Kam až siaha slovenská byrokracia…?

V auguste tohto roku som sa (nie vlastným pričinením) ocitol na trhu práce ako nezamestnaný. Môj zamestnávateľ jednoducho nebol schopný zabezpečiť dostatok práce pre všetkých zamestnancov, takže som sa stal obeťou tzv. „znižovania stavov“. A tak v situácií, keď sa človek predovšetkým snaží odpovedať si na otázku: čo teraz robiť s načatým životom, mu okrem viac ako zrejmého hľadania práce, napadajú v slabých chvíľach aj všetky možné myšlienky, počnúc zbesilým odchodom na opačnú stranu sveta(keby bolo pravda za čo) a končiac úvahami nad pokusom o prelet Lamanšského kanálu na lietadle z toaletného papiera…

Napokon som sa však uchýlil k pomerne konvenčnému spôsobu, ako popri systematickom hľadaní práce, plodne využiť svoj čas, aby tak človek navyše zvýšil svoje šance pri hľadaní zamestnania. Na nástenke úradu práce som si našiel oznam, podľa ktorého mohli uchádzači o zamestnanie absolvovať rekvalifikačný kurz. Na výber ich bola celá paleta: od opatrovateľského kurzu, cez kurz mediátora až po jazykové kurzy. Vzhľadom k tomu, že mám dosť pozitívny vzťah k štúdiu jazykov, vybral som si nemecký jazyk.

Keďže som v bývalom zamestnaní pracoval na živnosť, musel som pri vybavovaní daného rekvalifikačného kurzu získať alebo dať potvrdiť pre Úrad práce viacero tlačív. Medzi perly, ktoré mi skutočne na dlho utkveli k pamäti, patrila napr. nevyhnutnosť získať potvrdenia o vyrovnaní akýchkoľvek podlžností zo všetkých významných slovenských poisťovní, bez ohľadu na to, či bol v nich človek vôbec niekedy poistený… Dlhšie som premýšľal, kto by mohol byť pôvodcom tejto byrokracie. Daný rekvalifikačný kurz financovala z 85% EÚ, takže spomínaného pôvodcu si môžete domyslieť aj sami.

To, čo som si však pri danom vybavovaní, naozaj zapamätal, bola až nasledujúca príhoda: jedným z potvrdení, ktoré som si ako uchádzač o kurz, keďže som bol živnostníkom,  musel zadovážiť, bolo aj potvrdenie z miestneho Inšpektorátu práce o tom, že som ako živnostník nikoho načierno nezamestnával. Vždy, keď mi to dovolí počasie a mám na to aj dostatok času, tak v rámci mesta pri presúvaní sa z bodu A do bodu B, preferujem ako dopravný prostriedok bicykel. Na Tour de France by som si istotne netrúfol, v podstate väčšinou končím s fyzickými silami už niekde po 15 prejdených kilometroch, ale v tomto prípade som mal dostatok času a kopec energie, tak som si povedal: prečo sa nevybrať na spomínaný Inšpektorát práce práve na bicykli? Bolo to síce hodných 10 km krížom cez celé mesto, pričom skoro polovica cesty bola v podstate hore kopcom, ale úprimne, keď je to možné, tak radšej spaľujem vlastné faldy ako fosílne palivá, ktoré musí spáliť autobus, aby ma niekam dopravil. Je to podstatne zdravšie, lacnejšie, šetrnejšie voči životnému prostrediu a človek sa, predpokladám hlavne v dôsledku vyplavených endorfínov, už po pár km, aj podstatne lepšie cíti. A tak som sa na bicykli vybral na Inšpektorát…

Po príchode k samotnej budove inšpektorátu som riešil problém s tým, kde „zaparkovať“ bicykel. Viem, čo si asi hovoríte: na prvý pohľad banálna starosť. Obvykle v podobnej situácií, pred budovou, cyklista inštinktívne pátra po cyklistickom stojane. Bežne také nájdete pred nákupnými centrami, nemocnicami, či dokonca pohostinstvami. Svedomito som obišiel celú budovu, prezrel si jej areál, no na žiaden podobný stojan určený na postavenie a zamknutie bicykla som nenašiel. Poviete si zrejme to isté, čo vtedy ja: no Bože….tak si ten bicykel zamkni niekde o lampu alebo o strom… Pouličných lámp nablízku veľa nebolo a keď tam aj nejaké boli, tak boli tesne vedľa chodníka a nechcel som bicyklom blokovať časť chodníka. Tak sa moja pozornosť logicky upriamila k stromom. Vybral som si 1 zo stromov len pár metrov od vchodu a zároveň hneď vedľa parkoviska(Viď foto – bicykel bol zamknutý pri prostrednom strome. Miesto, kde presne stál, je vyznačené červenou čiarou). Povedal som si: komu by už len na danom mieste mohol bicykel vadiť? Je predsa mimo parkoviska, takže žiadne auto obmedzovať nemôže. Navyše si ťažko možno predstaviť, žeby nejaké auto mohlo parkovať presne na tom mieste, kde rastú 3 stromy…zatiaľ čo pre bicykel, to nie je problém. A pôjdem vo svojej úvahe ešte o kúsok ďalej: aj keby ten strom v nejakom hypotetickom – rozprávkovom scenári mohol premýšľať a hovoriť, sotva by reptal proti tomu, že svojou štipkou prispievam k ochrane životného prostredia, ktorého je daný strom súčasťou, jazdou na bicykli…

Keď som už na úrade vybavil, čo som mal, nechtiac som si vypočul ako sa neďaleko odo mňa 2 zamestnanci Inšpektorátu v nejakom kontexte bavia o akomsi bicykli zamknutom pred budovou. V ich hlasnom rozhovore padla aj otázka, ktorú nikto z nich zodpovedať nevedel: „Čí je ten bicykel?“ Hlavou mi vtedy prebleskla myšlienka, že sa vonku pred budovou niekto pokúša na mojom bicykli prestrihnúť reťaz a tí dvaja ľudia len nevedia kto je jeho majiteľ, aby ho mohli upozorniť. Koniec-koncov, žijeme predsa na Slovensku… Tak som inštinktívne pohotovo zareagoval a dôrazne som im na danú otázku odpovedal: „Ten bicykel je môj. Prečo?!“ Odpovede som sa však nedočkal. Keď som sa znovu spýtal: „Prečo? Niečo sa s ním stalo?“, odpoveď ani naďalej neprichádzala.  a obaja zamestnanci si šli jednoducho po svojom.

Keď som rýchlo vyšiel z úradu von, aby som skontroloval, či mi ozaj niekto bicykel nekradne, zistil som, že stojí presne tam, kde som ho zamkol. Zámok neniesol žiadne známky násilného poškodenia. Nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa bicykel ktokoľvek v mojej neprítomnosti pokúšal ukradnúť. Keď som ho však odopol a nechápajúc som sa pripravoval na odchod, odrazu vyšla von žena, 1 zo spomínaných dvoch zamestnancov úradu, ktorí ešte pred chvíľou viedli bližšie nešpecifikovaný dialóg o mojom bicykli a od dverí na mňa zakričala:

„Tam nemôžete stáť!“

Logicky som sa spýtal: „Prečo?“

Ona promptne odpovedala: „To sú miesta rezervované pre zamestnancov inšpektorátu!“

Automaticky som odpovedal: „Veď dobre, ale ja som predsa nestál na žiadnom vyhradenom mieste. Stál som na trávniku.“

Jej okamžitá reakcia: „To je jedno. To sú miesta vyhradené pre zamestnancov. Tam sa nemôže stáť!“

Následne sa rýchlo otočila a zašla dovnútra. Úprimne sa priznám, že som v danej chvíli nevedel ako reagovať a svojím rýchlym odchodom mi na žiadnu reakciu ani nedala príležitosť.

Aspoň som to konečne pochopil. To bola celá pointa ich rozhovoru. Nikto ma nechcel nedajbože uchrániť pred krádežou môjho majetku. Nik sa mi v tomto smere nepokúšal pomôcť. Celé to bolo o tom, že som si dovolil „odparkovať“ svoj bicykel vedľa vyhradeného parkovacieho miesta zamestnanca z Inšpektorátu práce. Dobre čítate, nie na danom mieste, ale vedľa neho, na trávniku, pri už spomínaných stromoch. Tým sa zo mňa stala v očiach týchto úradníkov „Persona non grata“, a preto som musel byť aj náležite „upozornený“.

Vidím to zreteľne pred sebou… Titulok v novinách by znel: „Špeciálna jednotka vyslaná Inšpektorátom práce nemohla zasahovať proti nespravodlivosti, lebo jej v ceste stál bicykel.“…Hrdinovia vyslaní z Inšpektorátu práce nemohli jednoducho nejakým bezbranným, ukrivdeným Slovákom, ktorí kdesi zarábajú možno necelé 3€ v čistom na hodinu, pomôcť, lebo ja som ich blokoval bicyklom….

Teraz ale vážne. Sú na svete krajiny, ako napr. Holandsko, Dánsko, či Švédsko, kde si cyklistov dokonca všeobecne vážia. A ich vlády sa v ekologickom duchu snažia urobiť všetko možné preto, aby sa z podobnej ekologickej formy dopravy, stal zaužívaný trend. V ére, kedy sa nám badateľne zvyšujú vrcholné teploty počas leta a nad niektorými miestami planéty by sa skôr dalo hovoriť o ozónových dierach miestami prerušovanými nejakou tou vrstvou, namiesto ozónovej vrstvy s dierami, sa bez väčších ťažkostí ešte nájdu ľudia, ktorým vadí aj to, že si dovolíte zamknúť bicykel na trávniku o strom. Ešte raz by som v tomto kontexte chcel zdôrazniť, že incident sa odohral na konci augusta a vtedy v areáli inšpektorátu nebol ani jediný stojan na bicykle, takže som logicky musel hľadať iné miesto, kde bicykel zamknúť.

Takže, keby ste to náhodou nevedeli, štátnym úradníkom patria nielen vyhradené parkovacie miesta pred budovami štátnych úradov, ale aj plochy priľahlých trávnikov, kam by sme sa my, ktorí spomínaných štátnych úradníkov, ako aj ich úrady, zo svojich daní platíme, nemali radšej ani len postaviť. Neviem, čo viac k tomu dodať. Urobte si názor sami…

„Byrokracia je obrovský mechanizmus riadený trpaslíkmi.“

( Honore de Balzac )

Zdroj prezentačného obrázku:      https://www.flickr.com/photos/redjar/113152393/in/photostream/

Fotka v článku: archív autora