Odkiaľ sa vzal azbest v detskom púdri?
Tento blog je reakciou na článok Tomáša Bellu s názvom Máme víťaza súťaže o korporátnu drzosť desaťročia. Je venovaný problému prítomnosti azbestu v detských púdroch americkej farmaceutickej firmy Johnson & Johnson. Podľa článku, ktorý čerpal zo zahraničných zdrojov, táto firma už od roku 1894 predáva v Spojených štátoch detský púder s obsahom mastenca, ktorý môže obsahovať aj azbest. Z článku sa dozvedáme, že práve v tomto roku ich prestáva vyrábať, čo je 52 rokov po tom, ako už existovali jasné podozrenia na karcinogénne účinky azbestu.
Asi tou najprirodzenejšou spontánnou reakciou na uvedené informácie je rozhorčenie nad nezodpovedným správaním tejto spoločnosti, čo niekedy končí aj nejakými zovšeobecňujúcimi závermi týkajúcimi sa aj iných farmaceutických spoločnosti. My sa však uberme úplne iným smerom. Bez ambícií hodnotiť rozhodnutia súdov pri žalobách poškodených, pokúsme sa na tento problém pozrieť zo širšej perspektívy.
Časť pozorných čitateľov uvedeného článku sa asi zastaví hneď na jeho začiatku a položí si otázku, odkiaľ sa preboha vzal nebezpečný azbest v mastenci. Ak obyčajne počujeme, že nejaký produkt obsahuje nebezpečnú látku, hľadáme vinníka, ktorý ju tam dal. Napríklad v kriminálnych prípadoch „pančovania“ liehovín metanolom alebo jedlých olejov olejmi minerálnymi. Toto však samozrejme nie je tento prípad.
Na položenú otázku je naporúdzi veľmi stručná odpoveď. Azbest je niekedy prirodzenou zložkou mastenca. Nezostaňme však iba pri tejto fádnej odpovedi a využime príležitosť povedať si o mastenci a azbeste trochu viac. Predsa len, jedná sa o látky, s ktorými máme skúsenosti aj u nás na Slovensku. Na prvý pohľad sú obe veľmi rozdielne, ale na veľké prekvapenie majú aj mnoho spoločného.
Mastenec je starší názov minerálu, ktorý sa teraz nazýva talk. My sa však budeme držať jeho staršieho názvu. Je to celkom pekný minerál zväčša sivej, bielej alebo aj zelenej farby. Nepatrí k najkrajším ozdobám našich prírodovedných múzeí, pretože netvorí pekné veľké kryštály. Práve naopak, na prvý pohľad je to obyčajný mäkký kameň. Ak sa pozrieme bližšie, predsa len nás zaujme. Má často lesklý povrch a keď ho chytíme do rúk, pochopíme, prečo mal práve toto meno. Máme naozaj pocit, že v rukách držíme nejaký mastný predmet. Existuje ešte jeden známy minerál s podobným povrchom. Je ním grafit. V oboch prípadoch je za tento pocit zodpovedné odlupovanie tenkej vrstvičky mikroskopických šupiniek z jeho povrchu, ktoré znižujú trenie medzi kožou a minerálom. Pretože však grafit je čierny, tieto šupinky sú viac viditeľné. Táto vlastnosť sa uňho využíva aj v obyčajných ceruzkách, ale aj pri znižovaní trenia pohyblivých častí niektorých veľmi namáhaných častí strojov. (Mimochodom, názov ceruzky je paradoxne odvodený z latinského cerussa, značiaceho biele olovo. Dnes má názov olovená beloba a jej chemický názov je uhličitan olovnatý. Ako minerál to je ceruzit.) Mastenec sa však tiež používa podobným spôsobom ako biela krajčírska krieda. Ťaží sa v obrovských množstvách na celom svete vrátane Slovenska. Najväčšími jeho producentami sú Čína a USA. U nás sa v súčasnosti ťaží v Gemerskej Polome a patrí k našim najvýznamnejším nerudným surovinám. Mastenec sa však vyskytuje na našom území na mnohých miestach. Najvyššie položená mineralogická lokalita je pod Kežmarským štítom vo Vysokých Tatrách. Hlavnými spotrebiteľmi mletého mastenca sú papierenský priemysel, priemysel náterových hmôt, plastov, keramiky a tmelov. Farmaceutický a kozmetický priemysel boli v minulosti pomerne veľkými odberateľmi mastenca, avšak práve v dôsledku zdravotných rizík súvisiacich s prítomnosťou azbestových minerálov, sa toto použitie postupne výrazne znižovalo od 70. rokov minulého storočia. Detské púdre boli iba jedným z viacerých využití mastenca v kozmetike a farmácii. Problémom však nie je iba karcinogenita azbestu, ale aj jemných prachových častíc kremeňa, ktoré sú ďalšou vedľajšou zložkou v mastencových produktoch.
Azbest je súborným názvom pre niekoľko vláknitých minerálov. S mastencom ich spája to, že patria do rovnakej skupiny minerálov (silikátov). Názov jednej skupiny azbestov je chryzotil. (Od toho je aj odvodený termín chryzotilové azbesty.) Názov dobre vystihuje práve tvar ich kryštálov: v preklade znamená „zlaté vlasy“. Práve tieto zlaté, či iné silikátové vlasy, predstavujú najväčší bonus, ale zároveň aj najväčší problém týchto minerálov. Bonus preto, že tieto vlákna výrazne zlepšujú mechanické vlastnosti rôznych materiálov. Preto boli azbesty takmer 100 rokov obľúbenou zložkou lacných azbestocementových krytín, rúr a iných produktov. Tie sú stále na strechách a v interiéroch našich domov, a zbaviť sa ich úplne bude trvať ešte dlho. Bližšie sa tomuto problému venuje článok vo vedecko-populárnom časopise Quark. (https://www.quark.sk/musime-sa-este-vzdy-bat-azbestu/)
Prečo teda mastencové horniny môžu obsahovať azbestové minerály? Je to preto, že mastenec vzniká premenou takých hornín, ktoré ich často obsahujú. Napríklad pekného zeleného ozdobného kameňa serpentinitu, ktorý spolu s azbestom môžeme nájsť v Dobšinej. Ak by sme sa pozreli na chemické zloženie mastenca a azbestových minerálov, nenájdeme v nich žiaden toxický prvok. Takže otázka je, ako je možné, aby bol medzi nimi tak obrovský zdravotný problém. Odpoveď je veľmi prekvapujúca. Spôsobuje ho tvar ich kryštálov. V prípade mastenca sú to na dotyk veľmi príjemné mastné šupinky, v druhom prípade však dlhé vlákna, ktoré sa pri mletí alebo inej manipulácii menia na ostré ihličky. Sú vo vode nerozpustné a tak dlhodobo poškodzujú ľudské tkanivá. Problém je tým väčší, čím sú menšie. Jednak preto, že stávajú sa súčasťou prachu, ktorý dýchame a jednak preto, že schopnosť organizmu zbaviť sa ich klesá práve so znižovaním ich veľkosti.
Azbest v mastencových horninách môže, ale aj nemusí byť. V prvom prípade sa však rozsah tejto kontaminácie pohybuje vo veľkom rozsahu od stopových množstiev až po zdrvujúce desiatky percent. Zároveň však mastencové horniny môžu obsahovať rôzne azbestové minerály. Je to pochopiteľné, pretože hornín, z ktorých mastenec vzniká je mnoho a ich premena v prírode môže dosahovať rôzny stupeň. Na rozdiel od „nevinného“ chemického zloženia mastenca a azbestu, zloženie pôvodných hornín až tak „nevinné“ však nemusí byť.
Nechcem v žiadnom prípade obhajovať zmienenú farmaceutickú firmu, len si myslím, že dobré je vidieť veci v ich širšom kontexte. Mnohé látky, s ktorými denne prichádzame do styku, obsahujú veľmi nebezpečné látky. Napríklad potraviny. Dokonca im robíme reklamu alebo ich pripravujeme v priamom prenose na TV kanáloch. Napríklad grilovaním. Samozrejme, všetky zdravotné riziká sú otázkou dávky a frekvencie ich užívania. Takže skúsme si porovnať frekvenciu užívania detského púdru napríklad s takým alkoholom. Ročne vo svete zomrie na následku užívania alkoholu tri milióny ľudí. Asi tri štvrte milióna ľudí ochorie z neho na niektorú z foriem rakoviny. Slovensko patrí v tomto ohľade k „premiantom“ vďaka každodennému pitiu časti našej populácie. Relatívne novou správou je, že podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, neexistuje žiadna bezpečná dávka alkoholu (presnejšie etanolu) a ten sa radí do istej kategórie „zlých látok“ ako azbest. Ak by sme v súvislosti s detským púdrom veľmi chceli apelovať na ohrozenie zdravia detí, pripomeňme, koľko tehotných žien pije alkohol a zároveň fajčí, čím „obdarováva“ toxickými látkami nie pokožku (tak ako v prípade púdru), ale krvný obeh svojho potomstva. Samozrejme medzi zmieneným detským púdrom a alkoholickými nápojmi je jeden podstatný rozdiel. O tom, že liehoviny obsahujú alkohol (a v akom množstve) je jasné z ich obalov. Dá sa však predpokladať, že prítomnosť azbestu v púdroch na ich obaloch spomenutá nebola. Na druhej strane, ani na obaloch potravín, vrátane ovocia, zeleniny, korenín a bylinných čajov, prítomnosť nebezpečných zložiek uvedená tiež nie je. Môžeme si byť istí, že tam často sú. Tak obľúbeným „šermovaním“ informáciami, že niečo obsahuje nejakú nebezpečnú látku, sa nikdy nikam nedostaneme. Vždy je podstatnou otázkou, aké sú to látky, aký je ich obsah a aké sú ich účinky. To sú však informácie, ktoré už väčšinu ľudí nudia. Preto by ma osobne zaujímalo, aké vláknité minerály v uvedených púdroch boli, akú mali veľkosť a aký bol ich obsah. Ale ak by náhodou kauza spoločnosti Johnson & Johnson mala vyústiť iba na kritizovanie zahraničných farmaceutických firiem (spomeňme si na výpady proti vakcínam), pripomeňme, že na Slovensku sme mali aj náš „národný“ nie mastencový, ale čisto azbestový púder. Dýchali ho napríklad v Dobšinej (tam sa ťažil), v Púchove a Nitre, kde sa spracovával azbest dovezený z bývalého Sovietskeho zväzu. Tých miest inhalácie azbestového prachu bolo však podstatne viac. A bolo to tiež aj v čase, keď už problémy s azbestom boli známe. Takže tých súdnych sporov by sme aj u nás mali asi práve dosť. Dnes už však niet koho žalovať. To však neznamená, že problém s azbestom neexistoval.
Odkaz:
