Psychologička z Vagusu: Ako mám povedať človeku, že má relaxovať, keď prespáva na ulici?

„Neviem, či sa dá vyrovnať s tým, že niekto žije na ulici. Ľudia bez domova žijú v extrémnych situáciách,” hovorí psychologička Gabriela Ivanegová, ktorá sa vo Vaguse každý týždeň stretáva s ľuďmi bez domova. Po prvýkrát v histórii fungovania združenia môžu ľudia bez domova riešiť svoju situáciu na psychologických sedeniach s odborníčkou. „Niektorí len potrebujú počuť, že to, ako sa cítia, je normálne,” hovorí Gabriela Ivanegová v rozhovore.

Chcú na sebe ľudia bez domova pracovať?

Myslím si, že áno. Niekedy je rozdiel v tom, čo chce od človeka bez domova spoločnosť a čo chce on sám alebo sama. Zvykneme sa na človeka bez domova pozerať svojimi očami a povieme si, že by mu prospelo, keby napríklad nepil. Ale on nemusí prestať piť hneď, možno stačí, aby pil menej, alebo sa nezabudol najesť. Je dôležité robiť medzistupne. Ľudia na ulici chcú zmenu, chcú ju hneď a naraz a vo všetkom. Ale tak to nejde, zmena vždy prichádza po krokoch a je dôležité, aby sa pri tých postupných, menších krokoch nevzdávali. Vtedy som tu ja a moji kolegovia a kolegyne, aby sme pri nich boli, keď sa rozhodujú, či urobiť krok vpred alebo vzad.

Mali zábrany za tebou prísť? Majú návštevu psychologičky spojenú s nejakým stereotypom?

Majú veľa sebareflexie a vedia, že pomoc potrebujú. Niektorí dokonca povedia, že by potrebovali psychiatričku, nie psychologičku. Občas si z toho robia srandu a zľahčujú svoj stav, ale keď už sedia oproti mne, nikto mi nepovie, že tu nemá čo robiť.

Ide o podporné stretnutia, v ktorých nielen označíme problém, ale aj pracujeme na jeho riešení. Spoločne klienta či klientku sprevádzam hľadaním riešenia situácií aj cesty k sebe samému či samej. Cítim, že som tam potrebná predovšetkým ako človek, ktorý vypočuje, pretože to, čo hovoria, je dôležité.

V čom sa odlišuje sedenie s človekom bez domova od “bežných” ľudí v terapii?

Veľmi ťažko sa to porovnáva. Ľudia bez domova síce žijú v rovnakom svete ako my, ale neustále žijú v strachu a v pohotovostnom režime. Pomohlo by im, keby si mohli vydýchnuť a byť v kľude. Ale ako mám povedať človeku, že má relaxovať, keď prespáva na ulici? Často pri rozhovoroch vypláva na povrch, že by potrebovali stabilné bývanie, aby sa cítili v bezpečí. Vnímam, že klienti a klientky nášho integračného programu, ktorým sme sprostredkovali dočasné bezpečné bývanie, sú stabilnejší. Tí, s ktorými sa stretávam v dennom centre Domec, vedia, že by im pomohlo, keby si trochu oddýchli, keby sa cítili v bezpečí. Ale to nemáme ako zabezpečiť a tak pracujeme s tým, čo je tu a teraz.

Snažím sa na klientov a klientky naladiť, ale zároveň im dať najavo, že je úplne normálne aj to, že im niekedy nerozumiem. Nerozumiem tým pocitom, ktoré oni prežívajú na ulici, ale to neznamená, že ich neviem pochopiť či rešpektovať ich rozhodnutia. Vidím ich ako ľudí, nie ako diagnózy.

Aké témy prinášajú ľudia bez domova v sedení?

Častou témou je práca s emóciami. Ako spracovať hnev, dovoliť si cítiť emócie, cítiť sa opäť potrebný. Sami vnímajú, že hnev nevedia spracovať, že ich ovládne, oni sa vytočia a je to pre nich škodlivé. Riešia aj vzťahy, predovšetkým s rodičmi, ktoré sú často komplikované a neuzavreté, a to aj keď ich rodičia už nežijú. Niektorí z nich boli v minulosti psychiatrickí pacienti či pacientky, ktorí teraz nie sú pod odborným dohľadom. Časté sú ochorenia ako depresie, úzkosti či posttraumatický stresový syndróm. Niektorí z nich sú užívatelia alebo užívateľky návykových látok.

V diskusiách o bezdomovectve občas niekto spomenie situáciu, kedy sa človek bez domova zachoval agresívne či útočne, napríklad na okoloidúcich. Prečo je hnev taká častá emócia u týchto ľudí?

Naučili sa reagovať hnevom, lebo ich to do určitej miery chráni. Potrebujú dať najavo, že sú silní, že si s nimi nikto nemá začínať. Byť milí pre nich znamená byť v očiach okolia slabí, a byť slabí znamená, že na ulici neprežijú. V situáciách „uteč alebo bojuj” sú presvedčení, že musia bojovať. Potom ale nevedia v iných situáciách, kedy to nie je potrebné, reagovať inak, ako hnevom. Preto sa stáva, že vybehnú nielen na bežných ľudí, ale aj na sociálnych pracovníkov a pracovníčky. Nevedia rozlíšiť, že v tejto situácii nemusím reagovať agresívne, že môžem tomuto človeku veriť, lebo mi nechce ublížiť. Naučili sa totiž neveriť nikomu. Za hnevom, ktorý cítia, sa však skrývajú aj strach či smútok.

Aj v tomto vidím obrovskú úlohu Vagusu—klienti a klientky mi hovoria, že od pracovníkov a pracovníčok Vagusu dostali pomoc a zažili na vlastnej koži, že sa o nich niekto úprimne zaujíma. Zažili, že nie všetci im chcú ublížiť a narušilo to ich predstavu, že sa nikomu nedá veriť.

Ako im pomáhaš tento hnev zvládať?

Dôležité je počúvať, čo mi hovoria a snažiť sa ich pochopiť. Rozprávame sa o tom, ako v podobných situáciách reaguje niekto iný, nejaká blízka osoba alebo aj sociálni pracovníci a pracovníčky. Páči sa im, ako pokojne reagujú ľudia z Vagusu. Tak si povieme, že nabudúce, keď si nebudú vedieť poradiť, nech to skúsia tak, ako to robia oni. Sú to malé techniky, ktoré môžu byť ľuďom oveľa bližšie a pochopiteľnejšie, ako keď im poviem: „Spracujte svoj hnev.” S tým má problém aj bežný človek. Potrebujeme nejaký návod, pri ktorom človek povie: „Dobre, toto mi môže pomôcť, skúsim to.”

Spomenula si ľudí bez domova s psychiatrickými diagnózami. Vieme, že takýchto ľudí žije na ulici veľa, kvôli dlhom na zdravotnom poistení však majú nárok len na neodkladnú zdravotnú starostlivosť, do ktorej psychiatrická liečba nepatrí. O tomto probléme sme písali aj v našom staršom blogu.  Ako im vieš pomôcť?

Všetko záleží od konkrétnej diagnózy, ale je dôležité, aby mali pravidelný režim a vyplnený voľný čas. Hľadáme v ich životoch nejaký poriadok, režim. Pozeráme sa, aké situácie sa im opakujú, spoločne sledujeme ich myšlienky, správanie a prežívanie. Identifikujeme, ktoré aspekty v ich živote ich stav zhoršujú a naopak zlepšujú. Pri prežívaní krízových situácii je dôležité, aby mali stabilizovaný stav. Až potom pracujeme na krokoch ku zmene. Aby som s nimi mohla pracovať, musia si byť vedomí procesov myslenia. Pri ľuďoch s nižším intelektom zase vieme trénovať kognitívne schopnosti. Pokiaľ boli v minulosti psychiatrickými pacientmi alebo pacientkami a majú predpísané lieky, vedieme ich k tomu, aby ich užívali. Spolu so sociálnym pracovníkom alebo pracovníčkou sa  tiež snažíme zaistiť možnosť psychiatrickej starostlivosti.

Ako ľudia bez domova vnímajú svoju situáciu? Sú vyrovnaní s tým, že žijú na ulici?

Neviem, či sa s tým vôbec dá vyrovnať. Aj sociálni pracovníci a pracovníčky mi hovoria, že z niektorých ľudí cítiť nádej, z niektorých nie. Záleží na tom, či majú v živote nejaké piliere, o ktoré sa môžu oprieť, ktoré im pomáhajú zvládať náročné situácie. Mnoho z nich pociťuje beznádej, pretože sa snažia zmeniť veci, ktoré zmeniť nedokážu. Cítia bezmocnosť a frustráciu, keď urobili všetko, čo mohli, aby napríklad získali byt, no nepodarilo sa to. Pomáham im niektoré veci prijať a odpustiť sebe samému. Uvedomiť si, že niektoré veci neovplyvníme, aj keď urobíme všetko, čo bolo potrebné.

Prečo je podľa teba dôležité, aby mali ľudia bez domova prístup k psychologickej pomoci?

Je veľký rozdiel, ako  fungujeme, keď máme baterku psychického zdravia plnú, alebo keď je na minime. Zvládame fungovať aj s minimom, ale stojí nás to veľmi veľa námahy. Keď tak fungujeme dlhodobo, niekde sa to prejaví a fungovať je čoraz náročnejšie. Ľudia bez domova žijú v extrémne náročných situáciách, v ktorých si neustále vyčerpávajú už prázdne baterky. Je pre nich jednoduchšie fyzickú a psychickú bolesť nevnímať. Často potom dochádza k tomu, že hľadajú ukľudnenie, utíšenie a potešenie vo veciach, ktoré im z dlhodobého hľadiska škodia, a siahnu po alkohole či drogách.

Niektorí len potrebujú počuť, že to, ako sa cítia, je normálne. Na chvíľu si vydýchnuť a počuť, že nemusia všetko zvládať sami. Mnohí z nich riešia niekoľko vážnych vecí naraz – zdravotný stav, exekúcie, vybavujú si doklady či bývanie a svoj psychický stav odsúvajú na poslednú koľaj.

Ako vieme pomôcť človeku, ktorý žije na ulici a je neustále v pohotovostnom režime?

Spýtať sa ho, čo potrebuje. Niekedy je to riešenie na všetko.

Čo ti na takúto otázku najčastejšie odpovedajú?

Začnú vymenúvať potreby, ktoré nemajú naplnené, riešia zdravotný stav. A niekedy sa po chvíli začnú zamýšľať nad tým, že vlastne nevedeli, že môžu byť vypočutí, že na nich záleží, že si môžu pýtať takúto pomoc. Dlho odvšadiaľ počúvali, že na nich nezáleží. To, čo prežili, je naozaj veľmi silné, a každý z nich potrebuje niečo iné.

Ako sa ti vo Vaguse a s ľuďmi bez domova pracuje?

Je to niečo nové, rozmanité a zároveň skvelé. Keď nemám dohodnuté stretnutie, idem pomáhať do jedálne vydávať obedy a pritom sa ľudí pýtam, ako sa majú. Ponúkam im možnosť, že sa môžu prísť so mnou porozprávať. Snažím sa byť čo najviac dostupná, keď ma potrebujú. Jeden človek mi povedal, že on by aj stretnutie potreboval, ale ešte na to nie je pripravený. A že keď bude pripravený, tak si ma nájde. Vagus je pre ľudí bez domova jedným z tých pilierov, o ktorý sa môžu oprieť. Vedia, že sem môžu prísť, môžu sa na nás spoľahnúť, a môžu tie problémy, ktoré si so sebou neustále nesú, na chvíľu odložiť a  s našou pomocou niektoré z nich aj vyriešiť.

Ivana Balgová, OZ Vagus

_____________________

Pomáhajte ľuďom bez domova s nami. Darujte 2 % z daní alebo pomôžte ľuďom v núdzi finančne na www.vagus.sk