Denník N

O justícii v Čechách (a na Slovensku)

Česká justícia je robustná, odolná voči vonkajším vplyvom a dokonca funkčná. V minulosti bola česká justícia nepredvídateľná, nebola efektívna, dĺžka súdneho konania bola neprimeraná, judikatúra bola nejednotná. Ale to všetko už dnes neplatí.

Takto v rozhovore v (českom) DeníkuN hodnotí českú justíciu Pavel Rychetský, dlhoročný, a teraz odchádzajúci, predseda Ústavného súdu Českej republiky.

A treba dodať, že to všetko česká justícia dosiahla bez samostatného orgánu súdnictva a, naopak, pod priamym dohľadom Ministerstva spravodlivosti.

Toto všetko, čo česká justícia už dosiahla, má už 20 rokov u nás v popise práce samostatný orgán – Súdna rada Slovenskej republiky. Jej výsledky, napriek do neba vynášanej „samostatnosti“, sú však katastrofálne a pre spoločnosť devastačné:
– žiadna rozumná predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, a to vrátane (a v celku bežne) rozhodnutí Najvyššieho súdu,
– žiadna zmysluplná funkčnosť (teda taká, kde ustanovenie napr. obchodného zákonníka o tom, že v prípade, že sa zmluvné strany nevedia dohodnúť na výklade ich zmluvy, rozhodne súd, tzn. rozumej za 6 až 10 rokov, teda v čase, kedy žiaden spor o výklad zmluvy nebude mať význam), ani
– žiadna dôveryhodnosť, keď reprezentantky sudcov v Súdnej rade neraz vystupujú v záujme betónovania súčasného šialeného stavu a ako predĺžená ruka tých, ktorí funkčnosť našich súdov doviedli tam, kde dnes ešte stále je.

V istom zmysle sa na Slovensku aj inštitucionálne počíta s tým, že justícia je nedôveryhodná. Vhodným príkladom toho je aj to, ako sa prideľujú spisy na súde. U nás je to o tom, že nie je možné dôverovať predsedovi súdu, a tak musíme mať elektronické rozdeľovanie spisov, lebo inak by to nefungovalo.

V Čechách rozdeľuje spisy na súde jeho predseda. Žiadne elektronické prideľovanie spisov nie je potrebné (ani žiadna inštitucionálna špecializácia súdov). Stačí drobnosť, ktorú my nemáme: Seriózni, rešpektovaní a dôveryhodní predsedovia súdov (menovaní a odvolávaní ministrom spravodlivosti).

My vyberáme predsedov súdov cez „výberové konania“, s komisiami a vypočutiami atď., avšak výsledky tohto procesu zodpovedajú tomu, aká funkčnosť a efektivita našich súdov pretrváva. Niet sa čo diviť, pretože v skutočnosti proces funguje tak, že sa najprv v pozadí vyberie kandidát, o ktorom sa vie, že bude udržiavať doterajší systém (lojálny systému, bezcharakterný/neschopný), a potom prebehne „výberový proces“ komisiou, v ktorej prevažujú betonári súčasného stavu alebo „nekonfliktní“.

A takáto komisia potom „vyberie“ budúceho predsedu súdu (z jediného kandidáta). Tak, aby si minister mohol umyť ruky a vymenovať niekoho, kto prešiel „výberovým“ procesom.

Teraz najčítanejšie