Denník N

Politické trafiky ako súčasť identity slovenskej politiky

V posledných dňoch sa na slovenskej politickej scéne opäť skloňuje slovo „trafika“. Bohužiaľ, nejde o nič neobvyklé, keďže tento jav je súčasťou slovenskej politickej (ne)kultúry v každom volebnom období naprieč politickým spektrom. Pripomeňme si, odkiaľ sa tento prenesený význam vzal a ako sa prejavoval v jednotlivých obdobiach slovenskej politiky.

Autor je študent práva.

V dnešnom politickom žargóne pod trafikou rozumieme prípady, keď sú lukratívne miesta v štáte alebo v medzinárodných inštitúciách poskytované ľuďom ako prejav vďaky za ich lojalitu alebo spoluprácu s politickou mocou. Niekedy ide aj o spôsob odmeňovania politických oponentov s cieľom poďakovať sa im za ich „pragmatickosť“ alebo s cieľom zbaviť sa ich vplyvu (napr. v parlamente).

Počiatky v Habsburskej monarchii

Osvietenský panovník Jozef II. vytvoril štátny monopol na tabakový priemysel (od pestovania až po predaj). Ak ste chceli tabak predávať (v trafike), museli ste mať na to licenciu. A práve na tieto licencie mala prednostné právo určitá skupina ľudí, konkrétne vojnové obete, zbedačení štátni zamestnanci a ich príbuzní.

Na túto tradíciu nadviazala aj prvá Československá republika. Počas jej existencie sa trafiky prioritne poskytovali vojnovým invalidom. V prípade, ak mali o jej prevádzkovanie záujem viacerí invalidi, boli uprednostňovaní slepci. Historik Růžička uvádza, že v roku 1924 bola v Československu tretina všetkých trafík prevádzkovaná práve invalidmi. V tomto období tak môžeme hovoriť o trafikách ako o forme starostlivosti pre znevýhodnenú skupinu obyvateľstva.

Parný valec zo Zlatej Idky

Vybrať jeden príklad politickej trafiky z obdobia mečiarizmu je takmer nemožné. Nie z dôvodu, že by ho bolo ťažké identifikovať, práve naopak. Celé obdobie vlády Vladimíra Mečiara a jeho prístup k straníckym nomináciám najlepšie vykresľuje jeho slávny prejav zo Zlatej Idky z roku 1993, kde svojim straníkom objasnil, ako bude hnutie po víťazných voľbách postupovať:

„Takže robte všetko pre to, aby sme v 94. zase vyhrali. A ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme (boli) takí silní, že to prevalcujeme všetko. Tam už sme potom rozhodnutí aj vo vláde čo sme, aj všetci ostatní (…) , že to prevalcujeme všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa toho dopustíme tak, že sa potom budú všetci diviť. Že ako teraz pôsobíme tak pokojne, ukľudňujúco kvôli zahraničiu a doma nevyťahujeme nejaké tvrdšie tromfy, aby sme uspokojili zahraničie. Keď sa to uspokojí, potom to už bude iná situácia.“

Mečiar vo svojom prejave načrtol aj spôsob, akým bude vyberať riaditeľa STV: „V televízii vyberáme riaditeľa, takého, čo je nám blízky a sympatický. A len čo bude mať podporu, tak (ho) okamžite vymenujeme.“

A „vôľa Božia“ sa aj po voľbách v roku 1994 diala, konkrétne v noci z 3. na 4. novembra 1994 na parlamentnej schôdzi (tzv. noc dlhých nožov), kde nová vládna väčšina poodvolávala zo štátnych funkcií 38 ľudí a dosadila do nich svojich vlastných nominantov.

Z mečiarovca dzurindovec

Podľa psychológov sa osobnosť človeka a jeho vlastná identita formuje do 25. roku života, no niektoré príklady z parlamentných lavíc ukazujú, že politická identita vie byť niekedy poriadne premenlivá.

Niečo podobné sa „pritrafilo“ v treťom volebnom období NR SR aj poslancovi Ladislavovi Polkovi. Polka bol najprv štátnym tajomníkom na Ministerstve vnútra SR v čase, keď sa jeho šéfovi, Gustávovi Krajčímu, podarilo zmariť referendum a v roku 2002 sa dostal do parlamentu na kandidátke HZDS. Netrvalo dlho a poslanec Polka sa stal nezávislým. Neskôr sa z nezávislého stal poslanec, ktorý pri dôležitých zákonoch (štátny rozpočet a reforma zdravotníctva) podporil menšinovú vládu Mikuláša Dzurindu.

V ďalších dvoch volebných obdobiach sa síce poslancom NR SR už nestal, no z parlamentu neodišiel, keďže sa stal asistentom poslanca SDKÚ Jána Patakyho a o štyri roky neskôr aj Martina Pada (tiež SDKÚ). Bol aj poradcom podpredsedu parlamentu Milana Hortu (taktiež SDKÚ). Ten akékoľvek slová o kúpení bývalého poslanca za HZDS odmietol s tým, že Polka sa zmenil k lepšiemu a svoje hriechy odčinil. Tak jednoduché.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pochybnosti o kupovaní poslancov vzbudili aj konania poslancov Martina Abelovského, Gustáva Krajčího, Karola Džupu a Eduarda Kolesára. Niektoré z indícií sa objavili aj v známom spise Gorila alebo v materiáloch na stránke WikiLeaks.

Niekam do Bruselu

Čaro nechceného niekedy prinášajú zapnuté mikrofóny a úprimní respondenti proti svojej vôli. V tomto prípade išlo o vtedajšiu ministerku práce, sociálnych vecí a rodiny Vieru Tomanovú a premiéra Roberta Fica. Obaja sa zišli na tlačovej konferencii, kde komunikovali zlyhanie šéfa Sociálnej poisťovne Ivana Bernátka a jeho odchod z funkcie. Premiér sa ďalej sťažoval, že ministerka musela robiť prácu, ktorú mal robiť samotný Bernátek. Po skončení tlačovej konferencie sa obaja vydali preč, no ešte v dosahu mikrofónov sa ministerka začala prihovárať u premiéra za lepšiu budúcnosť odvolaného Bernátka. „Ja som povedal, že ja s tým pomôžem, dobre? Prečo nie, ten môže ísť kamkoľvek,“ reagoval premiér. „Keby sa dalo niekde do Bruselu,“ dokončila prosbu Tomanová.

Ministerka neskôr reagovala, že odborné a vecné skúsenosti odvolaného Bernátka je možné niekde využiť, otázkou však zostáva, prečo mal ísť človek, ktorý nemal dôveru slovenského premiéra, robiť čokoľvek v mene Slovenska do Bruselu.

Treba dodať, že podobný osud, avšak s úspešným koncom, čakal exministra Kašického (SMER-SD), ktorý sa po kauze predraženého tendra porúčal rovno na funkciu veľvyslanca SR pri NATO a neskôr mu bola vytvorená aj jedinečná funkcia veľvyslanca s osobitným poslaním.

Hasičský atašé

Róbert Kaliňák ako minister vnútra vymenoval Alexandra Nejedlého do funkcie prezidenta Hasičského a záchranného zboru SR celkovo dvakrát. S Nejedlým mal pomerne blízky vzťah, keďže mu na jeho svadbu zabezpečil vrtuľník ministerstva, ktorý na  Nejedlého svadobnej oslave zhadzoval na hostí konfety a sladkosti.

V roku 2019 odišiel Nejedlý do dôchodku, no nie tak úplne. Nová ministerka vnútra Denisa Saková vymyslela Nejedlému novú funkciu – hasičský atašé. Rovnakú funkciu u nás recipročne zriadilo aj Česko. Nikde inde na svete podobná diplomatická funkcia neexistuje. Český exminister Svoboda to komentoval týmito slovami: „Keď má niekto prísť o miesto, neovláda cudzí jazyk a chce do diplomatických služieb, tak kam ho pošleme? Do Bratislavy. Môžu si otvoriť stánok a predávať cigarety, pretože to trafika je.“

Po nástupe ministra Romana Mikulca bola táto funkcia zrušená.

Nespoľahlivý poslanec

Po voľbách v roku 2020 politici vládnej koalície nepotrebovali veľa času, aby predviedli, že bolo ľahšie bojovať za správne zásady v opozícii, ako sa podľa nich správať vo vláde.

Rozprávať o tom by vedel aj súčasný štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Andrej Stančík. Ten sa ešte ako poslanec NR SR v rámci poslaneckého klubu OĽaNO profiloval ako súčasť jeho liberálnej časti. V kritickej chvíli v lete 2022 sa prikláňal viac na stranu premiéra Hegera a verejne sa zaviazal, že nezahlasuje za návrh zákona, ktorý prejde s podporou fašistov. Stančík nedodržal svoje slovo. Za návrh zahlasoval a zvalila sa na neho vlna kritiky.

Situácia sa v parlamente naďalej komplikovala. Koaličná strana SaS odišla z koalície a v parlamente iniciovala hlasovanie o vyslovení nedôvery ministrovi financií. V parlamente sa počítal každý jeden hlas a postoj Stančíka sa opäť stával dôležitejším jazýčkom na váhach. Nevymedzovanie sa voči predsedovi hnutia OĽaNO a jeho podpora v zotrvaní vo funkcii mu mohla opäť uškodiť.

Avšak situáciu sa podarilo vyriešiť ku spokojnosti oboch strán. Poslanec Stančík prijal lákavú ponuku na post štátneho tajomníka, na ktorý nastúpil niekoľko dní pred hlasovaním o nedôvere ministrovi Matovičovi a jeho miesto v parlamente nahradil poslanec Cseh, ktorý pre ministra Matoviča predstavoval menej problémový element. To sa aj potvrdilo hneď v prvý deň výkonu mandátu tohto náhradníka, keďže svojím hlasom prispel k zotrvaniu ministra financií vo svojej funkcii. Ukázalo sa tak, že problém politických trafík nemusí vymiznúť ani s príchodom novej generácie.

 

Teraz najčítanejšie