Spod Tatier k Baltiku: po prvýkrát na krajnici so vztýčeným palcom

Keďže väčšina ľudí sa počas letných prázdninových dní presúva za oddychom smerom na juh, z našej strany významnú úlohu vo výbere cieľovej destinácie zohralo aj rebelantstvo. Vybrali sme sa smerom na sever. Do Poľska. Spočiatku sme s obrovskou dávkou optimizmu formou stopovania plánovali za desať dní navštíviť Kraków, Osvienčim, Katowice, Wroclaw, Warsawu, Gdańsk a v závere Slovinskji Park Narodowy. Teda celé Poľsko od juhu až na sever. Nakoniec sme za dobu deväť dní stihli iba polovicu z toho a niečo navyše, čo sme pôvodne ani neplánovali.

Deň pred odchodom bol plný zhonu a zvláštnych pocitov. Plánovanie, balenie, kontrolovanie a kontrolovanie už skontrolovaného. Adrenalín som cítil vo vzduchu a ten v krvi mi nedovolil zaspať. Treba podotknúť, že nikto z nás nemal so stopovaním skúsenosti, ale z toho sme si ťažkú hlavu nerobili. Ráno som sa teda nezobudil, ale iba postavil z postele, rozlúčil s rodinou a vydal sa na cestu. Už som spomínal, že to bolo zvláštne?

Prvé stopárske skúsenosti

Dňom D sa nám stal 11. júl. Stretnutie sme mali naplánované v Poprade, kde sme sa zoči-voči videli prvýkrát. Na stanici sa biflím zoznam základných poľských slovíčok a fráz , ktorý idem neskôr rozmnožiť pre svojich spolucestovateľov. Pri vyslovení mojej požiadavky sa ma obsluha copy centra podozrievavo pýta, či som organizátorom nejakého zájazdu. Dá sa povedať, pritakajúco vyberám drobné a platím. Z Popradu sme sa autobusom presunuli na opačnú stranu Tatier do poľskej obce Poronin. Tu nám hneď po vystúpení z autobusu prvé vrásky narobilo nemilé počasie ideálne skôr na knihu v ruke a sŕkanie teplého čaju kdesi v teple domova, než so zdvihnutým palcom ruky pokúšať pri krajnici cesty šťastie a dúfať, že karma existuje. Po prekvapivo krátkom asi dvadsať minútovom čakaní s nápisom KRAKÓW v ruke nám zastavila pani. Inak veľmi milá, lebo kvôli nám si aj nákup a detskú autosedačku premiestnila do kufra. Keďže sme boli až piati, prišlo na rad prvé delenie. Mňa, Petru a Marcela odviezla síce iba po Novy Targ, lebo ďalej nešla, ale i tak dobre, vraveli sme si. Tu sa asi hodinu a pol nad chlapcom odetom iba v kraťasoch uprostred lejaku a premočenom až na kosť nezľutoval nik. Po chvíli rovnakú pozíciu zaujala vedľa nás aj dvojica domácich stopárov. Cestovali do Osvienčimu a zdá sa, že mali väčšie šťastie ako my, pretože po krátkom čase sa im podarilo si stopnúť odvoz. Možno kvôli tomu, že s oblečenými pršiplášťami vyzerali, na rozdiel odo mňa, príčetnejšie. Na krajnici som ostal stáť opäť iba ja a rozmočené blato pod nohami.

Pozície si striedame s Petrou a Marcelom, ale po chvíli pod strechou blízkej autobusovej zastávky zvolávame poradu, ktorej predmetom hlasovania bol návrh v znení: Kašlime na to a poďme autobusom. Ako prvý a zároveň najviac premočený so zdvihnutou rukou hlasujem za. Blúdime upršaným Novym Targom, hľadáme autobusovú stanicu, na ktorú nás lámovou angličtinou navigujú domáce dievčatá. Asi o dve hodiny na to nás v Krakove ako prvý víta kráľovský hrad Wawel a o niečo neskôr už kráčame historickým centrom mesta. Veronika s Peťom si medzitým stopli odvoz na Krakovské letisko. Odtiaľ ich až priamo do kempu zviezol chlapík, ktorý šiel sprvu úplne opačným smerom, ale keď ich zbadal kráčať po krajnici vozovky, otočil sa a dobrovoľne sa ich opýtal, kam to majú namierené. My sme sa do kempu dostali, žiaľ, iba po svojich a za pomoci GPS navigácie v mobile. Štvorkilometrová túra na druhú stranu mesta napokon ani netrvala príliš dlho a už sme rozkladali stany v kempe. Uvarili si instantné pochutiny, osprchovali sa a s plánom, že zajtrajšok venujeme spoznávaniu mesta, sme sa pobrali snívať do stanov a teplých spacákov.

Lacné lístky menia naše plány

V noci nás prebudila búrka a ráno spríjemnila voda v stane. Zbalili sme sa, premočený tesco stan vyžmýkali a zamierili do mesta. Predpoludnie sme si skrášlili prechádzkou popri Visle, lebo výhľad na mesto z okna električky zatienil našu myseľ aj zastávku, na ktorej sme mali vystúpiť. Ešte doma som si zaumienil, že musím ochutnať pierogi, tradičné jedlo poľskej kuchyne. Hneď v Krakove sa mi moje gastro túžby podarilo naplniť. S plnými žalúdkami sme hľadali miesto, aby sme sa mohli aspoň trochu odľahčiť. Svoje batohy sme si napokon odložili na autobusovej stanici, kde sa nám úplnou náhodou podarilo kúpiť za zopár zlotých posledné miesta na autobus k Baltiku. Jedinou nevýhodou inak dobrého nákupu bolo, že sa nám nepodarilo kúpiť všetkých päť lístkov na rovnaký autobus. Dievčatá sa rozhodli, že pocestujú už v podvečer a my, chlapi, opustíme metropolu južného Poľska v noci.

Keď sme vstúpili do priestorov trhu na Hlavnom námestí, cítil som sa ako Harry Potter v Šikmej uličke. Rynek Główny je najväčšie stredoveké námestie v Európe plné ľudí, ľudí v konských vozoch, trhov a zábavného priemyslu. Atmosféru židovskej štvrte tak trošku kazia všadeprítomné reštaurácie, kaviarne a obchody. Škoda, že nám nezostalo viacej času na spoznávanie tejto časti starého mesta. Samotnému Kazimierzu sa oplatí obetovať aj jeden celý deň. Vrátili na Hlavnú stanicu a po rozlúčke s Veronikou a Petrou zamierili naspäť do mesta. Bez mapy, plánov a očakávaní. Tak, ako to máme všetci radi. Pretože práve tak sa vám podarí naraziť na možno menej známe, ale o nič menej pekné pamiatky. Tie najväčšie sa ponúkajú samé a minúť ich je takmer nemožné.

Človek mieni, výhodná cena cestovných lístkov mení a namiesto plánovanej Varšavy sa našou nasledujúcou zastávkou stáva Gdaňsk. V ňom sme sa mali ocitnúť síce až na konci našej cesty, ale čo. Aj pán Boh by stvoril svet za dva dni, ak by chcel minimálne tak veľmi, ako sme sa my chceli kúpať vo vodách Baltického mora. Čakalo nás viac ako šesťsto kilometrov, za ktoré nám naše zadky vďačne nebudú, ale tých deväť hodín na nich snáď ani nepocítime. Teda ak zaspíme, čo by sa nám aj mohlo podariť, keďže sme celý deň blúdili uličkami Krakova, ako by nás za prejdené kilometre platili.