Denník N

Vianoce v Beaujolais (alebo keď máme iba 2 voľby +foto)

Père Noël si naložil darčeky do svojej vinárskej putne. Do tej jedinej, ktorú vo svojich 76.-ich rokoch našiel – spolu so zelenými gumákmi, vo svojej stodole v Beaujolais

2. sviatok vianočný sa stala v malej francúzskej dedine tradíciou kapustnica s krajcom chleba. V krajine predražených Vianoc, ktoré musia mať na stole žaby, foie gras alebo ustrice, boli všetci príbuzní vďační, že si môžu 3.-krát priložiť kyslú polievku z východu. A zdá sa, že o rok ju bude treba variť aj dolu v dedine.
Každé rozhodnutie pre niečo správne sa na túto kapustnicu nápadne podobá. Vždy pri ňom zároveň ako vedľajší účinok opúšťame niečo, čo by sme si radi zobrali so sebou. A v prípade, že nie sme k týmto opusteným častiam seba nešťastne priľnutí, vrátia sa nám nečake, v inej, ešte šarmantnejšej podobe.
Vysvetlivky:
rozhodnutie pre niečo správne = život v Beaujolais
vedľajší účinok = opustenie slovenských Vianoc
návrat v šarmantnej podobe = francúzi každý rok nástojaci na kapustnici v 2. sviatok vianočný

Voľby máme v podstate iba 2. Zvoniť za oknom detskej zvončekom Ježiškovým alebo zvončekom sobov Papa Noëla. V mojom prípade bola správna voľba tým sobím. Ale sprievodné javy správnych volieb sú oveľa štedrejšie, ako sa na 1. pohľad javia. Časom poprinášajú všetko to, čo sme mali za dávno opustené.

Tieto 2 voľby sa v starých knihách nazývajú aj ako 2 služby – Bohu alebo Baalovi (viac v 15. deň v knihe ‚Unwrapping the greatest gift‚). To, na koľko sympatickú alebo nevrlú osobu si pod Bohom predstavujeme, teraz nie je smerodajné. Ide o božské hodnoty, o cestu za najlepším možným potenciálom človeka (pár príkladov cností napríklad tu). Keď slúžime Bohu, stáva sa z nás to najlepšie, čo z nás kedy mohlo byť. Keď slúžime Baalovi, predvádzame sa. (Tiež platí, že ak sme presvedčení, že slúžime Bohu, ale nestáva sa z nás to najlepšie, mierne sme sa splietli v pomenovaní svojho vedúceho.) Sami viete, ktorá verzia vás alebo vašich blízkych vám je milšia.

A keďže každý niečomu slúžime, každý slúžime niečomu medzi dvoma variantami dobra a zla (teda tomu Bohu alebo tomu Baalovi). Najskôr obom, každému v nejakej denne variabilnej dávke. Asi bude zjavné, že cesta medzi týmito dvoma voľbami je nevyhnutná, len nie je nijako finálna. Ráno začína jej pokračovanie, nijako sa ju nedá zastaviť, ani sa z nej vymaniť, je to jednoducho naše ultimátum. Môžeme chcieť byť našou najlepšou možnou verziou, alebo našou najzbytočnejšou. A celý rad nuansí medzi tým. Ale žiadna iná možnosť tu nie je. Princípy, podľa ktorých odpradávna fungujeme sú zakódované hlboko a my sa môžeme na ne bezvýsledne celý život sťažovať, alebo ich pozorovať a vybrať si, ako s nimi narábať.

Dajme tomu, že by sme vlastnou najlepšou možnou verziou aj chceli byť, ale nič do nej neplánujeme investovať. Vtedy sa formujeme zvonka. Plníme si charakter z nálad, aktivít, slov, spôsobov, článkov, statusov ostatných, z počasia alebo z okolností a tá naša uprataná prínosná verzia nám nikdy nehrozí.
Ak naopak predtým, ako zajtra vojdeme do sveta, (ktorý poriadne vplyvným je a vždy ním ostane), budeme svoj priestor zdokonalovať, aj svoju vlastnú morálku a hľadať jej pravé princípy, nikomu sa nepodarí nás kontaminovať. Budeme slúžiť svojej cnosti – obyčajnej spokojnosti. Budeme mať kapustnice plnú kuchyňu, aj na severe Beaujolais.

Sledovať viac

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: