoxom je, že dnes je Mozart naopak veľmi obľúbený a Mysliveček bol na viac ako dve storočia takmer dokonale zabudnutý. Otázkou tak zostáva, prečo nejaká hudba prežije a hráme ju a iná, možno aj rovnako dobrá, úplne zapadne prachom.

Ja som na túto tému robila jeden rozhovor kde som sa nad tým podrobnejšie zamýšlala, tak si dovolím použiť tie myšlienky aj teraz. Myslím si, že jedna z vecí, ktorá v tomto prípade zohrala rolu je skutočnosť, že Mysliveček bol v Taliansku cudzincom.

Mozart sa narodil v Salzburgu, pôsobil vo Viedni, takže bol v podstate doma a mozartovská tradícia sa tak aj po jeho smrti ľahšie uchovávala, než v prípade Myslivečka, ktorý mal smutný osud, ochorel a nemal v Taliansku trvalé zázemie a rodinu, ktorá by jeho odkaz mohla šíriť ďalej.

Mladý Wolfgang Amadeus Mozart vo filme Il Boemo – foto: presskit distribútora

Umelecký svet je v tomto veľmi nevďačný, rýchlo sa zabúda aj na výnimočné osobnosti a v rade čakajú desiatky ďalších, pripravených kohokoľvek nahradiť.

Mozart sa ale k Myslivečkovi hlásil ešte aj vtedy, keď už bol chorý a ležal v nemocnici v Mníchove. To tiež svedčí o tom, ako ho uznával. Ako skladateľ vedel posúdiť kvalitu jeho diela.

Vo filme bolo naznačené, že status operných speváčok bol v tej dobe problematický. Na jednej strane boli rôzne divy zbožňované davmi, na druhej strane boli hračkami v rukách impresáriov a mocných mužov danej doby. Aký je spoločenský status opernej speváčky dnes?  

Neviem či status opernej speváčky je dnes oceňovaný. V minulosti boli niektoré naozaj za veľké divy, ale aj vo filme sme videli, že tú ich hudbu častokrát spoločenská smotánka vôbec nepočúvala, šľachta sa do opery prišla najesť a popritom im na pozadí hrala hudba.

Dnes diváci síce hudbu pozorne počúvajú, ale aj v súčasnosti existuje skupina ľudí, ktorí návštevu opery berú len ako spoločenskú záležitosť, prestížnu vec. Prísť na premiéru alebo do divadla do Viedne je pre nich určitý status, pričom samotná hudba ich možno nemusí až tak zaujímať. Doba sa až tak veľmi nezmenila.

Vojtěch Dyk ako Josef Mysliveček vo filme Il Boemo – foto: presskit distribútora

Operná diva Caterina Gabrielli, pre ktorú Mysliveček písal hudbu, je vo filme znázornená ako skladateľova milenka, ktorá si mohla povedať, akú hudbu jej má písať na mieru. Lenže skladatelia väčšinou píšu na základe svojej predstavy ako by dielo malo ideálne vyznieť, zatiaľ čo speváčky budú – predpokladám – presadzovať skôr úpravu, v ktorej sa im dielo bude ideálne spievať. A verzia, ktorá sa dobre spieva samozrejme nemusí byť práve tá, ktorá aj ideálne vyznie. Je potom vôbec výhodou, ak skladateľ píše speváčke na mieru a prispôsobuje sa jej požiadavkám? 

To je veľmi dobrá otázka. V závere filmu zaznie veta, keď Mysliveček hovorí Gabrielli, že pozná jej hlas lepšie, než ona sama a preto vie dobre posúdiť, čo sa jej hodí. Ja si myslím, že bolo mnoho takých skladateľov, ktorí perfektne poznali možnosti spevákov a uvedomovali si, že keď spevák dielo dobre zaspieva a ária zároveň bude efektná, tak je to bonus pre obidvoch.

Musí tam byť teda aj efektnosť, aj dobrá spievateľnosť, pretože ak sa to bude spevákovi dobre spievať, tak to tiež prispeje k dobrému výsledku.

Preto si myslím, že predsalen je to je výhoda. Mne sa tiež občas stalo, že skladatelia písali priamo pre mňa a keď dodali noty, tak som tiež mala možnosť sa k tomu priamo vyjadrovať. A nejako som to nezneužívala, snažila som sa zachovať predstavu, ktorú mal autor. Nemám problém slúžiť dielu.

Záber z filmu Il Boemo – foto: presskit distribútora

Akého typu boli vaše korekcie? Bolo napríklad niečo napísané prílíš vysoko? 

Páve naopak, príliš nízko! Dala som síce svoj rozsah autorovi vopred, takže vedel, kde mi to znie ideálne a kde už menej, ale vyšlo mu to nakoniec tak, ako mi to dodal, preto som ponúkanú verziu chcela upraviť. A myslím, že úprava bola nakoniec v prospech výsledku. Aj on sám potom priznal, že to prospelo veci.

Vy ste sa s tvorbou Myslivečka ale stretli už v minulosti. Ako ste sa k nemu dostali? 

V roku 2013 sme robili jeho operu L’Olimpiade v Národnom divadle v Prahe s Václavom Luksom a orchestrom Collegium 1704 špecializujúcim sa na barokovú hudbu (išlo o prvé skutočne autentické naštudovanie Myslivečkovej opery po 200 rokoch – poznámka autorov).

Záber z filmu Il Boemo – foto: presskit distribútora

Ešte predtým sme s Václavom Luksom vyberali niektoré árie a on prišiel s obrovským kufrom a povedal, že je plný nôt od Myslivečka. Ukazoval mi rôzne klavírne výťahy a strávili sme takto tri hodiny v skúšobni, pričom mi prehrával tie, ktoré boli podľa neho zaujímavé.

Mysliveček ma okúzlil, od nádherných lyrických miest až po virtuózne koloratúrne árie.

Film je istým spôsobom aj dobrým marketingom promujúcim Myslivečkovu hudbu…

Marketing je extrémne dôležitý, v dnešnej dobe ak nemáte marketing, tak ste skončili. Verím, že ak sa film dostane do sveta a dostane sa k tým správnym ľuďom, ktorí rozhodujú o repertoári v divadle, že to pomôže.

Možno prvý veľký pozitívny vklad pre propagovanie klasickej hudby priniesol Formanov film Amadeus, už tam nastala zmena vo vnímaní vážnej hudby. Veľmi sa spopularizovala a padli rôzne predsudky. Zrazu ľudia zistili, že je úžasná a zaujímavá.

Veľa ľudí očakávalo, že tento film bude druhý Amadeus, avšak toto je niečo úplne iné. Kto príde do kina s tým, že je to Amadeus II, tak nebude spokojný, film má úplne iné parametre.

(Il Boemo mal rozpočet presahujúci 4 milióny eur v dnešných cenách, zatiaľ čo Amadeus mal rozpočet 18 miliónov dolárov v časoch, keď cenová hladina v Prahe, kde sa natáčal, bola 20 krát nižšia než dnes. V dnešných cenách by rozpočet Amadea zodpovedal 360 miliónom eur – poznámka autorov).

Oficiálny trailer k filmu

Amadeus je fikcia, divadelná hra, zatiaľ čo tento príbeh je relatívne autentický, poukazuje na dobu, aká naozaj bola, ako sa vtedy žilo. Bolo úplne iné tempo, inak plynul čas. Svietenie sviečkami ukazuje, že doba bola neelektrická (vo filme bolo použitých viac ako 4000 sviečok, predovšetkým na nasvietenie operných scén).

Autentickým spôsobom boli šité aj kostýmy (ušité v manufaktúrach, ktoré v Taliansku nepretržite fungujú niekoľko storočí a dokážu aj dnes pôvodnými výrobnými postupmi vyrobiť presne rovnaké látky, aké nosili Mysliveček a Gabrielli. Cena jednej róby pre opernú divu sa vyšplhala až na 8000 eur).

Róby pre operné divy sa šili pôvodnou technikou, aby boli čo najviac autentické. Foto: presskit distribútora

Veľa operných hviezd, ktoré sa venujú hudbe 18. storočia hľadá stále nový repertoár a mnohí si na svoje nahrávky a CD volia práve Myslivečka, takže sa postupne dostáva do povedomia. Ak ho majú najväčšie hviezdy vo svojom repretoári, tak aj mnohí ďalší sa zamyslia, že to teda asi bude naozaj zaujímavé a vypočujú si ho. A zistia, že niektoré jeho diela sú priam poklady.

Klasická hudba nikdy nie je masovou záležitosťou, ale tzv. stará hudba je menšinovým žánrom ešte aj v rámci klasickej hudby…

Mainstream v rámci klasickej hudby časovo začína niekde pri Mozartovi a Beethovenovi a smeruje k vrcholnému romantizmu a niekde u Janáčka to končí. Neskoršia hudba už je mimo mainstreamu. Takže áno, tzv. stará hudba tam nie je.

Lenže minimálne za posledných tridsať až štyridsať rokov stará hudba začína zažívať obrodenie. Vzniklo množstvo ansámblov, ktoré sa jej venujú v poučenej interpretácii so špeciálne stavanými nástrojmi, s črevovými strunami, aby sa dosiahol čo najviac autentický zvuk.

Niektoré diela starej hudby pritom znejú dokonca veľmi moderne, až tak, že aj džezoví muzikanti by z toho dnes mohli vychádzať.

Na slovenskú premiéru filmu sa prišiel pozrieť aj Peter Dvorský s manželkou, medzi nimi v strede Simona Šaturová. Foto: Facebook Simony Šaturovej  

Vydupať zo zeme peniaze na takýto projekt nebolo zrejme jednoduché. Predpokladám, že ťažko sa zháňa financovanie čohokoľvek, čo nie je mainstreamové…

Je za tým obrovský kus práce. Dostať sa na áčkový filmový festival je nesmierne obtiažne, v našich podmienkach až skoro nemožné a tomuto filmu sa to podarilo (v San Sebastiane – poznámka autorov).

Vybavovali to ľudia z externého prostredia, lebo s producentom filmu z našich končín by sa nikto ani nebavil, na to sú tam zaužívané a zabehnuté celé mechanizmy.

A to už ani nehovorím o tom, čo všetko obnáša dostať sa s filmom na Oscara. Na jednej strane na ceremoniál pricestujú naši ľudia s rozpočtom, ktorý im stačí tak akurát na letenky a potom vidíte rozpočet Netflixu, ktorý može na mieste urobiť párty pre stovky ľudí. To sú jednoducho dva neporovnateľné svety.

Hlavní predstavitelia na prestížnom filmovom festivale v San Sebastian, kde mal Il Boemo svetovú premiéru. Foto: Gorka Estrada 

Napriek tomu, že tvorcovia išli do toho s takýmto handicapom, film uspel. Nie síce priamo na Oscaroch, ale uspel. (V ČR ho videlo takmer stotisíc ľudí, momentálne je premiérovaný v Taliansku a pripravuje sa jeho distribúcia vo Francúzsku. Tá je ešte dôležitejšia než talianska premiéra, pretože podľa toho, ako sa film uchytí vo Francúzsku, sa rozhodnú ďalší distribútori, či ho uvedú vo svojich krajinách – poznámka autorov).

Na záver nám ešte povedzte, čo vás umelecky čaká v najbližších dňoch?

Budúci týždeň nahrávam dve Moyzesove omše so Slovenskou filharmóniou a Slovenským filharmonickým zborom, potom idem do Luzernu na festival, kde budem účinkovať pod taktovkou Riccarda Chaillyho.

Následne letím do Japonska s Krzysztofom Urbanskim, mladým poľským dirigentom, ktorý ma pozval na uvedenie diela Karola Szymanowskeho Stabat Mater, čo je moja srdcová záležitosť.

A keď vás Poliak pozve robiť poľské dielo, tak to je pre mňa v podstate vyznamenie.

 

Peter Bleha, Natália Dadíková

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix  

 

 

 

Teraz najčítanejšie