Denník N

Pod hviezdami na kartóne

Zima, dážď, hluk okoloidúcich električiek a áut nám bránili zaspať. Keď sa nám to konečne podarilo, prebudili nás dažďové kvapky dopadajúce na tvár.

Tretí ročník novembrovej noci pod holým nebom spolu s nami na kartónoch zažilo ďalších asi päťdesiat ľudí. Okrem Bratislavy sa v rovnakom čase konala aj v sedemnástich českých mestách. Jej cieľom bolo verejne podporiť ľudí bez strechy nad hlavou, odkázaných napospas životu na ulici a pomoci iných.

Po príchode do Bratislavy nepretržite sledujeme predpoveď počasia. Pri pohľade na aplikáciu tak trošku ľutujeme naše odhodlanie. Niežeby nám vo všeobecnosti dážď prekážal, ale v prípade, keď sa chystáte stráviť novembrovú noc pod holým nebom, by ste predsa len viac uvítali animáciu obláčika bez padajúcich kvapiek. Do Spotu prichádzame medzi prvými. Pri vstupe stretávame usmiateho muža s ortézou na nohe. Podávame si ruky a pociťujeme prvé náznaky priateľskej atmosféry, ktorá sa nám neskôr stopercentne potvrdí. Až dodatočne zisťujeme, že dotyčným bol Sergej Kára, jeden zo zakladateľov a členov organizácie Vagus. Prichádzame k registrácii a z batohov vybaľujeme naše vstupenky na noc pod holým nebom. Nepredstavovali ich žiadne štrngajúce mince ani bankovky, ale trvanlivé potraviny. Tie budú ľuďom bez domova rozdané počas tohtoročnej zimy.

395175_article_photo_WU5NAqh0_900x
Počas noci nás budil mestský ruch a zvedaví ľudia (foto: Michaela Lehotská)

Terénni pracovníci ročne pomôžu tisícke bezdomovcom

Organizácia Vagus v spolupráci s Katedrou sociálnej práce Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, na znak solidarity s ľuďmi bez domova, už po tretíkrát zorganizovala spanie pod holým nebom. V minulosti pomáhali bezdomovcom v rôznych projektoch, primárne v rámci terénnej pomoci. Kvôli nepriaznivým podmienkam však hrozilo, že ich projekt natrvalo zanikne. Nakoniec sa ho predsa len podarilo obnoviť. To vzťahy v organizácii ešte viac utužilo. Vtedy sa rozhodli založiť OZ Vagus. Spolu s jeho zrodom vznikli aj ďalšie iniciatívy zamerané na pomoc ľuďom bez domova. Jednou z nich je terénna sociálna práca, ktorú členovia organizácie šesťkrát týždenne vykonávajú v uliciach, podchodoch a rôznych opustených budovách v hlavnom meste. V rámci nej bezdomovcom v ich provizórnych obydliach  poskytujú  sociálne poradenstvo, prípadne im priamo pomáhajú s odvozom do nocľahárne. Ide o tzv. prvú pomoc, vysvetľuje v spoločnom rozhovore Sergej Kára, projektový riaditeľ OZ Vagus.

Teší nás, že sa tu každoročne objavuje stále viac ľudí, no zároveň nás mrzí, že musíme niečo ako Noc vonku vôbec robiť.

Ich ďalšou aktivitou je denné nízkoprahové a integračné centrum DOMEC. V ňom môžu ľudia bez domova vykonávať osobnú hygienu, zatiaľ čo pracovníci pre nich zabezpečujú stravu, oblečenie a základné zdravotné ošetrenie alebo odborné sociálne poradenstvo. Vďaka tomu majú bezdomovci príležitosť riešiť svoju ťažkú životnú situáciu. Ľuďom odkázaným na život na ulici poskytujú aj zamestnanie, najmä v podobe upratovacích prác. Táto aktivita je úzko spojená s ich tretím projektom, ktorým je kaviareň Dobre&Dobré. Nachádza sa v bratislavskej Starej tržnici. Možno to jej návštevníci na prvý pohľad nevidia, ale personál kaviarne tvoria práve bývalí bezdomovci a členovia denného centra. Okrem týchto pravidelných činností pripravujú aj Noc vonku. Organizácia aktívne spolupracuje aj s dobrovoľníkmi a ročne sa do ich aktivít zapojí okolo tridsať až štyridsať ľudí. Čo sa týka bezdomovcov, v teréne pomôže až tisíc ľuďom ročne. Po takmer dvoch rokoch fungovania ma denné centrum zaregistrovaných tisícpäťsto členov. DOMEC v priemere navštívi osemdesiat ľudí denne.

Neseparujme seba, ale odpad

Po rozhovore sme sa premiestnili do priestoru s pódiom, na ktorom už s mikrofónom v ruke pobehoval Patrik Krebs. Energický človek, povolaním učiteľ cudzích jazykov a zakladateľ Divadla bez domova. Okolie, ale aj samotné pódium, zaplnili členovia divadla. Návštevníkom rozdali rôzne hudobné nástroje. Zatiaľ čo niektorí do rúk dostali bubny, iným sa ušli rapkáče. Ani neviem ako, v mojich rukách sa objavila tamburína. Keď sa priestorom rozozneli prvé tóny, rozžiarené tváre členov divadla nebolo možné prehliadnuť. Atmosféra, akú v priestore navodili, premenila aj ustráchaného introverta bez hudobného nadania a akýchkoľvek predošlých skúseností na človeka s pocitom umelca. Na nástroje sme hrali všetci spoločne. Neskôr hrali iba ženy, potom muži, miestami bolo počuť len bubnové sóla.

O atmosféru sa postarali členovia Divadla bez domova (Michaela Lehotská)
O atmosféru sa postarali členovia Divadla bez domova (foto: Michaela Lehotská)

Jedným z bodov programu Noci vonku bola aj diskusia na tému: ako sa naša spoločnosť dostala do situácie, keď je potrebné určovať komu je vhodné poskytovať pomoc viac a komu menej. Hosťami debaty Noc s Havranom boli nielen ľudia, ktorí informácie s problematikou bezdomovectva majú z prvej ruky, ale aj zástupcovia hlavného mesta. Žiaľ, meno samotného primátora Bratislavy ostalo iba na pozvánke. Besedy sa zúčastnili aj ľudia, ktorých sa bytostne dotýkala. Nielen tí, ktorým sa podarilo z ulice dostať, ale aj tí, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Práve oni odchádzali z diskusie skôr. Vraj, aby stihli posledný autobus na Kolibu, kde dočasne prespávajú. Publikom sa roznáša, že sa na ulici objavili prvé kvapky. Nevadí, vravia organizátori a ubezpečujú, že aj napriek nepriaznivému počasiu sa akcia rušiť nebude. Ak minulý rok vydržalo 56 ľudí pri päťstupňovej teplote, my, aj keď s dažďom nad hlavou, to zvládneme takisto.

Budíček vo forme dažďových kvapiek

Bolo niečo pred dvadsiatou treťou hodinou, keď sme vyrazili ku Kostolu Najsvätejšej Trojice na Hurbanovom námestí. Okrem kopy kartónov na nás už čakal aj teplý čaj od usmievavých dievčat. Po zahriatí si každý uchmatol vlastný kus kartónu a ustlal si svoju provizórnu posteľ. Počas vybaľovania spacáku sledujem okolitých ľudí a objektív kamery jednej z prítomných televíznych staníc sleduje mňa. Niektorí si ešte pred spánkom dopriali neskorú večeru a vzájomne diskutovali. Iní hneď po príchode zaliezli do svojich spacákov. Keďže som zatiaľ nepociťoval žiadnu únavu, šiel som sa zoznámiť s vedľajším párom spolunocľažníkov. Dvojica študentov ma priateľsky privítala a ponúkla mi čaj s rumom. Pre oboch bola táto noc prvá, ktorú sa pre podporu bezdomovcov rozhodli stráviť na ulici. Prvotne išlo iba o nezáväzné kliknutie na facebooku potvrdzujúce účasť. S blížiacim sa termínom udalosti rozhodnutie zvážili a svoju prítomnosť obhájili tým, že možnosť vyskúšať si spanie na kartóne je pekná myšlienka vyjadrenia solidarity s ľuďmi bez domova. Zároveň je to niečo nové, čo človek nezažije často. K našej vzájomnej debate sa po chvíli pripojili aj prvé dažďové kvapky. Niekoľko účastníkov sa prikrylo ďalšími kartónmi. Neďaleko sediace dievča si z neho urobilo striešku. Pri pohľade na ňu mi jej úsmev zreteľne dával najavo, že z dažďa si veľké starosti nerobí.

Improvizovaný úkryt pred dažďom
Improvizovaný úkryt pred dažďom (foto: autor)

Atmosféra rušného námestia sa upokojila a väčšina ľudí sa pobrala spať. Zaľahol som aj ja, pozoroval kostolnú vežu prekrývajúcu nočnú oblohu a počúval dievčenský spev s gitarou, ktorý sa vynáral kdesi v pozadí. Silnejúci dážď sprevádzali zvuky zaťahujúcich zipsov na spacích vakoch, okolo prechádzajúce autá, električky a zvedaví ľudia. Do otvorených očí mi preniklo silné svetlo a nado mnou sa objavil reportér s kamerou a klasickými otázkami: ,,Prečo ste tu? Koľkýkrát ste tu? Čo vám v tejto chvíli beží mysľou?” Posledná otázka mi dala zabrať najviac. Po chvíľke uvažovania som dospel k odpovedi, že zaspať v ruchu mesta nie je jednoduché. Navyše, našu noc sprevádzala hudba, teplý čaj, hrejú nás vlastné spacáky a niekoľko vrstiev papiera. Vymoženosti, ktoré skutočným ľuďom bez domova chýbajú. Pokračujem v snahe zaspať, no bráni mi v tom pocit chladu na nohách. Navliekam si ďalšiu vrstvu ponožiek. Únava narastá. Preberá ma silný mužský hlas, z ktorého artikulácie zmocnenej alkoholom dešifrujem slová, skomoleniny a nadávky. Miesto pre nocľah pred kostolom spôsobilo, že nás dotyčný označil za protestujúcich kresťanov, ktorých zjavne nemal príliš v obľube. Po konfrontácii s niektorými účastníkmi sa predsa len pobral preč. Zaspať sa mi podarilo o hodinu, možno dve, pretože prehľad o čase som stratil hneď po polnoci.

Pohľad na bezdomovca vyvoláva v niektorých ľuďoch rovnaké emócie ako pohľad na vec.

Aj keď bol budík naplánovaný na šiestu hodinu ráno, husté dažďové kvapky dopadajúce na tvár nás zobudili o pol hodinu skôr. V rýchlosti sme sa zbalili a šli si po svoju odmenu v podobe teplého čaju v hrnčeku s nápisom „Ďakujeme za tvoju noc vonku.“ Sergej nám ešte popri upratovaní námestia od premočených kartónov oznámil, že tohtoročná Noc vonku sa stala počtom účastníkov doposiaľ rekordnou, pretože sa jej zúčastnilo o 9 ľudí viac ako minulý rok. Zároveň ju kvôli nepriaznivému počasiu zhodnotil ako jednu z náročnejších. Prebudiť sa do daždivého počasia bolo síce nepríjemné, avšak aj takéto momenty patria k životu na ulici.

Ráno nás čakali vlhké spacáky a premočené kartóny
Ráno nás čakali vlhké spacáky a premočené kartóny (foto: autor)

Po noci strávenej na Hurbanovom námestí môžem skonštatovať, že najväčším problémom ľudí, ktorých nazývame bezdomovcami, nie je len absencia strechy nad hlavou, hlad, chlad a vlhkosť. Je to spôsobené aj ich nepochopením zo strany normálnych ľudí. Nevadil mi mokrý spacák, rozmočený kartón, svetlo nočných lámp žiariacich priamo do tváre, ani ruch prechádzajúcich električiek či dažďové kvapky padajúce na čelo. Faktory, pri ktorých sa zaspáva ťažko, ak vôbec. Prekážali mi reakcie a hluk okoloidúcich, ktorí sa po ceste z barov, v značne podguráženom stave, neváhali pristaviť a venovať zopár škaredých slov. Podľa vedeckej štúdie, ktorú jeden z hostí v diskusii spomínal, pohľad na bezdomovca vyvoláva v niektorých ľuďoch rovnaké emócie, ako pohľad na vec. A minimálne to môže zmeniť každý z nás.

Teraz najčítanejšie