Denník N

Kocúrkovo v SND

Minule som si zaspomínal na moje ranopubertálne časy na základnej škole, konkrétne na voľby s jednotnou kandidátkou Národného frontu, ktoré sa konali aj v našej škole. V tom čase sme ešte nemali volebné právo – ale ani povinnosť svojim hlasom podporiť štátostranu – tak sme sa v deň volieb stretli pri škole, sedeli na múriku pred budovou a všímali si pekné dievčatá. Súdružka učiteľka vyšla z budovy a s adekvátnou vážnosťou pedagóga sa opýtala; „Čo tu chlapci robíte?“ Na čo mu jeden z nás pohotovo odpovedal; „Čakáme na výsledky volieb.“ V tom momente sa vážnosť súdružky učiteľky zmenila na príznačný rodičovský strach. „Chlapci, prosím vás, neprovokujte a choďte domov!“ Výsledky boli síce vopred známe, dumať sa dalo iba nad tým, či víťaz vyhrá s 99, 94 alebo 99, 96 percentami, proste, podľa vtedy aktuálneho hesla – „Jednotne v práci, jednotne vo voľbách!“ Volič sa pomýliť veľmi nemohol.

Na túto historku som si spomenul teraz pri výbere generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla. Dočítal som sa totiž, že odborná komisia pre „verejné vypočutie“ – zostavená pani ministerkou Milanovou – JEDNOHLASNE odporúča na tento reprezentatívny post staronového odvolaného generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku a JEDNOHLASNE neodporúča ani jedného z ostatných troch kandidátov. Hm, takže odbornej komisii sa podaril prekonať aj komunistický volebný rekord a pýšiť sa absolútnym výsledkom – stopercentná jednohlasnosť. Lenže pri tak kurióznom výsledku a po známych peripetiách s odvolaním víťazného kandidáta z daného postu pred niekoľkými mesiacmi sa nezaujatý pozorovateľ zamyslí nad tým, čo to bola za komisia, ktorá tak rozhodla?!

V komisii sa totiž objavili staronoví členovia z predchádzajúcej komisie z roku 2020, ktorí už vtedy podporovali známeho víťaza. Členmi komisie boli okrem iných aj populárny herec seriálov, ktorého divák s menším šťastím môže vidieť aj na materskej scéne. Po budapeštianskom prešľape pána Drličku verejne vyzýval pani ministerku, aby ho ponechala vo funkcii. V komisii sa objavila aj blízka partnerka spolupracovníka pána Drličku v agentúre Viva musica (toho času manažér v Opere SND) zasvätená do problematiky riadenia divadla. Už pri výberovom konaní v roku 2020 kládla sofistikované otázky kandidátom. Ani milý dôchodca usmievajúci sa z billboardov spolu s životnou partnerkou pána Drličku pri propagácii koncertov spomínanej agentúry sa nepodobal na strážcu nezaujatosti. Ale aj ostatní kandidáti mali rezervy pri vzbudzovaní dôvery. Etická komisia pri ministerstve kultúry ako i manuál pod názvom Transparentné výberové konanie boli skôr figovým listom ako dôveryhodným inštrumentom objektivity. Iba pani ministerka vie, prečo komisiu zostavila tak, ako ju zostavila. Pri súde by podobná (ne)zaujatosť neobstála ani na zázračnom Slovensku.

Proti nestrannosti komisie namietala aj Transparency International Slovensko, lenže s touto neziskovou organizáciou má pán Drlička dlhodobo problémy. Už pri príprave programu pre Európske predsedníctvo sa dostal pán podnikateľ s kultúrou na verejný pretras. Zuzana Hlávková získala ocenenie Biela vrana práve kvôli vzdoru voči avantgardným predstavám pána Drličku o finančnej realizácii projektu. V roku 2020  TIS neodporučila kandidáta Mateja Drličku na post generálneho riaditeľa SND a v súčasnosti vyslovila pochybnosti o transparentnosti „verejného vypočutia.“

Ale čo sa za posledné krátke obdobie vnútri divadla udialo? Odhliadnuc od zrealizovaných premiér, ktoré by mali vyhodnotiť predovšetkým kritici, sa podstatne zvýšilo napätie medzi zamestnancami. Zamestnanci v súboroch sa  rozhádali. Jedna petícia strieda druhú, niektorí sú za niektorí proti, jedna skupinka v popredí v médiách druhá zatrpknutá v úzadí, niektorí kolegovia sa už medzi sebou ani nezdravia a niektorí sa pasujú za hlavu všeodborov a vidia svoje poslanie v podpore vedenia, podobne ako odbory (ROH) pred rokom 1989, ktoré mali za cieľ podporovať štátostranu a nie zastupovať zamestnancov. Nestranný pozorovateľ by nazval danú situáciu ANARCHIOU.

Pani ministerke sa zjavne nedarí. Nevie presadiť spoločenský záujem v divadle – ak vie, čo to vlastne je – nedrží uzdu pevne v rukách, nahráva skupinkám, ktoré sa už podobajú viac na vnútrodivadelné politické strany súperiace o moc než na umelecký kolektív. A divadlo sa kolíše ako Blúdiaci Holanďan v rozbúrenom oceáne vášní, ktoré rozdúchal víťaz výberového konania spred dvoch rokov. Neschopnosť najvyššieho kultúrneho úradu na čele s pani ministerkou zapríčinila, že problémy sa riešia verejne na laickej úrovni, v parlamentnom výbore či v pavučinách lobistických „dobroprajcov.“

A teraz stojí pani ministerka pred ťažkou až ťaživou otázkou legitimity či legálnosti „verejného vypočutia.“ Legitimita je zjavne naštrbená už len vzhľadom na dobrodružné peripetie prípadu a kurióznu komisiu. Ale tá ešte vyvoláva skôr úsmev nad absurdným divadlom v réžii pani ministerky. Vážnejším problémom je legálnosť výberového procesu. Tú by mali  čo najskôr posúdiť právnici, aby nenasledovala nepríjemná súdna dohra. Pre laika s priemerným právnym vedomím je nadradenosť interného predpisu ministerstva kultúry nad platným zákonom ťažko pochopiteľná právna skutočnosť. Zákon totiž pozná v tomto prípade iba výberové konanie alebo priame menovanie, ale nepozná verejný prieskum trhu s riaditeľmi. Preto držme pani ministerke palce, aby sa jej podarilo dostať divadlo z problémov, do ktorých ho sama dostala.

 

  1. S. Ešte jedna epizódka na dokreslenie atmosféry; Prednedávnom sa na pôde parlamentného Výboru pre kultúru a médiá osemdesiatročná herecká legenda z Činohry SND zamýšľala nad umením v pravý čas dôstojne ukončiť kariéru a odísť z javiska. Pozor! Nezamýšľala sa nad vlastným odchodom, ale nad odchodom operných sólistov – štyridsiatnikov a päťdesiatnikov – ktorých pán Drlička prednedávnom prepustil.

Teraz najčítanejšie